Hovorkyňa rehoľníkov: Ak sa rehoľníci neprebudia, bude stagnovať celá cirkev

S rehoľným menom, ktoré dostala pri sľuboch, sa musela dlho vyrovnávať. Dnes ho pozná množstvo ľudí. Pritom sa vôbec nemala narodiť. SESTRA HERMANA je prvou blogujúcou rehoľníčkou na Slovensku a hovorkyňou Roka zasväteného života.

Patríš do rehole satmárok. Čo znamená tento názov?

Názov je odvodený z rumunského mesta Satmár, v ktorom vznikla naša rehoľa. Celý názov znie Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. Žijeme spiritualitu sv. Vincenta de Paul.

Koľko vás je na Slovensku a vo svete?

Na Slovensku je nás 130. Máme ešte provinciu v Maďarsku, Rumunsku a zakladáme misiu v Albánsku. Tam sú sestry zo Slovenska.

Dá sa povedať, že ste väčšia rehoľa?

Na slovenské pomery áno. Žijeme ako menšie komunity v 16 domoch na Slovensku.

Tvoje meno je Hermana Jaroslava Matláková. Čo z toho je rehoľné meno?

Hermana. Mnohí sa ma pýtajú, prečo som si ho vybrala. V našej reholi sa rehoľné meno nevyberá, dostávame ho spolu s rehoľným odevom. Takže je to pre každú z nás prekvapenie. Ja som dostala meno po sv. Hermanovi, ktorý bol premonštrátom. Najprv som sa na to hnevala, lebo je to ťažké meno. Potom som sa stretla so sestričkou, ktorá sa tiež volá Hermana a je premonštrátka. Spoznanie rehoľníčky s takým istým menom mi pomohlo preniesť sa cez toto tvrdé nemecké meno.

Tvoja cesta do rehole bola priamočiara alebo kľukatá?

Bolo to rôzne. Keď ma moja mamička čakala, bola vážne chorá. Lekári chceli, aby sa ma zbavila. Počas strednej školy som mala chlapca, s ktorým som chodila. On sám mi však v jednej chvíli povedal, že vidí ako ho mám rada, ale že moje miesto je niekde inde. Tieto dve veci ma nasmerovali rozmýšľať o inom spôsobe života.

"Počas strednej školy som mala chlapca, s ktorým som chodila. On sám mi však povedal, že vidí ako ho mám rada, ale že moje miesto je niekde inde."

Zdieľať

Čo je dnes s tým chalanom?

Je ženatý a má dve deti. Dodnes sme v kontakte.

Ako to bolo s tvojím vstupom do rehole?

Maminka sa ma dva týždne pred maturitou pýtala, či rozmýšľam o reholi. Na to som jej povedala, že taký kláštor, v ktorom by som ja bývala, ešte nepostavili (smiech). Dva mesiace na to som sa stretla so sestrami satmárkami a zrazu prišiel ten moment – tam je moje miesto.

Mnohí ľudia vnímajú kláštory ako tajomné miesta. Aké je to žiť v kláštore?

Je to veľké dobrodružstvo. Smutný človek nemá čo robiť v kláštore, lebo chytí depresiu už na druhý deň. Vyžaduje si to disciplínu – vnútornú, aj vonkajšiu. Je potrebné byť veľmi kreatívny, lebo láska je vynaliezavá. Ak človek zostane len pri zákazoch a príkazoch, nebude rozmýšľať vlastnou hlavou, ani vidieť svet okolo seba. Zostane chladný. Ale ak je kreatívny a šikovný, tak sa mu život v reholi niekedy zdá až príliš rýchly, lebo je neustále v službe.

Rehoľa je istá forma rodiny. Leziete si niekedy na nervy?

Prichádzajú aj také momenty. Stáva sa to najmä v spoločenstvách, v ktorých sú sestry dlhšie alebo keď sú trošičku ďalej od civilizácie.

Ako sa to rieši?

Tým, že sme činná rehoľa, sestra môže požiadať o preloženie. Snažíme sa sestry viesť k tomu, aby aj riešenie konfliktov, obrusovanie samých seba v spoločnom prežívaní, viedlo k niečomu peknému.

Sladké reči nie sú môj štýl

Hovorila si, že rehoľné sestry musia byť tvorivé. Jednou z tvojich aktivít je blogovanie. Ako si sa k tomu dostala?

Pôsobila som v Partizánskom, kde bol pán dekan veľmi zaneprázdnený. Oslovil ma s ponukou, aby som pripravovala nejaké snúbenecké páry. Dostal sa ku mne aj pár, ktorý tvorili učiteľka a novinár. Mali sme mať spolu 3 – 4 stretnutia, no nakoniec ich bolo viac ako desať. Ten pán bol šéfom internetového vydania jedných novín. Navrhol mi, aby som veci, ktoré som im rozprávala počas náuk, dala na blog.

Bola si prvá blogujúca sestra na Slovensku?

Áno, úplne prvá.

Ako sa na to pozeralo tvoje okolie?

Rodičia to vôbec neriešili. Povedali si, že oni internet nemajú, a tak to nebudú ani čítať. Moji predstavení hovorili, že internet aj tak nikto nečíta. Bolo to asi desať rokov dozadu. No hneď môj prvý článok mal okolo 3 500 prečítaní. Potom ho uverejnili aj v tlačenej verzii. Tak si zrazu všimli, že asi mám talent na písanie. Moje rehoľné okolie chcelo, aby som písala články len o sestričkách. Také trošku sladké reči neboli môj štýl. Skôr si všímam ľudí okolo seba, zážitky, ktoré ma privedú k nejakej hodnote. Tým, že blog, kde prispievam, je svetské médium, snažím sa ľuďom ukázať nejakú hodnotu života.

O čom najradšej píšeš?

Keď som pôsobila v školstve, tak som veľmi rada písala o zážitkoch z tohto prostredia. Deti často dostanú dospelých do kolien práve preto, že sú fantasticky úprimné. Dospelého to skoro narovná, a zároveň vyrovná jeho cesty a pohľady. Bola to pre mňa jedna veľká škola. Namiesto toho, aby som bola učiteľkou ja, dostávala som vzdelanie od detí. Druhou veľkou skupinou blogov sú rôzne zamyslenia.

Pribudli medzitým aj nejaké ďalšie blogujúce sestry?

Viem o troch sestrách na Slovensku: Františka Čačková, Marcela Bagínová a ja.

Čie blogy si rada prečítaš?

Nejdem po mene. Ak ma zaujme nejaký názov, tak si to prečítam. Niekedy sa nám môže stať, že aj človek, o ktorom si povieme, čo už len on môže napísať, môže byť niečím zaujímavý. Osobne som sa už zoznámila s niektorými blogermi. Keď sme sa stretli, bolo to úplne iné ako v písanom slove. Zrazu sme zistili, že aj keď je ten človek neveriaci, dokážem sa s ním porozprávať; že aj on vyznáva hodnoty, ktoré ja, len neprežíva vieru, lebo viera je dar. Na druhej strane, aj ten človek zrazu dokázal akceptovať rehoľnú sestru. Toto vzájomné pochopenie bolo veľmi podstatné.

Habit nosím rada

Keď si sa stretla s inými blogermi, videli usmiatu, ale zvláštne oblečenú ženu. Ako na nich vplývalo tvoje rehoľné oblečenie?

Snažili sa byť viac kultúrni (úsmev). Už viackrát sa stalo, že som prišla do mužskej spoločnosti a chlapi, čo si radi ponadávajú, boli zrazu utlmení.

Habit má výchovný rozmer?

Má. Raz som sedela s jedným novinárom a objednala som si malé pivo. Vytreštil na mňa očiská: „Rehoľná sestra a pivo?“ Odpovedala som: „A prečo nie?“ Zostal prekvapený a potom povedal: „Áno, prečo nie...“ Prvé pivovary boli v kláštoroch. Do druhej svetovej vojny každý kláštor na Slovensku varil vlastné pivo. Neboli lieky, takže toto sa používalo ako medikament.

Na Západe je už niekoľko rokov trendom, že rehoľné sestry odkladajú habity, aby pôsobili civilnejšie, lepšie splynuli s bežnými ľuďmi. Čo na to hovoríš?

Nemám s tým problém. Poznám aj mnohé sestry na Slovensku, ktoré chodia bez habitu. Osobne chodím v habite rada. Rehoľný odev je pre spoločnosť určitou kutlúrou. Ľudia začnú automaticky rozmýšľať, prečo je ten človek takto oblečený. Ale existujú chvíle, kedy by som rada dala habit dole.

"Viackrát sa stalo, že som prišla do mužskej spoločnosti a chlapi, čo si radi ponadávajú, boli zrazu utlmení."

Zdieľať

Napríklad?

Keď mám dni nabité stretnutiami a človek by to potreboval vyventilovať tak, aby ho nikto nespoznal. Vtedy je asi dobré dať si habit dole a vybehnúť len tak. Niekedy idem do kina na obyčajného Hobita a prvých desať minút celé kino pozerá na mňa a nie na film (smiech).

Ženských reholí je veľmi veľa...

...na Slovensku máme 49 ženských rehoľných spoločenstiev.

Keď sa niekde stretnete, viete sa identifikovať podľa svojich „dresov“?

Nie (úsmev). Tiež sa pýtame, ktorá je z ktorej rehole.

Minulý rok si sa stala hovorkyňou Roka zasväteného života. Ako si sa k tomu dostala?

Ako slepé kura k zrnu (úsmev). Mali sme jedno stretnutie, na ktorom sme rozmýšľali, aké aktivity pripraviť k Roku zasväteného života. Tam som sa stala koordinátorkou, pretože si ostatní všimli, že asi mám nejaké organizačné schopnosti. Potom sme mali mediálne školenie v Ružomberku, kde som rozprávala o týchto plánovaných aktivitách. Tam zasa vznikla myšlienka, že Rok zasväteného života by mal mať svoju tvár, nejakého človeka, ktorý by šiel do médií a rozprával. Vybrali mňa. Osobne som navrhovala úplne iné mená.

Čo tvorí pracovnú náplň hovorkyne Roka zasväteného života?

V každej diecéze máme jedného človeka, ktorý nás informuje, aké akcie sa pripravujú a či ich chcú spropagovať aj cez médiá. Zároveň sa snažím budovať vzťahy s novinármi, vytvárať projekty. Mnohé informácie sprístupňujeme aj na webovej stránke.

Hovoríš aj za mužské rehole?

Áno, je to spojená funkcia.

Predpokladám, že máš nejaký podporný tím...

Áno, sú to redemptorista Rasťo Dluhý, salezián Rasťo Hamráček, augustinián Juraj Pigula a jeden PR pomocník z radu laikov.

Čo je vlastne Rok zasväteného života?

Svätý Otec ako rehoľník pozná problémy rehoľníkov. Vidí, že mnohé aktivity sa začínajú riešiť od stola, kým on chce dostať rehoľníkov medzi ľudí. Tento rok má byť hlavne o vnútornej obnove rehoľného života. Ako sa to kedysi stalo v známom kláštore v Cluny či za čias sv. Františka z Assisi. Myslím, že aj Svätý Otec vidí tieto veľké zmeny, ktoré sa uskutočnili. Keď došlo k obnovám kláštorov, odzrkadlilo sa to v celej cirkvi. Svätý Otec chce poukázať práve na to, že ak sa rehoľníci nezmenia, bude stagnovať možno celá cirkev. V prvom rade nás chce zobudiť a prebrať.

"Keď došlo k obnovám kláštorov, odzrkadlilo sa to v celej cirkvi."

Zdieľať

Zdá sa mu, že driemete?

Človek má niekedy svoje vychodené chodníčky, po ktorých sa mu dobre chodí. Vnímam to aj na Slovensku. Svätý Otec z nás chce dostať niečo nové a kreatívne – ide o obnovu v modlitbe, v adorácii, vo vzťahu k Bohu a k okolitému svetu.

Ako vás vnímajú ľudia, ktorí cirkev až tak nemusia?

V Roku zasväteného života sme sa rozhodli vstúpiť aj do mediálneho sveta, aby si spoločnosť všimla, že nie sme darmožráči. Aby nám tu nevznikla nejaká ďalšia jozefínska reforma – všetky kláštory zatvoriť a nech ostanú iba tí, čo niečo robia. Každý niečo robí, aj keď to možno nevidno. Ľudia si často nevedia predstaviť, čo znamená život v kláštore. Nie je to len o modlitbe, učení či ošetrovaní chorých. Je to aj o vzťahu – ku žiakovi, chorému... To nie sú čísla. Je to človek, ktorý sa chce vzdelávať, ktorý trpí. S týmito ľuďmi treba pracovať v ich dôstojnosti. To sa nerobí za plat, ale vo vzťahu.

Aký význam má Rok zasväteného života pre nerehoľníkov?

Dôležité je, aby sme sa vzájomne vnímali, nepozerali na seba cez prsty, ale vzájomne spolupracovali. My, rehoľníci, nič nedosiahneme, ak nám laici nepomôžu. Sme len zápalkou, ktorou sa škrtne, aby vznikol plamienok – nejaká akcia, dobré dielo. Chceme, aby laici prišli k rehoľníkom, zacítili ten škrt zápalkou a mohli ísť ďalej nabití energiou, spiritualitou a svedčili o tom vo svojich rodinách a vo svojom okolí.

Môžu aj laici „zapáliť“ rehoľníkov?

Môžu. Ak je tam dobrá spolupráca. Aj v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu sa hovorí, že laici majú množstvo chariziem, ktoré môžu používať, pričom je dobré spolupracovať s kňazmi a rehoľníkmi, aby sa tieto charizmy podporili.

Kláštory otvoria svoje brány

Rok zasväteného života začal Prvou adventnou nedeľou v roku 2014 a skončí sa začiatkom roka 2016 na sviatok Obetovania Pána, ktorý je dňom zasväteného života. Nosným je teda prebiehajúci rok 2015. Aké akcie ste naplánovali?

Medzi najväčšie celoplošné akcie patrí stretnutie rehoľníkov s biskupmi v diecézach, práve na spomínaný sviatok Obetovania Pána. Plánujeme aj sympózium o rehoľnom živote v Bratislave, kde budú pozvané osobnosti ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Cyril Vasiľ, rektor Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme Miroslav Konštanc Adam, účasť prisľúbil aj sekretár Kongregácie pre spoločnosti apoštolského života a inštitúty zasväteného života José Rodríguez Carballo. Veľkou udalosťou bude aj pripomenutie 65. výročia zrušenia Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, kde bude slávnostná premiéra filmu, ktorý urobili rehoľníci. Pripravuje sa aj celoslovenské neformálne stretnutie rehoľníkov v Červenom Kláštore.

Pôjdete aj na plte?

Áno, na to sa už tešíme, vylezieme aj na Tri koruny. Ďalšou veľkou akciou bude deň otvorených dverí. Pred prázdninami, 27. júna, sa na 24 hodín otvoria brány všetkých kláštorov na Slovensku.

K téme
Iva Kušíková: Evanjelizátorka spoza hľadáčika kamery
Sestra-blogerka Marcela Bagínová: Nechcem byť populárna, ale pravdivá

Zdieľať

Budú môcť návštevníci ochutnať aj nejaké kláštorné produkty?

V tých kláštoroch, kde sa vyrábajú, bude určite aj ochutnávka. Sprístupnené budú aj neverejné priestory, kam sa ľudia bežne nedostanú.

Ešte stále sme na začiatku roka 2015. Dávaš si novoročné predsavzatia?

Ja si dávam predsavzatia od duchovných cvičení k duchovným cvičeniam, na ktoré chodím raz ročne. Rytmus predsavzatí mám teda trochu posunutý.

Aké predsavzatie si si dala naposledy?

Uvedomila som si, že sa málo modlím k Duchu Svätému. Začala som sa teda intenzívne modliť k Darcovi darov a zrazu prišla ponuka robiť hovorkyňu Roka zasväteného života. Pritom som myslela na úplne iné dary (úsmev).

Takže sa cítiš byť obdarovanou ženou?

V tomto prípade áno.

Imrich Gazda

Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo