Kresťanský život je zosobnenou liturgiou

Kresťanský život je zosobnenou liturgiou

Ilustračná fotografia. Foto: P. Lach

Skrze liturgiu nás Kristov Duch robí kresťanmi, a to tým, že nás včleňuje do Kristovho života a prispôsobuje nás Kristovmu životu a vyživuje a posilňuje Kristov život v nás.

V roku 1513 Michelangelo Buonarroti dokončil fresky Sixtínskej kaplnky. V nádhernej scéne stvorenia sa Boží prst darcu života naťahuje a takmer dotýka ohnutého prsta odkloneného Adama. Boh v metafore Sixtínskej kaplnky je rukou, ktorá tvorí, ktorá dáva život, ktorá zachraňuje, ktorá vykupuje, ktorá sa vždy naťahuje smerom k nám, a dejiny spásy sú dejinami našich zdvihnutých rúk (alebo rúk, ktoré odmietajú zdvihnúť sa) v neprestajnom prijímaní alebo vďakyvzdaní za tento dar. Je jasné, že tu používam pojem „liturgia“ v širšom význame, pavlovskom, ktorý zahrnuje aj to, čo cirkevní otcovia nazývali celková oikonomia alebo commercium, neustála výmena medzi Bohom a nami, Jakubov rebrík dejín spásy.

Táto teológia kresťanskej liturgie má pôvod v základnom princípe Nového zákona, ktorý učí, že celé dejiny spásy sú zhrnuté a „zosobnené“ v Ježišovi Kristovi. Každá vec vo svätých dejinách – každá udalosť, predmet, posvätné miesto, bohozjavenie, kult – bola prijatá v osobe vteleného Krista. On je večné Božie slovo (1), jeho nové stvorenie (2) a nový Adam (3), nová Pascha a jej baránok (4), nová zmluva (5), nová obriezka (6), nebeská manna (7), Boží chrám (8), nová obeta a jej kňaz (9), zavŕšenie sobotného odpočinku (10), mesiášska doba, ktorá má prísť (11). Všetko to, čo prišlo predtým, sa zavŕšilo v ňom: „zákon je len tieňom budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí“, tvrdí Hebr 10,1, vrátane celého kultu.

Toto zjavenie kladie základ pre každú kresťanskú teológiu liturgie a spirituality. Pravým kultom, ktorý je milý Bohu, je Kristov spasiteľný život, smrť a zmŕtvychvstanie. No pretože prostredníctvom krstu sme aj my Kristom, naša liturgia, náš kult je jeho obetnou existenciou v nás. „Pre mňa žiť je Kristus“, hovorí nám Pavol vo Fil 1,21, a byť spasení je byť pripodobnení Kristovi tým, že odumrieme sami sebe a vstaneme z mŕtvych do nového života v ňom (12), ktorý ako „posledný Adam“ (1Kor 15,45) je definitívnou podobou vykúpenej ľudskej prirodzenosti (13). Preto „moc jeho zmŕtvychvstania“ spoznáme len vtedy, keď „máme účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobníme v smrti“ (Fil 3,10).

Touto liturgiou života, našou pravou kresťanskou liturgiou je spoločné cirkevné slávenie našej spásy v Kristovi. Ako také je najdokonalejším výrazom a uskutočnením spirituality Cirkvi. Duchovným životom je život v Kristovi a tento život je vytváraný, vyživovaný a obnovovaný v liturgii. Pokrstení v tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania (14) vstávame z mŕtvych v ňom, „Krista sme si obliekli“ (Gal 3,27), a to takým spôsobom, že, ako hovorí svätý Pavol, „s Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (15). Od tejto chvíle on prebýva v nás, modlí sa v nás, ohlasuje v nás Slovo svojej novej Zmluvy, spečaťuje ju svojou obetou, vyživuje nás svojím telom a svojou krvou, priťahuje nás k pokániu a obráteniu, oslavuje Otca v nás. V ohlasovaní a kázaní nám Kristus komunikuje svoj život; v obrade a speve oslavuje svoj život s nami; vo sviatostnej milosti nám dáva silu žiť svoj život.

Tajomstvo reprezentované Kristom je centrom kresťanského života. Len toto tajomstvo Cirkev obnovuje v liturgii takým spôsobom, aby sme mohli byť doň vtiahnutí. Keď opustíme liturgické zhromaždenie, aby sme sa vrátili k svojim ďalším úlohám, musíme len pripodobniť sa tomu, čo sme vyskúšali, a uskutočňovať toto tajomstvo vo svojom živote: jedným slovom, stať sa druhým Kristom. Cieľom liturgie je splodiť v našom živote to, čo Cirkev uskutočňuje pre nás vo svojom verejnom kulte. „Duchovný život“ je presne ďalším slovom na definovanie osobného vzťahu s Bohom a liturgia je spoločným výrazom vzťahu Cirkvi s Bohom.

Toto ospravedlňuje mimoriadne tvrdenia Katolíckej cirkvi o povahe kresťanskej liturgie, napríklad tvrdenie zo Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu: „Liturgia, ktorou sa uskutočňuje dielo nášho vykúpenia... vo zvrchovanej miere prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom vyjadrovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a opravdivú povahu pravej Cirkvi“ (§ 2). Pápež Pius XII. dosvedčil rovnakú doktrínu vo svojej encyklike Mediator Dei z roku 1947, ktorá je „Magna charta“ moderného katolíckeho liturgického hnutia: „Pri liturgických sláveniach, a zvlášť vo vznešenej Oltárnej obeti, nepochybne pokračuje dielo nášho vykúpenia a privlastňuje sa nám jeho ovocie“ (§ 29). Preto – pokračuje Pius XII. – „liturgická modlitba má nesporne vyššiu dôstojnosť než súkromná modlitba, pretože je to verejná modlitba slávnej Nevesty Ježiša Krista“ (§  37), a „pocta, ktorú Cirkev vzdáva v spojení so svojou božskou Hlavou Bohu, je najúčinnejšia k dosiahnutiu svätosti“ (§ 26).

Implikácie posledného tvrdenia pre náš duchovný život by mali byť zrejmé. Liturgia je v samotnom srdci výkupného diela, ktoré Kristus vykonáva skrze službu Cirkvi. Kto neslávi a nežije liturgiu Cirkvi podľa zmýšľania Cirkvi, nemôže tvrdiť, že je kresťanom a apoštolom, že je verný Kristovej Cirkvi.       

Ale toto učenie nie je len „katolícke“. Pochádza z teológie tajomstiev cirkevných otcov a od klasických byzantských komentátorov liturgie, ktorí tvrdia, že liturgia je spásnou činnosťou Jednorodeného Božieho Syna, ktorá pokračuje. Toto je dôvod, prečo jeden z veľkých latinských cirkevných otcov svätý Lev Veľký (440 – 461) mohol povedať: „To, čo bolo viditeľné v našom Vykupiteľovi, prešlo do liturgie“ (16) – inými slovami, Ježiš to, čo urobil počas svojho pozemského života, naďalej robí sviatostne skrze liturgické tajomstvá, ktoré slávi vo svojej Cirkvi a so svojou Cirkvou.  

Liturgia a duchovná formácia

Naša základná identita je kresťanská a byť kresťanmi je byť druhým Kristom. Toto je to, čo liturgia robí v nás v krste, vyživuje Eucharistiou, ohlasovaním a kázaním Slova, obnovuje v spovedi a v pomazaní chorých... Liturgia je teda mimoriadnym miestom nášho duchovného života, pretože v liturgii sám Kristus nás formuje ako druhých Kristov tým, že nás prispôsobuje sebe samému.

Toto je náuka Mikuláša Kabasilu (cca. 1350), najväčšieho byzantského teológa liturgie, v jeho traktáte o sviatostiach s názvom Život v Kristovi, I, 6:

„Takto, predstavujúc jeho pohreb a zvestujúc jeho smrť vo svätých tajomstvách, sme nimi plodení, stvárňovaní a božsky spájaní so Spasiteľom. Prostredníctvom nich... v ňom žijeme, hýbeme sa a sme [Sk 17,28]. Teda krst daruje bytie, existenciu prispôsobenú Kristovi; Krst je prvým tajomstvom: berie mŕtvych a skazených ľudí a uvádza ich do života. Potom pomazanie myrom privádza k dokonalosti už narodené bytie tým, že do neho vleje energiu, ktorá je vhodná pre takýto život. Napokon božská Eucharistia podporuje a ochraňuje tento život a toto zdravie: je to vskutku chlieb života, ktorý dovoľuje uchovať to, čo bolo získané, a udržať sa pri živote.... Takýmto spôsobom žijeme v Bohu.“

Takže skrze liturgiu nás Kristov Duch robí kresťanmi, a to tým, že nás včleňuje do Kristovho života a prispôsobuje nás Kristovmu životu a vyživuje a posilňuje Kristov život v nás.

Poznámky:

  1. Jn 1,1.14.
  2. 2Kor 5,17; Gal 6,15; Rim 8,19nn; Sk 21-22.
  3. 1Kor 15,45; Rim 5,14.
  4. 1Kor 5,7; Jn 1,29.36; 19,36; 1Pt 1,19; Sk 5nn.
  5. Mt 26,28; Mk 14,24; Lk 22,20; Hebr 8-13.
  6. Kol 2,11-12.
  7. Jn 6,30-58; Sk 2,17.
  8. Jn 2,19-27.
  9. Ef 5,2; Hebr 2,17-3,2; 4,14; 10,11-12.
  10. Kol 2,16-17; Mt 11,28-12,8; Hebr 3,7-4,11.
  11. Lk 4,16-21; Sk 2,14-36.
  12. 2Kor 4,10nn; Rim 6,3nn; kol 2,12-13,20; 3,1-3; Gal 2,20; Ef 2,1nn; Fil 2,5nn; 3,10-11.18.21.
  13. 1Kor 15,21-22; Rim 5,12-21; Kol 3,9-11; Ef 4,22-24.
  14. Rim 6,3-11; Kol 2,12-13,20, 3,1-4.
  15. Gal 2,20; Kol 2,6.
  16. „Quodque itaque Redemptoris nostri conspiccum fuit, in sacramenta transivit“: Sermo 74 (De ascens. 2), 2: PL 54: 398. Samozrejme, že latinský pojem „sacramenta – sviatosti“ v jazyku Otcov sa vzťahu na celé viditeľné liturgické tajomstvo Cirkvi a nie iba na „sviatosti“ v ohraničenom modernom význame tohto pojmu.

Zdroj: Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2012, s. 35-40. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo