V roku 1989 zvolila chaldejská synoda patriarchu Rafaela Bidawida (1989 – 2003). Hlavou cirkvi sa stal na konci vyčerpávajúcej vojny medzi Iránom a Irakom. Jeho patriarchát zažil aj irackú inváziu do Kuvajtu a následnú porážku Iraku v prvej vojne v Perzskom zálive (1990 – 1991), režim Saddáma Husajna, zúfalú ekonomickú situáciu v období embarga, zničenie irackej spoločnosti a druhú vojnu v Perzskom zálive (2003) a elimináciu strany Ba’ath vládnou mocou.

Emigrácia kresťanov a geopolitické zmeny hlboko zmenili podobu kresťanských komunít, pričom v priebehu ostatných tridsiatich rokov počet kresťanov klesol z 20 % na 5 % irackej populácie. Chaldejská diaspóra dnes predstavuje významný prvok tejto cirkvi. Biskupov má nielen na Strednom východe, aby nasledovali utečencov, ktorí sa nachádzajú v tomto regióne, ale aj pre komunity migrantov v Austrálii, na Novom Zélande, v Európe a Severnej Amerike

Ekumenický míľnik predstavuje „Spoločná kristologická deklarácia“, podpísaná 11. novembra 1994 patriarchom Asýrskej cirkvi Orientu Denchom IV. Chananjom a rímskym pápežom Jánom Pavlom II. Takýto dokument položil základy zrodu bilaterálnych vzťahov medzi Chaldejskou cirkvou a Asýrskou cirkvou Orientu.

Dencha IV. a Rafael I. podpísali „Spoločné patriarchálne vyhlásenie“ (1996), ktoré spustilo nový proces dialógu a spolupráce. Čeliac novým pastoračným potrebám, ktoré vznikli v dôsledku migrácie, Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov publikovala v októbri 2001 pre „Smernice pre pripustenie k Eucharistii medzi Chaldejskou cirkvou a Asýrskou cirkvou Orientu“.

V decembri 2003 bol Emanuel-Karim Delly zvolený za patriarchu približne 750 000 chaldejských veriacich vo svete. Väčšia časť z nich žije ešte v Iraku – 75 % v Bagdade –, kde sú počtom treťou najväčšou komunitou, po arabskej a kurdskej. Pracujú v oblasti školstva a obchodu. Hoci tvoria menšinu, ich prítomnosť je veľmi oceňovaná. Vo všeobecnosti sú vzdelaní a otvorení a predstavujú tvorcov porozumenia a harmónie medzi rozličnými náboženskými a etnickými skupinami v irackej spoločnosti.

Chaldejská cirkev má osem diecéz v Iraku vrátane patriarchálneho stolca v Bagdade: Basra, Kirkuk, Mosul, Erbil, Zacho, Alqoš a Amadija. Ďalšie diecézy sa nachádzajú v Iráne, Libanone, Sýrii, Egypte a Turecku, dve sú v USA. Chaldejská komunita v Essene (Nemecko) je jednou z mnohých prítomností chaldejských katolíckych veriacich, ktorí sa rozšírili vo Francúzsku, Nemecku a na severe Európy aj v dôsledku rozličných konfliktov, neistoty a politickej nestability v Iraku.

Dvadsiateho ôsmeho januára 2013 synoda biskupov Chaldejskej cirkvi, zvolaná do Ríma, kánonicky zvolila za babylonského patriarchu Chaldejcov Louisa Saka, ktorý už bol chaldejským arcibiskupom v Kirkuku. Nový patriarcha, ktorý nastúpil po Emanuelovi III. Dellym, prijal meno Louis Rafael I. Sako.  

Formácia kléru a rehoľníkov

Chaldejský patriarchálny seminár svätého Petra v Bagdade

Tento živý inštitút založil chaldejský lazarista Rafael Peter Al Mazji z Dijarbakíru (Turecko). Pretože väčšia časť kňazov nemala náležitú teologickú a pastoračnú formáciu, uvedomoval si potrebu vhodnej formácie pre miestny klérus. A tak v roku 1866 založil inštitút v Mosule za vlády patriarchu Jozefa Auda. Al Mazji získal tlačiarenský stroj a publikoval mnohé liturgické a náboženské knihy. Tento seminár dodal Chaldejskej cirkvi väčšinu jej biskupov a kňazov. V roku 1960 patriarchálna synoda na čele s Pavlom II. Čeichom rozhodla o presťahovaní tohto seminára do Bagdadu z politických a ekonomických dôvodov. Budovu seminára postavili v Medinat al-Mikanik. V rokoch 1960 až 1963 bolo vedenie zverené niekoľkým indickým malabarským karmelitánom, zatiaľ čo iné kongregácie, zvlášť belgickí redemptoristi, si vzali na starosť vyučovanie. V roku 1968 režim Ba’ath vyhnal amerických jezuitov, ktorí pracovali v kolégiu a na Bagdadskej univerzite od 30. rokov minulého storočia. Od tej doby miestny klérus spravuje menší i väčší seminár.

Babel College

V roku 1990 patriarcha Rafael I. Bidawid založil teologickú fakultu Babel College, ktorá je situovaná oproti väčšiemu semináru. Cieľom bolo poskytnúť dobrú, hlbokú a otvorenú formáciu seminaristom, mníchom, sestričkám a laikom, ktorí sa zaoberali náboženskou formáciou vo farnostiach. Kvôli vojne v Perzskom zálive sa akademický rok začal až v roku 1991 pod vedením eminentného chaldejského učenca otca Jozefa Habbiho.  

Prijímacie kritériá stanovujú, aby študenti pred vstupom do kolégia už mali ukončenú strednú školu. Priebeh štúdií zahŕňa dva roky filozofie a štyri roky teológie na dosiahnutie diplomu. V roku 1998 sa táto fakulta stala pápežskou teologickou a filozofickou fakultou.

Rehoľné rády

Chaldejský antoniánsky rád svätého Hormizda

Mníšska tradícia tejto cirkvi siaha do čias Perzskej ríše. Synov a dcéry tejto tradície opisuje okolo roku 345 sýrsky otec Afraat. V 6. storočí prekvital mníšsky život v Mezopotámii a súborom pravidiel ho opatril Abrahám z Kaškara († 588). Existovali rozličné formy rehoľného života (asketizmus a monasticizmus), ktoré sa zakladali na duchovných a mystických spisoch Izáka z Ninive, Martyria Sahdonu a Jána z Deljathy, ktorí boli ich najznámejšími predstaviteľmi a ich diela boli preložené do západných jazykov.

V 7. storočí niektorí priekopníci, ktorí pochádzali z monastierov v pohorí Izla, založili ďalšie monastiere na Mosulskej planine: Mar Elijah, Mar Michele v blízkosti Mosulu, Mar Abraham v Batnaji, zatiaľ čo Rabban Hormizd založil monastier v blízkosti Alqoša, ktorý dodnes nesie jeho meno. Za vlády abbásovcov mníšsky život prosperoval. Mnísi vzdelávali veriacich, odovzdávali kultúru a udržiavali východosýrsku tradíciu prepisovaním rukopisov. Avšak počas mongolského a osmanského obdobia mníšsky život zaznamenal silný úpadok.   

V 19. storočí jeden chaldejský kupec z Mardinu vstúpil do maronitského monastiera v Libanone. Išlo o Gabriela Damba, ktorý po niekoľkých rokoch opustil Libanon a prišiel do Iraku. V roku 1808 dodal novú miazgu chaldejskému mníšskemu životu v monastieri Rabban Hormizd v Alqoši v blízkosti Mosulu. V stopách skúsenosti dozretej s maronitskými antioniánmi zaviedol Regulu sv. Antona. Obnova mníšstva podporovaná Dambom mala sčasti za cieľ vybaviť cirkev dobre vzdelaným klérom. S týmto cieľom založil v historickom monastieri seminár, ktorý pritiahol mnohých mládencov z okolitých dedín. Už v prvých dvoch desaťročiach 19. storočia sa niekoľkí mnísi z tohto monastiera stali biskupmi, zatiaľ čo ďalších vysielali za kňazov do chaldejských dedín. Ostatní mnísi mali za úlohu kopírovať rukopisy a takýmto spôsobom uchovávať východosýrske dedičstvo. Vo svojich prvých rokoch života, v období antagonizmu medzi Jánom Hormizdom a Gabrielom Dambom, bola táto komunita zmietaná frakciami, ktoré sa vytvoril v rámci Cirkvi Orientu. Dišputy boli ukončené dohodou v roku 1830, na základe ktorej bol Hormizd uznaný za patriarchu, ale v nasledujúcich rokoch, hlavne v roku 1932, sa tento monastier stal terčom niekoľkých útokov Kurdov. Dambo, ktorý sa vrátil z Ríma, kde hľadal schválenie pre svoju komunitu, figuruje medzi stovkami Chaldejcov zabitých počas masakru na príkaz Pašu z Rawanduzu v roku 1834. Jeho telo, ktoré bolo spočiatku pochované v chráme Mar Micha v Alqoši, v roku 1843 preniesli do monastiera Rabban Hormizd. Dvadsiateho ôsmeho septembra 1845 pápež Gregor XVI. aproboval konštitúcie tohto rádu s breve Monachorum instituta.  

V roku 1968 z dôvodu nestabilnej politickej situácie mnísi postavili nový monastier sv. Antona v Bagdade. Mladí spolubratia absolvovali svoju teologickú formáciu v Babel College. Od roku 1999 chaldejskí mnísi publikujú časopis Rabbanoutha, ktorý hovorí o mníšskych a historických témach.

Chaldejská kongregácia dcér Nepoškvrnenej Panny Márie

Od príchodu islamu Chaldejci už nemali ženské kongregácie. Na konci 19. storočia dominikánky z francúzskeho Tours prišli pôsobiť ako misionárky a ošetrovateľky do Mezopotámie. V období po uzavretí cirkevnej únie s Rímom bola túžba mať chaldejské sestry na miestnej úrovni, ale politické okolnosti nedovolili uskutočniť tento projekt. Napokon dvaja chaldejskí kňazi, Anton Zebouni a Filip Šauriz, založili prvú rehoľnú kongregáciu v Iraku: jej cieľom bolo starať sa o vzdelávanie, viesť školy a sirotince a konať farský apoštolát. S požehnaním patriarchu Emmanuela II. Tomáša vznikla 7. augusta 1922 kongregácia patriarchálneho práva. Počet sestier rástol s misiami po celom Iraku i v diaspóre. Vo veľmi ťažkom kontexte dneška sa sestry angažujú v obetavej službe obyvateľstvu Iraku a svoju pomoc poskytujú nielen kresťanskej komunite, ale aj moslimom.

Kongregácia dcér Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

V roku 1911 priekopnícky kňaz otec Ablahad Raes, ktorý pochádzal zo vzdialenej dediny na severe Iraku, založil ženskú kongregáciu s cieľom podporovať ženy v početných dedinách diecézy Amadija. Sestry mali vyučovať náboženstvo ženy, mali im pomáhať s výchovou detí a zlepšovať postavenie ženy v horských zónach. Biskup Francis Dawoud v tom istom roku schválil ich štatúty.

Z dôvodu kurdského konfliktu boli sestry nútené v roku 1961 opustiť diecézu spolu s mnohými ďalšími kresťanmi. Ubytovanie našli v budovách Seminára svätého Petra v Mosule. Ich počet nepretržite rástol. V roku 1984 prezident Saddám Hussajn dal postaviť špeciálne pre tieto sestry dom, Deir en-Nasr, v mosulskej štvrti Al-Arabi. Šiesteho januára 1998 patriarcha Rafael I. Bidawid vyhlásil túto komunitu za „kongregáciu patriarchálneho práva“. Preto je považovaný za jej druhého zakladateľa. Sestry majú tri domy v Bagdade, dva v Amadiji (Mangeš a Baradeš) a po jednom dome v Mosule a Erbile. Od roku 1999 majú aj rehoľný dom vo Francúzsku a misijnú stanicu v Gruzínsku.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.