Chaldejská katolícka cirkev v stredoveku

Chaldejská katolícka cirkev v stredoveku

Chaldejskí biskupi na návšteve ad limina apostolorum v Ríme. Foto: Vatican

Obdobie maximálneho rozkvetu v 13. a 14. storočí a prvé stretnutia s latinským kresťanstvom.

Prvé obdobie misionárskeho úsilia Cirkvi Orientu bolo paralyzované v 9. storočí, keď sa vtedajší čínsky cisár postavil proti šíreniu cudzích náboženstiev. Približne v rovnakom období aj kresťanstvo v centrálnej Ázii, hlavne v Tibete, zakúsilo obdobie úbytku z dôvodu silného budhistického vplyvu. V novej misionárskej fáze dokázali východosýrski kresťania priniesť kresťanstvo turecko-mongolským národom. V 11. storočí boli pokresťančení Kerajti južne od Bajkalského jazera. V 13. storočí, keď Čingischán prevzal kontrolu nad regiónom, kresťanstvo už bolo rozšírené medzi ďalšími mongolskými kmeňmi Najmanov, Ujgurov, Tangutov a Ongutov. Keď Mongoli dobyli Čínu, kresťanstvo sa tu znova objavilo, no tentokrát nie ako cudzé náboženstvo, ale ako súčasť novej vedúcej triedy impéria.

Ďalšie výboje Mongolov smerom na Západ posilnili kresťanstvo v centrálnej Ázii. Keď v roku 1258 Mongoli dobyli Bagdad, misie prosperovali pozdĺž celej „hodvábnej cesty“ od rieky Oxus k Žltému moru. Obdobie najväčšieho rozkvetu Cirkvi Orientu predstavuje 13. a 14. storočie. Abdišo z Nisibis (†1318) vyrátal približne dvadsať metropolitných stolcov s dvesto biskupmi.

Silná prítomnosť kresťanov v mongolskom vojsku prispela na Západe k zrodu legendy o kresťanskom kráľovi „Kňazovi Jánovi“, ktorá povzbudzovala križiakov, ktorí sa v tej dobe ocitali v ťažkostiach. Do toho obdobia siahajú prvé kontakty s latinským kresťanstvom. Františkáni a dominikáni došli na územia kontrolované Mongolmi. Medzi najznámejšími vyniká Viliam z Rubrucku (†1270), Ricoldus z Monte Crucis (†1320) a Ján z Monte Corvino (†1328). V roku 1340 existovali ďalšie kontakty v menšej geografickej vzdialenosti: na Cypre sa skupina východosýrskych kresťanov podriadilia katolíckej hierarchii. Boli nazývaní „Chaldejci“. Táto únia bola úspešne obnovená v roku 1445, keď sa celá východosýrska komunita na Cypre s vlastným biskupom Timotejom z Tarzu pripojila pri príležitosti Ferrarsko-Florentského koncilu (1438-1445) k úniii s Katolíckou cirkvou počas pontifikátu Eugena IV. (1431-1447). Timotej dostal titul Archiepiscopus Chaldaeorum, qui in Cypro sunt. Napriek všetkému sa Chaldejci na Cypre pozvoľna rozplynuli v miestnych maronitských a latinských komunitách a úplne vymizli po roku 1489. 

Na Západe sa objavili aj mongolskí kresťanskí diplomati. Najznámejším bol ujgurský mních Bar Sauma, ktorý bol generálnym vikárom (saoura gawanaya) veľkého katolika Jahballahu III. (1291-1317). Mongolský kráľ Argunchán vyslal Bar Saumu na dvory konštantínopolského imperátora Andronika II., francúzskeho kráľa Filipa IV., anglického kráľa Eduarda I. a pápeža Mikuláša IV. (1288-1292). Bar Sauma, ako sám uvádza, celebroval východosýrsku liturgiu v Chráme svätého Jána v Lateráne a prijal eucharistiu z rúk pápeža. Vďaka návšteve Bar Saumu nadobudla Rímska kúria istú skúsenosť s Cirkvou Orientu, o ktorej dovtedy mala len hmlisté poznatky.

Za Jahballahu III. dosiahla Cirkev Orientu najväčšie územné rozšírenie, od Jeruzalema až po Čínu a Indiu. Cirkev Orientu mala svoje centrum v Bagdade, kde bolo patriarchovi dovolené sídliť v jednom z bývalých palácov Abbásovcov. Avšak Argunov syn Ghazan, keď sa stal chánom, oficiálne vyznával islam, čo malo za následok, že do tej doby chránených kresťanov začali silne prenasledovať moslimovia, ktorí ničili kresťanské chrámy alebo ich premieňali na mešity a vyplenili aj sídlo patriarchu. Takto sa začal rýchly úpadok najdôležitejšej misionárskej cirkvi v stredoveku. Posledná východosýrska synoda, ktorej akty sa nám zachovali, sa konala počas Jahballahovho nástupcu Timoteja II. (1318-1331). Nezachovali sa správy o ďalších synodách pred 19. storočím.

V posledných desaťročiach 14. storočia nemilosrdné ťaženia vojska Timur Lenka (Tamerlán, 1336-1405) vytlačili takmer úplne východosýrsku cirkvi zo Stredného východu a komunity, ktoré sa nachádzali za Oxusom, oddelené od materskej cirkvi, vymizli po roku 1368, po páde mongolskej navlády v Číne.

Zrod nástupníckej línie Sulaqa

V 15. storočí v severnej Mezopotámii prežila len hrsť východosýrskych chrámov: na Mosulskej planine, v okolí Urmie a v niekoľkých dedinách vzdialeného pohoria Hakkari v Kurdistane. Okolo roku 1450 patriarcha katolikos Šimon IV. Basidi (†1497) vyhradil patriarchálny titul členom svojej rodiny. Tradícia dedičného patriarchálneho nástupníctva mala za následok zverenie kontroly na cirkvou jedinej rodine. Táto situácia viedla k schizme, keď boli na patriarchálny trón zvolení maloletí, ktorí neboli pripravení zastávať takýto úrad. V roku 1539 patriarcha katolikos Šimon VII. Bar Mama (1538-1558), pretože nebolo dosť rodinných príslušníkov spôsobilých zastávať vakantné úrady v diecéze, bol nútený vysvätiť za metropolitu dvanásťročného synovca. O niekoľko rokov neskôr musel vysvätiť druhého synovca, ktorý mal pätnásť rokov.

V roku 1552 sa patriarcha katolikos stal natoľko nepopulárnym, že jeho početní odporcovia, ktorí pochádzali hlavne z amidského a seertského regiónu, uviedli do života protisynodu v Mosule tým, že zvolili za patriarchu Jána Sulaqu, predstaveného monastiera Rabban Hormizd. Na naliehanie západných misionárov cirkevní hodnostári a miestny klérus poslali do Ríma delegáciu na čele so Sulaqom, aby objasnili, čo sa deje v Cirkvi Orientu, a požiadali o potvrdenie Jána Sulaqu za biskupa a patriarchu. Jeho vyznanie viery bolo aprobované 20. februára 1553. Pápež Július, ktorý sa domnieval, že Šimon Bar Mama je mŕtvy, 28. apríla 1553 potvrdil bulou Divina disponente clementia Sulaqu za „patriarchu Mosulu“. Po návrate do Mezopotámie sa patriarcha Ján Sulaqa usadil v Amide (Dijarbakíre), kde posilnil vlastnú pozíciu tým, že vysvätil dvoch metropolitov a troch biskupov. Medzitým sa patriarcha katolikos Šimon Bar Mama spojil s pašom (guvernátorom) Amadije, ktorý pozval Sulaqu, uväznil ho a mučil štyri mesiace a nakoniec ho v januári 1555 vydal na smrť. Chaldejská cirkev považuje Jána Sulaqu za mučeníka cirkevnej únie s Rímom.

Piati biskupi vysvätení Sulaqom zvolili za jeho nástupcu Abdiša IV. Marona (1555-1570). Vydal sa do Ríma a v roku 1562 dostal uznanie od pápeža Pia IV. Abdišo sa usadil v monastieri v blízkosti mesta Seert, kde zostal až do svojej smrti. Z bezpečnostných dôvodov a pastoračných motívov sa nasledujúci patriarchovia sťahovali, postupne sídlili v mestách Seert, Salmas, Chosrowa a Urmia. Hoci udržiavali spoločenstvo s Rímom až do konca 17. storočia, nikto z nich sa nikdy nevydal osobne do Ríma, aby požiadal o potvrdenie pápežom. Niektorí z nich nikdy nedostali nejaké oficiálne uznanie, iní poslali do Ríma vyznanie viery a dostali potvrdenie. Takto to bolo v prípade patriarchu Šimona IX. Denchu (1580-1600), pričom list z pápežským potvrdením (1581) priniesol do Aleppa pápežský vyslanec Leonardo Abel a patriarchovi ho odovzdal v roku 1585.

Keď Šimon XIII. Dencha (1662-1700) definitívne presunul svoj stolec do Qudšanisu, do vzdialeného pohoria Hakkari, táto patriarchálna línia sa postupne vrátila k tradičnej doktríne a kultu. Patriarchát zostal pomerne izolovaný a Rím stratil kontakty s Qudšanisom. Nie je jasné, kedy sa patriarchát vrátil k dedičnosti, ale takýto zvyk odolával až do roku 1974. Terajšia Asýrska cirkev Orientu pochádza z tejto nástupníckej línie a predstavuje pokračovanie línie Sulaqu a patriarchátu Qudšanis.

Vychádza z láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo