Prameň liturgie

Prameň liturgie

Ilustračná fotografia z byzantskej liturgie. Zdroj: arizonaorthodox

V srdci všetkého je liturgické konanie, úplne jednoduchá vec – vziať, požehnať, lámať a dávať chlieb a vziať, požehnať a dávať kalich s vínom a vodou.

Kresťanská liturgia je založená na skutočnosti vzkrieseného Krista, ktorý je nazvaný „liturgie de la source“ v šťastnej formulácii melchitského katolíckeho teológa Jeana Corbona. Pretože vzkriesený Ježiš je osláveným ľudstvom, je prítomný skrze svojho Ducha na každom mieste a v každom čase nielen ako Spasiteľ nejakej doby, ale aj ako ten, ktorý naďalej zachraňuje; nielen ako Pán, ale aj ako kňaz, obeta a obeť. Nič v jeho bytí alebo v jeho pôsobení nikdy nepominulo okrem historického spôsobu jeho manifestácie. Ako sa modlí kňaz v byzantskej liturgii, pričom sa obracia na neho a hovorí s ním: „Prijmi, že ja hriešny a neužitočný sluha prinášam ti tieto dary. Veď to ty, Kriste Bože náš, ich prinášaš a si prinášaný, ty ich prijímaš a si rozdávaný.“ Thomas J. Talley to kedysi vyjadril takto:

„Vďaka vzkrieseniu je Kristus teraz trans-historický a dosiahnuteľný v každej chvíli. Nemôžeme nikdy hovoriť o vzkriesenom Kristovi v minulosti. Udalosť jeho utrpenia je historická, ale vzkriesený Kristus neexistuje naspäť tam, ale tu, a pretože žijeme na tejto pohyblivej deliacej čiare medzi spomienkou a nádejou, medzi spomienkou jeho utrpenia a nádejou jeho príchodu, sme vždy v prítomnosti Krista, ktorý je stále prítomný každému. V tom spočíva reálny základ našej anamnézy.“ 

A tak, ak Biblia je Božím slovom v ľudských slovách, potom liturgiou je Božie pôsobenie v pôsobení mužov a žien, ktorí žijú v ňom. Jeho cieľom, aby sme sa vrátili k pavlovskej teológii liturgie, ktorou sme začali, je premeniť nás na túto skutočnosť. Cieľom krstu je urobiť nás vodou, ktorá očisťuje, a olejom, ktorý lieči a posilňuje; cieľom eucharistie nie je premeniť chlieb a víno, ale premeniť teba a mňa. My sa máme stať skrze krst a eucharistiu Kristom jeden pre druhého a znamením pre svet, ktorý ešte nepočul jeho meno.

Našou skutočnou liturgiou je vlastne Kristov život v nás, ktorý žijeme a oslavujeme. Tento život je tým, čo nazývame Svätý Duch. To je tá spása, to je náš finálny cieľ. Jediný rozdiel medzi týmto a tým, čo dúfame užívať na konci, spočíva v tom, že už nebude potrebné zrkadlo, o ktorom hovorí 1Kor 13,12, závoj bude odstránený.

Ako tvrdí Konštitúcia o posvätnej liturgii Druhého vatikánskeho koncilu:

„Na uskutočnenie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka... no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Ježiš. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný...“ (§ 7).

Počas stáročí kresťanská liturgia slávila túto zakladajúcu metaforu v Slove a Sviatosti, hlavne a predovšetkým v krste, v eucharistii, v nedeľu a na Paschu, ale aj v ranných chválach a vešperách, v pohreboch, v sobášoch, vo sviatkoch a všade, kde kresťania sú zhromaždení v Ježišovom mene.

O liturgii s istou poéziou

Dom Gregory Dix sa vyjadril v tejto súvislosti vo svojom klasickom The Shape of the Liturgy s istou poéziou:

„V srdci všetkého je liturgické konanie, úplne jednoduchá vec – vziať, požehnať, lámať a dávať chlieb a vziať, požehnať a dávať kalich s vínom a vodou, tak ako boli tieto veci vykonané prvýkrát podľa ich nového významu mladým židom pred a po večeri s jeho priateľmi v noci pred jeho smrťou... On povedal svojim priateľom, aby robili toto následne s novým významom, „na jeho pamiatku“, a oni odvtedy to robili vždy.

Jestvoval niekedy iný takto dodržiavaný príkaz? Storočie čo storočie, šíriac sa pomaly na každý kontinent a do každej krajiny, medzi každú rasu zeme, bolo opakované toto konanie za všetkých predstaviteľných ľudských okolností, za každú predstaviteľnú ľudskú potrebu, od detstva až po najpokročilejšiu starobu, a dokonca aj po nej, od vrcholov ľudskej veľkosti až po úkryt utekajúcich v jaskyniach a zemských skrýšach. Ľudia nenašli lepšiu vec na konanie ako túto za kráľov, keď boli korunovaní, a za kriminálnikov, keď šli na šibenicu; za víťazné vojská alebo za ženícha a nevestu v malom vidieckom kostole; za vyhlásenie dogmy a za dobrú žatvu; za múdrosť parlamentu nejakého mocného národa alebo za starú chorú ženu naplnenú obavou, že zomrie; za študenta, ktorý je zamestnaný skúškou alebo za Kolumba, ktorý odcestoval, aby objavil Ameriku; za odstránenie hladu celých provincií a za dušu zosnulého priateľa; z vďačnosti za to, že môj otec nezomrel na zápal pľúc; za starostu pokúšaného vrátiť sa k modlám, pretože zemiaky neprišli; pretože Turci sú pred bránami Viedne; za pokánie Margaréty; za dohodu v rámci štrajku; za dieťa narodené neplodnej žene; za pomyselného kapitána, ktorý je zranený a stal sa vojnovým zajatcom; zatiaľ čo levy revali v blízkosti amfiteátra; na pláži v Dunkirku; zatiaľ čo šum komárov v júnovej hustej tráve prichádzal pozvoľna cez okná chrámu; s trasľavým hlasom starého mnícha na päťdesiate výročie jeho sľubov; potajomky biskupom v exile po tom, čo celý deň rezal kmene vo väzenskom tábore v blízkosti Murmarska; prepychovo za kanonizáciu svätej Jany z Arku... dali by sa zaplniť mnohé stránky dôvodmi, pre ktoré ľudia konali toto, a to by sme z toho vyjadrili len stotinu. A hlavne týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac, počas približne stotisíc nasledujúcich nedieľ, verne, stále, vo všetkých farnostiach kresťanstva, kňazi slávili toto jednoducho preto, aby vytvárali plebs sancta Dei – svätý Boží ľud.

Pre tých, ktorí poznajú niečo z dejín kresťanstva, pravdepodobne najdojímavejšou z reflexií, ktorú toto vyvoláva, nie je myšlienka na veľké udalosti a veľkých svätcov a svätice, ale myšlienka na nesmierne milióny veriacich, na úplne neznámych mužov a ženy, každý z nich so svojimi nádejami, obavami, radosťami, bolesťami, láskami – spolu s hriechmi, pokušeniami a modlitbami –, ktoré boli kedysi presné a živé, ako sú teraz tie moje. Oni nezanechali najmenšiu stopu v tomto svete, ani meno, ale prešli k Bohu, úplne zabudnutí ľuďmi. Jednako každý z nich kedysi veril a modlil sa tak, ako ja verím a modlím sa, a považoval to za ťažké a lenivel, hrešil, robil pokánie a znovu padal. Každý z nich slávil eucharistiu, zápasil s túlavými myšlienkami a pokúšal sa znova, a cítil sa ťažkopádny a vlažný, a predsa si uvedomoval všetky tieto veci, práve tak, ako si to aj ja uvedomujem. Existuje slabo dešifrovaný a nešikovne vyrytý malý epitaf, siahajúci do 4. storočia a pochádzajúci z Malej Ázie, na ktorom je napísané: „Tu spí blažená Chione, ktorá našla Jeruzalem, pretože sa mnoho modlila.“ Nič iné nevieme o Chione, ktorá bola pravdepodobne vidiečanka a žila v tom zmiznutom svete kresťanskej Anatólie. Ale aké je pekné, ak tým všetkým, čo malo prežiť po šestnástich storočiach, je to, že sa modlila veľa, tak veľa, že blízki, ktorí ju vídavali celý život, si boli istí, že našla Jeruzalem. Čo znamenala nedeľná eucharistia v chráme v jej dedine každý týždeň počas jej života pre blaženú Chione a pre milióny osôb ako ona, a každý rok odvtedy? Neuveriteľné a mimoriadne množstvo Božej lásky, ktorú toto vždy opakované konanie pôsobilo v neznámych zástupoch kresťanov počas stáročí, je samo osebe strhujúcou myšlienkou. (Toto všetko prinášame so sebou k oltáru každé ráno!)

Je to tak, pretože bolo zakorenené hlboko do existencie kresťanských národov, pričom kolorovalo celú via vitae jednoduchých mužov a žien tým, že poznačovalo ich základné osobné rozhodnutia, manželstvá, choroby, smrť atď. Tým, že prebiehalo rok čo rok so sviatkami, pôstmi, rytmom nedieľ. Tým, že liturgické konanie sa stalo neoddeliteľne spätým s verejnými dejinami západného sveta... V Konštantínopole sa „toto robte“ slávi stále ešte s rovnakými slovami a rovnakými gestami, aké sa používali, keď strieborné trúbky basilea zneli nad Bosporom, čo sa nám teraz javí ako cudzia rozprávková zem byzantského impéria. V 20. storočí Charles de Foucald slávil „toto robte“ vo svojej pustovni na Sahare s tým istým obradom ako Cutbert dvanásť storočí predtým vo svojom úkryte v Lindisfarne v Severnom mori.

Nie je to divné, že eucharistia má túto moc zachytiť kresťanský život, uchopiť ho nielen abstraktne, ale v jeho osobitných konkrétnych skutočnostiach, dosiahnuť každú vec v živote, veľké neosobné veci, ktoré lomcujú celými národmi, a malé a nežné ľudské veci mužov a žien, ktorí žijú a zomierajú – pričom ich zachytáva a preklopuje do niečoho nadčasového. Toto bolo jej novým významom už od počiatku. List Hebrejom predstavuje nášho Pána, zatiaľ čo hovorí od chvíle svojho narodenia v Betleheme, „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10,5-7). Aj v poslednú noc jeho života bolo ešte to isté: „Toto je moje telo“ – „Teraz idem k tebe“ (Jn 17,13). Bol to celý dokonalý ľudský život, ktorý viedol predtým, a všetko to, čo z neho žil, čo je vzaté, o čom sa hovorilo a čo bolo ochotne lámané a dávané v ustanovení eucharistie“.

Tým bolo povedané všetko.

Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2009. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.       

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo