Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

-->> PRIDAJTE SA AJ VY.

Takmer celé funkčné obdobie prežil Andrej Kiska ako skutočný prezident väčšiny obyvateľov. V lete 2015 mu dôverovalo podľa Focusu takmer trištvrte krajiny vrátane nemalej časti voličov Smeru. Ešte aj voliči Smeru-SD (dvojtretinovo) a dokonca polovica voličov SNS bola po roku spokojná s jeho prezidentovaním.

Kiska profitoval najmä zo svojej politickej novosti a nevyhranenosti, keď si do neho každý projektoval vlastnú predstavu o tom, čo vlastne je. Umožňovalo to aj jeho zmierlivé pôsobenie. Konfliktom so Smerom a premiérom sa však nedalo vyhýbať a postupne sa profiloval ako „protivládny“ prezident, čím automaticky strácal časť podpory. Stále bol však s extra rezervou najsilnejším politikom (merané popularitou), v protificovskom tábore dokonca s násobnou rezervou. A tak neustále počúval výzvy, aby založil vlastnú stranu a postavil sa proti Ficovi v straníckej politike. Alebo dal aspoň prísľub, že bude opäť kandidovať za prezidenta, lebo Slovensko to potrebuje.

Andrej Kiska sa pri týchto výzvach len blahosklonne usmieval a robil drahoty.

Tesne pred politickou krízou zapríčinenou vraždou Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka mal dôveru a nedôveru obyvateľov rozloženú „pol na pol“. O pol roka neskôr, v čase, keď donútil k odchodu Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, no zároveň nepriviedol krajinu k predčasným voľbám, ako dúfala časť voličov, a Robert Fico zasa proti nemu začal viesť agresívnu útočnú kampaň, mu už viac ľudí nedôverovalo, ako dôverovalo (55 – 41, Focus). Nepresvedčivo pôsobili aj jeho vágne prísľuby o predstavení svojej vízie zotrvania v politike, ktoré – aj napriek ich vágnosti – dokázal porušiť, keď v stanovený termín (po komunálnych voľbách v novembri 2018) nepredstavil aleže vôbec nič.

No veci sa menia a Andrej Kiska začína byť tak nejako na príťaž. Zdieľať

S tým, ako klesala jeho spoločenská obľúbenosť, začal klesať aj jeho politický kapitál. Pred rokom sa hovorilo, že by ho mohol byť silnou postavou v novovznikajúcich stranách Spolu a Progresívne Slovensko. V máji 2018 sa Ivan Štefunko vyhláseniami nasilu tlačil do Kiskovho projektu („Progresívne Slovensko bude súčasťou Kiskovho projektu“).

Kiskov projekt

No veci sa menia a Andrej Kiska začína byť tak nejako na príťaž. Podpredsedníčka Zuzana Čaputová v rámci prezidentskej kampane nahlas povedala, čo si v PS myslia viacerí. Že Kiska by už mal z politiky odísť. Aj Čaputovej marketingová nálepka ako kandidátky zmeny bola ponižujúca, keďže ona má vymeniť Kisku. V nových stranách nielenže už neuvažujú o tom, že by oni boli súčasťou Kiskovho projektu, už odmietli aj variant, že by Kiska bol rovnocenným partnerom v pomere jedna k jednej voči teoretickej koalícii PS-Spolu. Kiska za to ako prískočné ponúkal peniaze pre eurovoľby.

Kiska hrá zatiaľ hru, že ak nie tak, tak si spraví stranu po svojom. To trochu prekvapuje. Dlhodobo si totiž veci zariaďuje tak, aby bol hlavne brandom než výkonnostným politikom. A teraz, keď reálne mohol vycúvať z politiky bez toho, aby bol citovo vydieraný, že má zachrániť krajinu, sa chce pustiť do vlastného projektu.

Ako potvrdila Iveta Radičová, s Kiskom sa stretávajú pri debate o novej strane. Reálna akcieschopnosť tejto dvojice je otázna, na rozdiel od ich vysokých nárokov na svoj status, čo sú hneď dve slabé miesta ich potenciálnej spolupráce. Ak ale nájdu niekoho, kto stranu „odmaká“, ich marketingový kapitál nie je pre výsledok márny. Výrazne to môže napomôcť aj Kiskova ochota vložiť do projektu na tunajšie pomery v podstate neobmedzené zdroje (jednotky miliónov eur).

Kiska vie, že čas hrá proti nemu a ani do straníckej politiky sa mu samému nechce s tým, že bude musieť podať exekutívny výkon. Preto chcel rýchlo betónovať dohody. Zdieľať

A to by bol pre niekdajších spojencov problém. Kiskova cieľová skupina nie je nikde inde ako v bazéne, do ktorého chce načrieť aj Štefunko a Beblavý. (No bojí sa aj Sulík a mal by sa aj Hlina. Kiska bol medzi voličmi KDH obľúbenejší ako predseda hnutia. Pre stranu na hrane zvoliteľnosti môže byť aj pár tisíc odobratých hlasov problém.)

Zatiaľ čo Kiska vo svojej značke ešte vidí silné aktívum, jeho možní spojenci – zatiaľ konkurenti veria, že jeho brand bude slabnúť. Preto chcú zatiaľ čakať, kým Kiska nebude taký slabý, aby uznal svoju úlohu štatistu v rokovaniach o spoločnom projekte. Alebo ho budú chcieť nadobro vytlačiť z úmyslu riešiť stranícku politiku. A ak bude treba, tak oslabeniu jeho pozície aj priamo pomôžu. Podobnými výrokmi, ako bol ten od Čaputovej, či priamymi narážkami na Kiskove daňové aféry.

Kiska vie, že čas hrá proti nemu a ani do straníckej politiky sa mu samému nechce s tým, že bude musieť podať exekutívny výkon. Preto chcel rýchlo betónovať dohody.

Kiska je stredovek

No nielen potenciálni politickí spojenci budú Kiskovi komplikovať situáciu. Tým druhým budú médiá mienkotvorné v jeho cieľovej skupine. Doteraz boli Kiskovou výraznou podporou. Ich investigatívny nábeh pri jeho daňovej afére a zvlášť pri nejasnostiach okolo pozemku pod Tatrami, ktorý A. Kiska kúpil od dvojdňového priekupníka, bol veľmi šetrný. Zvlášť pozemkovú aféru, ktorá znesie nároky na zvýšenú pozornosť investigatívcov, iniciatívne riešila len prosmerácka Pravda.

Kiskove finančné aférky však nie sú to hlavné, prečo Kisku jeho niekdajší mediálni spojenci budú opúšťať. Dôvod je najmä ideologický. Ak situácia stojí tak, či podporiť stredového Kisku alebo rodiacu sa ľavicovo-liberálnu stranu, Kiska v týchto médiách utrie.

Ak situácia stojí tak, či podporiť stredového Kisku alebo rodiacu sa ľavicovo-liberálnu stranu, Kiska v týchto médiách utrie. Zdieľať

„Kiskova strana nedáva logiku... ťažko sa hľadá úprimný, autentický motív, prečo sa prezident púšťa do straníckej politiky... ide splniť verejný prísľub, ktorý neuvážene dal počas hektických dní po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej... stranícka politika je ešte rádovo náročnejšia ako výkon prezidentskej agendy, žiada si enormné nasadenie, veľmi hrubú kožu, ochotu v mene vyššieho politického cieľa znášať útoky, mnohých sa dopúšťať a voliť nepekné kompromisy. Má niekto pocit, že toto je Kiskovi vlastné? Čo také sa stalo, že Kiska otočil? Aký ideový prúd či program chýba slovenskej politike, že sa ho rozhodol vyplniť svojou osobou?“ konštatuje a kladie si otázky denník SME.

Tieto úvahy sedia, sú korektné, no o Kiskovi platili vždy. Dokiaľ sa Kiska javil ako možný stranícky líder, tak nebol problém, že vlastne nezastupuje žiadny „ideový prúd“. Doteraz bol nádejou na zmenu.

Teraz sa stal príťažou pre tých, čo veria, že môžu presadiť radikálnejší ako kiskovsko-stredový typ strany. Preto budú na neho tlačiť, aby sa buď stal minoritným účastníkom niečoho takého, alebo išiel na podtatranský dôchodok.

A ak sa bude nesúhlasne metať a špekulovať, dostane naložené aj z tejto strany. A na to on naozaj nie je zvyknutý.