Chaldejská katolícka cirkev

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Chaldejská katolícka cirkev

Chaldejský katolícky chrám sv. Jozefa v Troy v Michigane. Foto: wikimedia

Počiatky má vo východosýrskom kresťanstve, ktoré prekvitalo za hranicami Rímskej ríše.

Chaldejská katolícka cirkev má počiatky vo východosýrskom kresťanstve, ktoré prekvitalo za hranicami Rímskej ríše. Bola nazývaná „Cirkev Orientu“ alebo, hlavne v neskorom staroveku, „Perzská cirkev“. Všetky pomenovania, ako Chaldejci, Asýrčania, Aramejčania a Mezopotámčania, začali byť používané až v neskorších dobách. Ide o názvy, ktorá síce patria do dávnej minulosti a evokujú staroveké civilizácie, napriek tomu opisujú z rozličných perspektív ten istý ľud.

Aramejský dialekt, sýrčina (sureth), ktorou ešte aj dnes hovorí väčšia časť veriacich, bola vo všetkých krajinách Orientu obchodným a úradným jazykom. 

Pojem „Chaldejci“, použitý už v niektorých rukopisoch a na hroboch patriarchov na odlíšenie východosýrskych kresťanov, sa prvý raz oficiálne vyskytol v 15. storočí ako označenie pre východosýrskych kresťanov žijúcich na Cypre, ktorí boli v únii s Rímskokatolíckou cirkvou. Príležitostne ho používali v 18. storočí východosýrski patriarchovia, ktorí sa usadili v meste Amida (Dijarbakír, Turecko) a boli v únii s Katolíckou cirkvou. Zatiaľ čo v prvých storočiach bol používaný jednoducho pojem „katolícky“, následne bol uprednostňovaný pojem „chaldejský“, ktorý sa stal oficiálnym po roku 1818. V tom období dve z troch jurisdikcií Cirkvi Orientu, Amidský patriarchát a Mosulský patriarchát, boli zlúčené a sú odvtedy v spoločenstve s Rímskokatolíckou cirkvou.

Východosýrske kresťanstvo od staroveku po arabské dobývanie

Pramene o počiatkoch Cirkvi Orientu – totiž východne od Tigrisu v Adiabene a Chúzistane – sú skromné. Odhaduje sa, že kresťanstvo sa šírilo do Perzskej ríše na začiatku 2. storočia počnúc z Edessy (Urfa), hlavného mesta Osroenského kráľovstva. A tiež z regiónov okolo miest Nisibis (Nusajbín), Palmýra alebo Hatra. Prvé kresťanské skupiny vznikli zo židovských komunít, ktoré sa nachádzali v Mezopotámii prinajmenšom od ninivského a babylonského vyhnanstva, a v prostredí iných semitských skupín s aramejským jazykom v Partskej ríši, kde mali ku kresťanom tolerantný alebo prinajmenšom indiferentný postoj. Je to hypotéza, ktorá nachádza potvrdenie v starovekých, hoci historicky sa rozchádzajúcich misionárskych tradíciách Cirkvi Orientu.  

Podľa najznámejšej a najrozšírenejšej verzie tieto regióny ako prvý evanjelizoval apoštol Tomáš počas svojej cesty cez Mezopotámiu, Perziu a Médiu do Indie. Tomáš poslal niekoľkých svojich učeníkov do Mezopotámie. Meno Mar Addai je späté s edesským regiónom, zatiaľ čo Mar Mari je považovaný za zakladateľa cirkvi v Seleukii a Ktésifone, kráľovských mestách Perzskej ríše.

Iná skupina tradičných prameňov tvrdí, že prví konvertiti na kresťanstvo pochádzali zo Židov. Podľa tejto tradície Ježišova rodina bola medzi rodinami, ktoré prišli do Mezopotámie po zničení Jeruzalemského chrámu v roku 70.

Počnúc 3. storočím možno analyzovať miestne kresťanstvo na základe literárnych a archeologických prameňov. Ďalšie faktory šírenia kresťanstva sa týkajú nárastu utečeneckých prúdov a deportácií v dôsledku ustavičných konfliktov medzi Perzskou a Rímskou ríšou. Keď kráľ (šáh) Šápúr I. (240 – 272) so svojím vojskom prenikol hlboko na rímske územie a dobyl Antiochiu, mnohých kresťanov z tejto oblasti – Sýria, Kapadócia, Kilíkia – deportoval do perzských provincií, kde títo prispievali k šíreniu kresťanstva.

V časoch Šápúra I. mala Cirkev Orientu už biskupskú štruktúru. Za vlády Šápúra II. (309 – 379) boli kresťania násilne prenasledovaní v Perzskej ríši. 

Sasánovský kráľ Jazdgird (399 – 421) sa pokúšal upokojiť napätie s Rimanmi a začal zapájať kresťanov do politického života ríše. Začalo sa obdobie diplomatických vzťahov. Kresťanskí predstavitelia Perzie zohrávali podstatnú rolu vo funkcii zodpovedných za perzské diplomatické misie, a to z dôvodu svojej oddanosti, ako aj znalosti jazykov. Išlo predovšetkým o duchovných, ktorí pochádzali z miest na pohraničí. Takisto bol rímsky cisár reprezentovaný na perzskom kráľovskom dvore kresťanskými delegátmi.

Prvá východosýrska synoda, ktorá sa uskutočnila za Izáka, „veľkého metropolitu“ Seleukie-Ktésifonu (410), bola umožnená práve vďaka vplyvu rímskeho vyslanca s menom Maruth, ktorý bol aramejským biskupom pohraničného mesta Maiferkat. Táto synoda, ktorú tvorili štyridsiati biskupi, podstatne prispela k zorganizovaniu Cirkvi Orientu pod primátom biskupa Seleukie-Ktésifonu. Došlo k pevnému nastoleniu súhlasu Perzskej cirkvi (ktorá sa teraz rozšírila až po Merv) s vieroukou, ktorá bola definovaná na Nicejskom koncile (325).

Jednota Cirkvi Orientu, s vlastnou a jedinou hlavou, bola opätovne potvrdená aj na nasledujúcich synodách v rokoch 420 a 424. Zvlášť synoda v Makabte (424) pod vedením katolika Dadiša zdôraznila, že biskup Seleukie-Ktésifonu, následne nazývaný „patriarcha-katolikos“, je hlavou cirkvi a nástupcom Petra, prvého medzi apoštolmi. Z tohto dôvodu rekurz na „západných“ patriarchov Rímskej ríše nebol považovaný ani za potrebný, ani za dovolený. Týmito troma synodami sa Cirkev Orientu prezentovala ako autonómna, pevne štruktúrovaná a zorganizovaná cirkev.

V každom prípade, kontakty s cirkvami Rímskej ríše neboli skutočne prerušené a predovšetkým cez Edesskú školu prenikal „západný“ teologický vývoj do Perzskej cirkvi. Keď Rímania v roku 363 prepustili Nisibis Peržanom, Efrém, chýrečný diakon a básnik v meste Nisibis, emigroval do Edessy, kde pokračoval vo vyučovaní. Po jeho smrti (373) sa „Škola Peržanov“ v Edesse dostala pod vplyv antiochijských exegétov, zvlášť Teodora z Mopsuestie († 428), ktorého diela tam preložili do sýrčiny. 

V prvom období kristologických diskusií v 5. storočí táto škola zostala pevne ukotvená vo vlastnej antiochijskej tradícii; následne však cisár Zenon vyhnal učiteľov a zatvoril Edessskú školu (489). Dekan tejto školy Mar Narsai († 503) musel utiecť za hranice do mesta Nisibis, kde ho prijal tamojší biskup Bar-Sauma, ktorý mu pomohol založiť novú školu, ktorá sa následne stala kultúrnym a teologickým centrom Cirkvi Orientu.

Synody v Beth Lapat (484) a Seleukii-Ktésifone (486) boli považované za synody, na ktorých Cirkev Orientu oficiálne prijala nestorianizmus. Avšak doktrinálnu orientáciu týchto synod možno považovať za rigorózne a pravoverné vyjadrenie antiochijskej kristológie. A okrem toho Nestorius nie je nikdy spomenutý na niektorej zo synod, ktoré sa konali v 5. a 6. storočí. Cirkev Orientu sa naďalej považovala za podstatnú časť univerzálnej Cirkvi, no politické okolnosti jej znemožňovali zúčastňovať sa na veľkých konciloch. Táto Cirkev, ktorá sa nachádzala mimo hraníc Rímskej ríše, zostala dosť izolovaná v priebehu svojich dejín. 

V 5. storočí sa východosýrske kresťanstvo šírilo po Mezopotámii, po arabskom polostrove a medzi nomádskymi a seminomádskymi arabskými a tureckými kmeňmi centrálnej Ázie. Táto cirkev našla novú silu za výnimočného katolika Abu I. (540 – 552), ktorý sa postaral o jej reorganizáciu po prenasledovaniach počas rímsko-perzskej vojny (540 – 545).

Východosýrska teológia

Šieste storočie sa vyznačovalo reformou a oživením mníšstva, výstavbou stoviek monastierov na celom území. Jednu z ústredných postáv toto storočie malo v Abrahámovi z Kaškaru († 588). V tom období sa rozpútala ostrá diskusia v lone Nisibskej školy, kde sa jej riaditeľ a výnimočný učiteľ Henan z Adiabene postavil proti teologickej autorite Teodora z Mopsuestie. Rastúca intenzita dišputy v lone školy priviedla k odchodu približne tristo študentov. Následkom toho synoda, ktorú zvolal katolikos Sabrišo (596), dekrétom nariadila odsúdenie tých, ktorí odmietali Teodorove interpretácie, komentáre a náuky. Zvlášť prvá synoda v 7. storočí (605) akreditovala Teodora ako oficiálnu autoritu a nevyvrátiteľný vzťažný bod východosýrskej ortodoxie. 

Ďalší problém sa týkal západosýrskych (protichalcedónskych) miafyzitov, ktorí mocneli v Perzskej ríši pod vedením svojho metropolitu (mafriana) v meste Tikrít. Ten nútil Cirkev Orientu, aby presnejšie definovala svoju kristológiu. V roku 612 kráľ Chosroes II. (591 – 628) zorganizoval náboženskú konfrontáciu medzi východosýrskymi a západosýrskymi cirkevnými predstaviteľmi. V tom období šáh (kráľ) zakázal ďalej obsadzovať patriarchálny stolec v Seleukii-Ktésifone. Počas tohto obdobia uprázdnenosti (608 – 628) prevzali vedenie východosýrskej cirkvi Babai Veľký (551 – 628) a archidiakon Aba zo Seleukie. Na konci 6. storočia sa Babai stal najdôležitejším teologickým predstaviteľom východosýrskej cirkvi. Jeho kristológia dovŕšila Teodorovu kristológiu. Terminológiu, ktorú zaviedol Babai, si táto cirkev osvojila pri príležitosti teologickej debaty v roku 612.

Do roku 618 – 619 dokázal Chosroes II. rozšíriť Perzskú ríšu smerom na Západ a dobyl Palestínu a Egypt. Následné vojenské víťazstvá rímskeho cisára Heraklia (610 – 641) vyprovokovali vzburu proti Chosroemu II., ktorého zabili počas sprisahania. Jeho smrťou sa skončila aj uprázdnenosť patriarchálneho stolca v Seleukii-Ktésifone. Kráľovná Boran si želala uzavrieť zmluvu o definitívnom mieri s cisárom Herakliom. V roku 630 k nemu vyslala oficiálnu delegáciu s týmto cieľom. Diplomatická misia, ktorú viedol katolikos Išo’jahb II. z Gadaly, bola korunovaná politickým úspechom a garantovala regiónu dočasný mier, ktorý trval niekoľko rokov. Ale z juhu už postupovala nová veľmoc.  

Keď v roku 637 Arabi obsadili Seleukiu-Ktésifon, šáh Jazdgird III. utiekol do provincie Merv. V roku 651 sa sasánovská ríša definitívne rozpadla. Katolikos Išo’jahb presunul svoje sídlo do Karky de Beth Sloch (Kirkuk). Zomrel v roku 646 po tom, čo bol posledným katolikom za sasánovcov a prvým pod arabskou nadvládou.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo