Obdobie pokorovania sa, ktoré predchádza Veľkú noc, trvá štyridsať dní na pamiatku toho, ako sa náš Pán dlho postil na púšti... Postíme sa, aby sme sa kajali aj aby sme si podrobovali telo.

Náš Spasiteľ sa nemusel postiť ani z jedného z týchto dôvodov. Jeho pôst sa nepodobal na ten náš ani svojou intenzitou, ani svojím cieľom. A predsa, keď sa začíname postiť, máme pred sebou jeho vzor a postíme sa až dovtedy, kým sa počtom dní nevyrovnáme tomu jeho.

Má to svoj dôvod. Všetko predsa musíme robiť s ohľadom na neho. Len vďaka nemu máme moc spraviť niečo dobré, a preto ak to neurobíme preňho, nie je to dobré. Od neho pochádza naša poslušnosť a naň sa musí aj obracať. Vraví: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 5) Žiaden skutok nie je dobrý bez milosti a lásky.

Žiaden skutok nie je dobrý bez milosti a lásky. Naše spravodlivosti nachádzajú zaľúbenie vtedy, keď ich vykonávame nie zákonníckym spôsobom, ale v Kristovi skrze vieru. Zdieľať

Sv. Pavol sa vzdal všetkého, aby sa „našiel v Kristovi bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista“. (Flp 3, 9) Naše spravodlivosti nachádzajú zaľúbenie vtedy, keď ich vykonávame nie zákonníckym spôsobom, ale v Kristovi skrze vieru. Márne boli všetky skutky zákona, lebo ich nesprevádzala moc Ducha. Boli to len pokusy prirodzenosti, bez pomoci milosti, naplniť to, čo aj naozaj naplniť má, no nebola toho schopná.

Len slepí a telesní alebo tí, čo boli v úplnej nevedomosti, v nich mohli nájsť nejaký zdroj radosti. Čím boli všetky spravodlivosti Zákona, čím boli jeho skutky, aj keď boli viac než obyčajné, jeho almužny a pôsty, jeho znetvorovanie si tváre a sužovanie duší; čím bolo toto všetko než prach a odpadky, úbohou pozemskou službou, biednym beznádejným pokáním, keď nebolo Kristovej milosti a prítomnosti!?

Toto dnes jedinečným spôsobom platí aj o kresťanoch, ktorí sa ho snažia napodobňovať, a mali by to dobre vedieť, lebo inak ich pri odriekaní čaká znechutenie. Bežne sa vraví, že pôst z nás má urobiť lepších kresťanov, aby sme vytriezveli, a má nás priviesť bližšie ku Kristovým nohám vo viere a v poníženosti. To je pravda, keď sa na vec pozeráme z celkového pohľadu. Celkovo a napokon sa tento účinok dostaví, no vôbec nie je isté, že sa dostaví okamžite.

Umŕtvovania mávajú v danom čase na rozličné osoby veľmi odlišné účinky. Niektorých si pôst naozaj podmaní a okamžite dostane bližšie k Bohu, no pre niektorých je sotva viac než príležitosťou k pokušeniu. Zdieľať

Naopak, takéto umŕtvovania mávajú v danom čase na rozličné osoby veľmi odlišné účinky a je potrebné na ne hľadieť nie na základe ich viditeľného osohu, ale na základe viery v Božie slovo. Niektorých si pôst naozaj podmaní a okamžite dostane bližšie k Bohu, no pre niektorých je (akokoľvek by bol malý) sotva viac než príležitosťou k pokušeniu. Občas sa napríklad dokonca uvádza ako námietka voči pôstu (akoby to bol dôvod nepraktizovať ho), že u človeka spôsobuje podráždenie a mrzutosť. Priznávam, často ich môže spôsobovať.

Alebo telesná slabosť často bráni človeku sústrediť sa na svoje modlitby, miesto toho, aby mu pomáhala modliť sa vrúcnejšie. Alebo telesnú slabosť často sprevádza malátnosť a ochabnutosť a človeka silne pokúša k lenivosti.

A to som ešte nespomenul najznepokojujúcejší účinok, ktorý môže plynúť čo i len z mierneho praktizovania tejto veľkej kresťanskej povinnosti. Nepochybne je prostriedkom pokušenia a hovorím to preto, aby ľudia neboli prekvapení a neklesali na duchu, keď to zistia. Milosrdný Pán vie z vlastnej skúsenosti, že je to tak. Myšlienka na to, že to zažil, a teda to vie, ako zaznamenáva Písmo, predstavuje pre nás veľkú útechu.

Nechcem povedať, božechráň, že by bola jeho nepoškvrnená duša poznačená nejakou hriešnou slabosťou, no z posvätných dejín je zrejmé, že v jeho prípade, tak ako i v našom, pôst otvoril dvere pokušeniu. A možno toto je najpravdivejší pohľad na tieto úkony, že nejakým úžasným neznámym spôsobom pred nami otvárajú ďalší svet dobra a zla a uvádzajú nás do niečoho ako mimoriadny konflikt so silami zla.

Nech kresťanov neznepokojuje, keď sa ocitnú vystavení myšlienkam, od ktorých sa odvracajú s hnusom a s hrôzou. Nech im takáto skúška skôr do určitej miery živo a jasne pripomenie poníženie sa Božieho Syna. Zdieľať

Rozprávajú sa príbehy (nezáleží na tom, či sú pravdivé alebo nie: ukazujú, čo hlas ľudstva považuje za pravdepodobné) o pustovníkoch na púšti, ako na nich satan neobvyklými spôsobmi útočil, no predsa zlému odolali a podľa vzoru nášho Pána i s jeho mocou ho odohnali. A myslím, že keby sme poznali tajné dejiny ľudských myslí v každom čase, zistili by sme toto (aspoň si myslím, že neteoretizujem): pozoruhodnú jednotu v prípade tých, ktorí z Božej milosti spravili pokroky vo svätých veciach (čokoľvek sa už stalo vtedy, keď ich ľudia nespravili), jednotu pokušení predložených mysli na jednej strane a na druhej strane jednotu myslí, ktoré tieto pokušenia neovplyvnili, ktoré s nimi ani len chvíľkovým úkonom vôle nesúhlasili, ale ich jednoducho nenávideli, a preto im nijako neublížili.

Nech teda kresťanov neznepokojuje dokonca ani to, keď sa ocitnú vystavení myšlienkam, od ktorých sa odvracajú s hnusom a s hrôzou. Nech im takáto skúška skôr do určitej miery živo a jasne pripomenie poníženie sa Božieho Syna. Veď ak je skúškou pre nás, stvorenia a hriešnikov, keď sa pred nami ukazujú myšlienky, ktoré sú cudzie nášmu srdcu, ako muselo trpieť večné Slovo, Boh z Boha a Svetlo zo Svetla, Svätý a Pravdivý, keď bol natoľko podrobený satanovi, že ho ten mohol postihnúť akoukoľvek biedou okrem hriechu?

Toto je teda azda pravdivejší pohľad na následky pôstu, než je ten bežný. Samozrejme, s Božou milosťou napokon vždy predstavuje pre naše srdce duchovný úžitok a robí ho lepším skrze toho, ktorý pôsobí všetko vo všetkom, a v danom čase pre nás naozaj často predstavuje viditeľný úžitok. Často je to však naopak; často iba zvyšuje dráždivosť a citlivosť nášho srdca. V každom prípade ho treba vnímať najmä ako priblíženie sa k Bohu – priblíženie sa k nebeským mocnostiam – a áno, i k mocnostiam pekla.

A toto je ďalšia vec v dejinách pôstu a pokušenia nášho Spasiteľa, ktorá si vyžaduje jasnú pozornosť: víťazstvo, ktoré ich sprevádzalo. Trikrát bol pokúšaný, trikrát zvíťazil a pri poslednom povedal: „Odíď, satan,“ načo „ho diabol opúšťa“. Na tento konflikt a na toto víťazstvo v neviditeľnom svete sa naráža aj v iných úryvkoch Písma.

Najpozoruhodnejším z nich je to, čo vraví Pán v súvislosti s posadnutým, ktorého apoštoli nedokázali uzdraviť. Práve zostúpil z hory premenenia, kam, všimnime si, vyšiel so svojimi obľúbenými apoštolmi akoby stráviť noc v modlitbe. Po tom, ako vytvorili spoločenstvo s neviditeľným svetom, zišiel dolu, vyhnal nečistého ducha a povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou a pôstom“ (Mk 9, 29), čo nie je nič menej než jasné vyhlásenie, že takéto úkony dávajú duši moc nad neviditeľným svetom. A nedá sa uviesť žiaden dostatočný dôvod, aby sa to obmedzovalo len na prvé časy evanjelia.

„Svojim anjelom dal príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách“ (Ž 91, 11). Diabol vie o tomto sľube, lebo ho použil práve v hodine pokušenia. Veľmi dobre vie, v čom spočíva naša sila a jeho slabosť. Preto sa nemáme čoho báť, kým len zostávame v tieni trónu Všemohúceho. „I keď po tvojom boku padnú tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici, teba nezasiahne.“ Kým sa nachádzame v Kristovi, máme účasť na jeho bezpečí. Zlomil satanovu moc, kráčal si „po vretenici a po zmiji, leva i draka rozšliapal“, a preto zlí duchovia nemajú nad nami moc, ale sa trasú a sú vydesení z každého pravého kresťana.

Uchýľme sa pod krídla Všemohúceho, aby nám bol štítom a pancierom. Prosme ho, aby nám dal spoznať svoju vôľu, aby nás poučil o našich chybách, aby nás zbavil všetkého, čo by ho mohlo uraziť, a viedol nás po večnej ceste. Zdieľať

Preto, bratia, „poznajme ich zámery“ a keď ich poznáme, bdejme, postime sa a modlime, uchýľme sa pod krídla Všemohúceho, aby nám bol štítom a pancierom. Prosme ho, aby nám dal spoznať svoju vôľu, aby nás poučil o našich chybách, aby nás zbavil všetkého, čo by ho mohlo uraziť, a viedol nás po večnej ceste.

A počas tohto svätého obdobia sa dívajme na seba tak, že sme spolu s ním na vrchu – pod závojom – skrytí s ním – nie mimo neho či preč od neho, ale s ním a v ňom, lebo iba v jeho prítomnosti je život – spoznávajme spolu s Mojžišom jeho Zákon, s Eliášom jeho vlastnosti a s Danielom jeho zámery – učme sa kajať, učme sa vyznávať svoje hriechy a polepšiť sa – učme sa jeho láske a bázni voči nemu – odúčajme sa od seba a vrastajme do toho, ktorý je našou hlavou. (Z Farských a prostých kázní, zv. 6, č. 1.)

John Henry Newman
Autor (1801 – 1890) bol menovaný za kardinála Levom XIII. v roku 1879 a blahorečený Benediktom XVI. v roku 2010. Bol jedným z najdôležitejších katolíckych spisovateľov pár posledných storočí. 13. februára 2019 pápež František schválil jeho kanonizáciu, ktorá sa uskutoční niekedy počas tohto roka.

Pôvodný text: Unlearning Ourselves in Lent.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.