Pravoslávie je Kristovou cirkvou na zemi

Pravoslávie je Kristovou cirkvou na zemi

Sergej Nikolajevič Bulgakov

Kristova cirkev nie je inštitúciou, ale novým životom s Kristom a v Kristovi, vedeným Svätým Duchom.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Rus Sergej Nikolajevič Bulgakov (1871 – 1944) bol jedným z najplodnejších a najvýznamnejších pravoslávnych teológov 20. storočia. Tento vyštudovaný ekonóm a presvedčený marxista sa vrátil späť ku kresťanskej viere svojho detstva a stal sa kňazom a profesorom teológie. Skrze nútenú emigráciu zo svojej ruskej vlasti prišiel do kontaktu so západným kresťanstvom a angažoval sa ekumenicky. Jeho publikácia Pravoslávie. Náuka Pravoslávnej cirkvi je napísaná pre západné, nepravoslávne čitateľské publikum, aby ho oboznámila s Pravoslávím.  

 

Z kapitoly Cirkev  

Pravoslávie je Kristovou cirkvou na zemi. Kristova cirkev nie je inštitúciou, ale novým životom s Kristom a v Kristovi, vedeným Svätým Duchom.

Kristus, Syn Boží, ktorý prišiel na zem a stal sa človekom, spojil svoj božský život s ľudským životom; Boh sa stal človekom a tento svoj božský život dal aj svojim bratom, „ktorí veria v jeho meno“ (Jn 1,12).

Ježiš žil medzi ľuďmi a zomrel smrťou na kríži, ale vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. A po nanebovstúpení sa nerozišiel so svojou ľudskou prirodzenosťou, ale je s ňou, teraz a ustavične a naveky.

Svetlo Kristovho zmŕtvychvstania osvecuje Cirkev a radosť zmŕtvychvstania, víťazstva nad smrťou, ju napĺňa. Zmŕtvychvstalý Pán žije s nami a náš život v Cirkvi je tajuplným životom v Kristovi. „Kresťania“ nosia preto aj toto meno, lebo patria Kristovi, lebo sú s Kristom a Kristus je v nich.

Inkarnácia nie je len nejakou ideou alebo náukou, ale predovšetkým udalosťou, ktorá sa stala raz v dejinách, no ktorá má celú silu večnosti, a touto trvalou inkarnáciou ako dokonalým, nedeliteľným, no pritom nezmiešaným zjednotením obidvoch prirodzeností, božskej a ľudskej, je Cirkev. Cirkev je ľudstvom patriacim Kristovi, je Kristom v jeho ľudskej prirodzenosti.

Pretože Pán sa k človeku nie iba jednoducho priblížil, ale sa s ním aj stotožnil tým, že sám sa stal človekom, Cirkev je Kristovo telo ako jednota života s ním, života podriadeného Pánovi.

Toto telo nie je samostatné, jeho život nepatrí jemu, ale Duchu, ktorý ho oduševňuje, no súčasne sa toto telo odlišuje od Ducha: je zjednotené s ním a súčasne samostatné; nemyslí sa tu jednota v nerozdielnosti, ale jednota dvoch.

Rovnaká myšlienka sa vyjadruje aj vtedy, keď sa Cirkev nazýva Kristovou nevestou alebo manželkou Loga: vzťah medzi nevestou a ženíchom, medzi mužom a ženou je, ak ho vnímame v jeho najvyššej plnosti, dokonalou jednotou života pri uchovaní celej reality ich rozdielnosti: jednotou dvoch, ktorá sa neštiepi na dualitu ani nezmiešava do uniformity.

Cirkev ako Kristovo telo nie je Kristom, bohočlovekom, ale jeho ľudskou prirodzenosťou, životom v Kristovi a s Kristom, Kristovým životom v nás: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20).

Ale Kristus nie je jednoducho iba božskou osobou ako takou, pretože jeho vlastný život nemožno oddeľovať od života Svätej Trojice; on je „jeden zo Svätej Trojice“. Kristus je jednej podstaty s Otcom a so Svätým Duchom. Preto Cirkev ako život v Kristovi je aj životom vo Svätej Trojici. Kristovo telo, ktoré žije v Kristovi, tým žije aj vo Svätej Trojici a nosí jej pečať na sebe (preto aj narodenie do Cirkvi, krst v „Pánovom mene“, sa uskutočňuje „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“).

Kristus je Syn, ktorý zjavuje Otca a uskutočňuje jeho vôľu. V ňom môžeme spoznať nielen jeho, ale aj Otca, a v ňom sa stávame spolu s ním synmi Otca, prijímame Božie synovstvo a za synov nás prijíma Otec, ku ktorému aj voláme: „Otče náš“.

Ako Kristovo telo dostávame odlesk hypostázy Otca, spolu a súčasne s hypostázou Syna. Ale nielen to, prijímame aj silu ich vzájomného vzťahu, ich jednotu dvoch: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, ktorý si vo mne a ja v tebe“ (Jn 17,21); touto jednotou dvoch je sila lásky, ktorá spája Svätú Trojicu: Boh je láska. Cirkev, Kristovo telo, sa stáva účastnou na tejto trojjedinej Božej láske: „Prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (Jn 14,23).  

Zdroj: Sergij Bulgakov, Die Orthodoxie, Die Lehre der orthodoxen Kirche, Paulinus 2013, s. 15-16. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo