Tri odlišné línie patriarchálnej postupnosti

Tri odlišné línie patriarchálnej postupnosti

Monastier Rabban Hormizd dnes. Foto: wikimedia

Spletitý vývoj Chaldejskej katolíckej cirkvi v 17. až 20. storočí.

Keď Šimon VII. Bar Mama v roku 1558 zomrel, nastúpil po ňom synovec Eliáš VI. Bar Giwargis (1559 – 1591). Napriek tomu, že Eliáš a jeho nástupcovia znovu sídlili v monastieri Rabban Hormizd v blízkosti Mosulu, ich sila bránila nástupcom sulaqovskej línie zostať v Amide.

Eliáš VII. (1591 – 1617), hnaný pravdepodobne početnými východosýrskymi pútnikmi, ktorí sa obrátili na katolicizmus v Jeruzaleme, vyslal v rokoch 1606 – 1607 a 1611 poslov do Ríma. Pod vplyvom františkána Tomáša Običiniho z Novary zvolal Eliáš VII. synodu (1616), ktorá prijala katolícku kristologickú doktrínu, no neodhodlala sa k únii.

V tom istom období Rím prijal aj vyznanie viery od Šimona X. zo sulaqovskej línie. Aj keď sa františkánski rehoľníci pokúsili rozbehnúť rokovanie medzi dvoma východosýrskymi líniami postupnosti, aby ich priviedli k únii s Rímskou cirkvou, formálne vzťahy medzi Vatikánom a Mosulským patriarchátom v Rabban Hormizde sa prerušili za vlády Eliáša VIII. Šimona (1617 – 1660). Teda v druhej polovici 17. storočia obidva patriarcháty – Qudšanis i Mosul (Rabban Hormizd) – ešte nevstúpili do spoločenstva s Rímom.

V roku 1667 kapucínsky misionár Ján Krstiteľ zo St. Aignanu pôsobil medzi východosýrskymi kresťanmi v Amide. V roku 1672 presvedčil ich metropolitu Jozefa, aby prijal katolícku vieru, a v roku 1677 ho civilné autority uznali za nezávislého biskupa s jurisdikciou nad Amidou a Mardinom. Rím ho potvrdil v roku 1681 s menom Jozef I., „patriarcha chaldejského národa, ktorý zostal bez vlastného patriarchu“. Takto sa začala v Amide tretia patriarchálna línia. Jeho nástupca Jozef II. al-Maarouf sa veľmi usiloval o šírenie katolicizmu. S cieľom vzdelávať svoje stádo veriacich preložil mnohé knihy z taliančiny di sýrčiny a dokonca aj do arabčiny.

Nástupcovia v amidskej patriarchálnej línii zaznamenali významný úspech pri šírení katolíckej viery v rámci vlastnej jurisdikcie, ako aj na územiach Mosulského patriarchátu. Táto aktivita vyvolala medzi týmito dvoma patriarchátmi závažné konflikty, do ktorých boli zatiahnuté aj civilné autority.

V roku 1804 sa Augustín Hindi stal amidským biskupom a apoštolským administrátorom. Rím, ktorý v tej dobe odhadoval možnosť zjednotiť Amidský a Mosulský patriarchát, mu nepriznal titul patriarchu. Napriek tomu, že nikdy nedostal úplné uznanie od pápeža, v roku 1818 bola Hindim poskytovaná služba vynahradená páliom, teda prerogatívou, ktorú Hindi interpretoval ako potvrdenie svojho statusu patriarchu. Pre zvyšok svojho života prijal titul Jozef V. Po jeho smrti v roku 1828 Amidský patriarchát po 146 rokov v spoločenstve s Rímom zmizol. A preto v opozícii k asýrskej línii postupnosti zostával jediný oficiálne uznaný katolícky patriarcha, ktorého sídlo sa naďalej sťahovalo z dôvodu bezpečnosti a podľa prítomnosti katolíckych veriacich.

Ján Hormizd, chaldejská patriarchálna postupnosť a spoločenstvo s Katolíckou cirkvou

Aj keď Mosulský patriarchát stratil svoj vplyv nad amidským a mardinským regiónom, ako aj nad hakkarským regiónom, predsa len si dokázal udržať kontrolu nad vplyvným monastierom Rabban Hormizd. Jeho patriarchovia boli navyše považovaní za potomkov starovekej línie patriarchálnej postupnosti (línia Abouna), a preto si uchovávali v očiach mnohých východosýrskych veriacich legitimitu, ktorú by Amidský patriarchát nikdy nemohol mať.

Rím podporoval amidských patriarchov, pričom ich považoval za katolícke predmostie do východosýrskej cirkvi. Avšak finálnym cieľom bolo získať mosulskú patriarchálnu líniu a nechať ju vstúpiť do únie s Katolíckou cirkvou. To sa podarilo uskutočniť až na začiatku 19. storočia Jánom Hormizdom zo starobylej patriarchálnej rodiny.

Na konci 18. storočia vďaka vplyvu Amidského patriarchátu a vďaka pôsobeniu kapucínov a dominikánov boli takmer všetci východosýrski kresťania mosulského regiónu v spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Patriarcha katolikos Eliáš XII. Dencha (1722 – 1778), ktorý sídli v monastieri Rabban Hormizd, pochopil rastúcu silu katolíckeho hnutia a poslal do Ríma niekoľko listov, v ktorých vyslovoval túžbu dospieť k cirkevnej únii. Nestalo sa tak z dôvodu opozície amidského patriarchu Jozefa III. Keď však katolikov úrad prevzal synovec s menom Eliáš XIII. Išo’jahb (1778 – 1804), jeho bratanec mosulský metropolita Ján Hormizd sa mu vehementne postavil na odpor.

Väčšia časť ich sporov sa týkala vzťahov s Rímom. Hormizd sa považoval za katolíka už od roku 1778, napriek tomu Katolícka cirkev ho ešte neuznala za patriarchu, pričom ho potvrdila len za mosulského metropolitu a patriarchálneho administrátora, z dôvodu pochybností o úprimnosti jeho konverzie a z dôvodu jeho opozície voči amidskej patriarchálnej línii v čase Augustína Hindiho.

V roku 1804 patriarcha Eliáš XIII. Išo’jahb zomrel nezmierený so svojím bratancom Hormizdom a bez toho, aby mal synovca, ktorý by mohol po ňom nastúpiť. Novú prekážku teraz predstavovali mnísi z monastiera Rabban Hormizd a z novej rehole, ktorá bol vytvorená za Gabriela Damba. Oni uznali Augustína Hindiho za „amidského patriarchu“.

Následne latinskí misionári začali prinášať znepokojivé správy o spôsobe, akým Hormizd vykonával svoje funkcie. Ťažké vzťahy s Vatikánom viedli v roku 1812 k jeho suspendácii a k vymenovaniu Augustína Hindiho za apoštolského delegáta pre „Babylonský patriarchát“. Táto suspendácia trvala šesť rokov a v roku 1818 bola obnovená. Kontroverzia sa vyriešila po smrti Jozefa V. Hindiho.

Piateho júla 1830 pápež Pius VIII. nakoniec potvrdil Jána Hormizda za jediného „babylonského patriarchu Chaldejcov“. Takýmto spôsobom došlo k zjednoteniu Amidského a Mosulského patriarchátu a od tej doby zostala starobylá patriarchálna línia Cirkvi Orientu v spoločenstve s Rímskokatolíckou cirkvou.

Počnúc 19. storočím

Aby sa vyhlo tomu, že Ján Hormizd by sa mohol pokúsiť udržať patriarchálnu postupnosť v okruhu svojej rodiny, Rím vymenoval salmaského metropolitu Mikuláša Zaju (1838 – 1848) za jeho koadjútora s právom nástupníctva. V roku 1844 Mikuláš I. ako prvý dostal ferman od Osmanskej ríše, ktorý ho potvrdzoval za patriarchu „Chaldejcov“. Takýmto spôsobom bola Chaldejská cirkev legálne uznaná za národ (millet).

Mikulášovým nástupcom bol energický biskup Jozef VI. Audo (1848-1878), ktorý bol neohrozeným obrancom práv východných patriarchov v priebehu Prvého vatikánskeho koncilu (1870) a bol známy pre svoje pokusy presadiť právo Chaldejcov vysielať biskupov k malabarským kresťanom.

Patriarcha Audo položil základy pre silný rast Chaldejskej cirkvi počas desaťročí pred prvou svetovou vojnou. Bol presvedčený, že Chaldejská cirkev potrebuje dobre vzdelaných kňazov a biskupov. S týmto cieľom založil v roku 1866 v Mosule Chaldejský patriarchálny seminár sv. Petra, podporoval mníchov z Notre Dame des Demences v blízkosti Alqoša a udelil povolenie zriadiť Sýrsko-chaldejský seminár svätého Jána, ktorý v roku 1878 založili dominikáni. Na konci dlhého obdobia vlády jeho nástupcu, patriarchu Emanuela II. Tomáša (1900 – 1947), mala Chaldejská cirkev väčšinu východosýrskych kresťanov, pričom išlo o dôsledok intenzívneho misionárskeho pôsobenia v dedinách na severe.  

Z dôvodu dramatických udalostí prvej svetovej vojny (1914 – 1918) patriarchát v Qudšanise stratil svoje územie a približne tretina jeho populácie zomrela. Aj tisíce Chaldejcov zo Seertu, Diarbakíru, Ďzezirehu, zo zóny okolo jazera Van a Mardinu padli za obeť masakrom rukami osmanských jednotiek. Chaldejské diecézy Seert, Ďezireh, Diarbakír a Van boli zničené. Mosulský región a iné chaldejské regióny boli ušetrené vďaka úsiliu patriarchu Emanuela II. Tomáša.

V roku 1947 Jozef VII. Ghanina (1947 – 1958), aby bol bližšie k mocenským centrám a k svojmu stádu, preniesol patriarchát do Bagdadu, hlavného mesta hašimitskej vlády. Mnohé rodiny opustili svoje dediny a presťahovali sa do Bagdadu kvôli práci, bezpečnosti a univerzitnému vzdelávaniu pre svoje deti.

Jeho nástupca Pavol I. Čeicho (1958 – 1989) bol zvolený za patriarchu v období veľkých politických prevratov, ktoré zasiahli Irak. V priebehu približne tridsiatich rokov svojej patriarchálnej vlády musel previesť Chaldejskú cirkev cez tri revolúcie (1958, 1963, 1968), tri režimy, vzburu Kurdov a dlhú vojnu medzi Irakom a Iránom (1980 – 1988).

Počas bojov medzi Kurdmi a irackým vojskom, ktoré trvali do roku 1975, boli vypálené mnohé kresťanské dediny a zničené chrámy. V roku 1969 bol spustošený monastier Rabban Hormizd. Toto obdobie bolo poznačené enormnou migráciou kresťanov zo severu na juh Iraku do veľkých miest. Aby sa postaral o duchovné potreby chaldejskej komunity, patriarcha Pavol II. Čeicho nechal vybudovať vyše dvadsať chrámov v Bagdade.

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo