Iný spôsob, akým liturgia vykonáva svoju výchovnú moc v našom živote, je ten, keď ju urobíme našou tým, že svoj život oživíme podľa modelu, ktorý liturgia navrhuje. Liturgia, ktorá nie je reflexiou o živote, liturgia, v ktorej symbolizovaná skutočnosť nezodpovedá žitej skutočnosti, je zlá liturgia. V krátkosti, skúšobným kameňom našej liturgie je to, či prechádza alebo neprechádza do spoločenstva našich životov. Symbolický okamih vyjadruje to, čo skutočne sme? Oslava života, o ktorý sa delíme, je znakom faktu, že skutočne žijeme takýmto spôsobom? V Prvom liste Korinťanom, kap. 11, Pavol hovorí korintskej cirkevnej obci, že ich eucharistia vonkoncom nie je pravou eucharistiou, pretože vo svojom nedostatku lásky sa nedokážu zaoberať potrebami tela – totiž cirkevnej obce ako Kristovho Tela: „Lebo kto je a pije, a nerozoznáva Pánovo telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1Kor 11,29).

Liturgia je vychovávajúca aj preto, lebo nám ponúka prorocký hlas súdu o kvalite nášho kresťanského života. A tak aktívna, plná, vedomá, zvnútornená účasť na liturgii, ktorú požaduje Konštitúcia o liturgii Druhého vatikánskeho koncilu (hlavne §§ 14-30), potrebuje, aby sme liturgiu skutočne vnímali ako počiatok a prameň nášho duchovného života. Preto liturgická tradícia nejakej miestnej cirkvi, ktorú nazývame jej „rítus/obrad“ – ako napríklad byzantsko-slovanský obrad –, je modelom nášho cirkevného života a prameňom duchovného života Cirkvi.

Bez pohľadu na tento širší kontext celého kresťanského života to, čo robíme v našich liturgiách, nemá veľký zmysel, keďže liturgia nemá cieľ sama v sebe. Je len prostriedkom a výrazom života spolu s Kristom. Toto je hlavná vec: spoločný život vzájomnej pomoci a veľkorysosti, v ktorom sa kladieme na druhé miesto tak, aby ostatní mohli byť na prvom mieste. Spoločná modlitba je jedným z prostriedkov tejto jednoty, časťou tmelu, ktorý spája cirkevnú obec, vlastne ako jej radostná oslava faktu, že počínajúc, keď nie dokonale, táto jednota už existuje.

Liturgia je aktuálne stretnutie. Spása je teraz. Ježišova smrť a vzkriesenie sú uplynulé udalosti len vo svojej historickosti, totiž vzhľadom na nás. Ale sú večne prítomné v Bohu, ktorý vstúpil do našich dejín, no nie je tu chytený do klepca. Takéto udalosti priniesli Božiu prítomnosť medzi nás, aby sa zavŕšila v Ježišovi, ktorý je stále prítomnou spásnou realitou, ktorú stretáme v každom okamihu nášho života. Spásna minulosť, ktorú si teraz pripomíname v liturgii, je vskutku spásnou udalosťou pôsobiacou spásu dnes, ešte raz je sprítomnená v symbole. V zmŕtvychvstalom Pánovi je stvorenie videné tak, ako malo byť, a Kristus je Adam, totiž celé ľudstvo.   

Stať sa druhým Kristom

Ale toto naplnenie minulosti je otvorené budúcnosti. Práve tak, ako sa Kristus stal každou vecou a dovŕšil všetko, aby sme my dospeli k zavŕšeniu, máme sa stať ním. A môžeme to urobiť len tak, že dovolíme, aby nás on prispôsobil sebe, modelu a forme nového stvorenia. Toto naše vymodelovanie do nového ľudstva je pravým kultom Nového zákona a pravou výchovou identity všetkých kresťanov. Starý kult a staré kňazstvo boli nahradené sebaobetou Božieho Syna a naša liturgia je opakovaním tej istej veci v našom živote, skutočnosťou, ktorú oslavujeme v symbole, keď sa zhromažďujeme, aby sme slávili pamiatku toho, čím on bol a čím máme byť my v ňom. Takýmto spôsobom je liturgia miestom výchovy: naštepuje nás do Krista.

Aby vyjadril toto stotožnenie s Kristom, svätý Pavol používa mnohé zložené slovesá, ktoré sa začínajú predložkou syn (s): trpím s Kristom, som ukrižovaný s Kristom, zomieram s Kristom, som pochovaný s Kristom, vstal som z mŕtvych a žijem s Kristom, som nesený do neba a sedím po pravici Otca s Kristom. Ide o jeden z Pavlových spôsobov podčiarknutia potreby osobnej účasti na vykúpení. Musíme si „obliecť Krista“ (Gal 13,27) a pripodobniť sa mu, vyskúšať v tajomstve hlavné udalosti, vďaka ktorým nás Kristus zachránil, a zopakovať ich v deji nášho života takým spôsobom, aby sme mohli tvrdiť so svätým Pavlom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). V ekonómii Nového zákona je teda liturgia jednoducho oslavou kresťanského života, spoločnou oslavou toho, čím sme sa stali a neustále sa stávame v Kristovi.

Ako liturgia uskutočňuje toto všetko

Ale ako liturgia uskutočňuje toto všetko? V dôsledku faktu, že liturgiou Novej zmluvy je Ježiš Kristus. Ako neúnavne opakujú eucharistické modlitby klasického antiochijského typu, ako napríklad byzantské anafory svätého Bazila a svätého Jána Zlatoústeho, keď sme boli v zajatí hriechu, Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre našu spásu a tým nás priviedol späť k jednote s Bohom a medzi sebou v ňom. Podľa Nového zákona tento vtelený Pán a Spasiteľ je v sebadarovaní, vo svojej poslušnosti zmierujúcej s vôľou Otca, novou liturgiou pre nasledovníkov Ježiša. Toto, a nie nejaký nový rituálny systém, dovŕšuje a nahrádza to, čo bolo predtým. Nový chrám a jeho kňaz, obeta a obeť; nové stvorenie a nový Adam; nová zmluva a nová obriezka a nový sobotný odpočinok; nová pascha a nový baránok – všetko je Ježiš Kristus vo svojom živote pre druhých, ktorý darúva spásu. On je jednoducho „všetko a vo všetkom“, ako tvrdí Kol 3,11, „alfa a omega, prvý a posledný, počiatok a koniec“ (Zj 1,8; 21,6; 22,13). Všetko, čo bolo predtým, je zavŕšené v ňom: „zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí“ (Hebr 10,1), vrátane liturgických skutočností. „Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm ani pre nápoj, ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus“ (Kol 2,16-17).  

Naša liturgia je tá istá skutočnosť, Ježiš Kristus v nás. Našou pravou „božskou liturgiou“ je byť vtiahnutí do neho, ktorý je našou vtelenou spásou, žiť podľa jeho príkladu, odumierať hriechu, aby sme vstali z mŕtvych do nového života v ňom. V krátkosti, naša spása je oslávením Boha, a je to on, kto ho darúva nám, nie my jemu. On nám ho dáva prostredníctvom svojho Ducha, ktorý prebýva a pôsobí v jeho Cirkvi.

Naše liturgie v užšom zmysle, totiž naše kultové akty, naše liturgické slávenia, sú privilegovaným miestom tohto božského stretnutia, bohozjavením alebo zjavením spásnej prítomnosti Boha medzi nami v dnešnom svete. Nový zákon opisuje zhromaždenia rodiacej sa Cirkvi, aby počúvali Slovo a lámali Chlieb, ako privilegované chvíle prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána. Je však jasné, že nie sú jediným miestom tohto stretnutia, pretože Boh nie je závislý od našich liturgií, aby sa s nami stretol a volal nás k sebe.

Pretože základom a prameňom tohto stretnutia plného milosti je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie, celá kresťanská liturgia predstavuje túto jedinú zakladajúcu metaforu paschálneho tajomstva ako zjavenie – tým, ktorí chcú do neho vstúpiť vo viere – posledných skutočností, konečného a definitívneho významu celého stvorenia, celých dejín, celého života. Pre kresťanov je Ježiš obrazom Boha a všetky ostatné skúsenosti a obrazy, ktorým dali život, sú vymodelované, určované a reinterpretované vo svetle tejto základnej udalosti, práve tak, ako bola celá skúsenosť Izraela považovaná za zhrnutú v udalosti zmluvy Exodu. V krátkosti, kresťanská liturgia je predstavením Ježišovho paschálneho tajomstva ako zjavenia Boha a jeho plánu pre nás. Kol 1,15 nazýva Ježiša „obrazom neviditeľného Boha“ a pre gréckych cirkevných Otcov je liturgia obrazom obrazu.  

Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2009. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.