Rwanda: Pamäť, pokánie a zmierenie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rwanda: Pamäť, pokánie a zmierenie

Fotografie obetí v Pamätnom centre genocídy v meste Kigali, Rwanda. Foto: kgm.rw

Príčinou genocídy v Rwande nebola viera, no niektorí z páchateľov boli katolíci vrátane kňazov. Treba si to priznať.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Tento rok si pripomíname dvadsiate piate výročie rwandskej genocídy, jednej z najhroznejších udalostí najkrvavejšieho storočia v dejinách. Počas asi len sto dní zavraždili rwandskí Hutuovia do milióna Tutsiov, kým svet sa len nečinne prizeral. Žiaľ, niektorí z páchateľov boli katolíci. Ak má zmierenie v Rwande pokročiť ďalej, treba si tento nepohodlný fakt uznať. Takisto nesmieme zabúdať na to, že príčinou tejto genocídy nebola viera. Naopak, tá bola pre viacerých v rwandskom pekle inšpiráciou pre mnohé skutky ľudskej slušnosti, aké dokázali spraviť.

Môžeme si z toho vziať rozličné poučenie.

Po prvé, proporčne sa vyhladenie Tutsiov vyrovná najznámejším genocídam dvadsiateho storočia, šoe a arménskej genocíde. Počas 2. svetovej vojny vyvraždilo nacistické Nemecko dve tretiny európskych Židov a v rokoch 1915 až 1923 vyhladili nacionalistickí Mladí Turci tri štvrtiny Arménov žijúcich v Osmanskej ríši. Medzi aprílom a júlom 1994 zabili Hutuovia 70 percent rwandských Tutsiov.

Prečítajte si:
Mačetami vraždili aj v kostoloch. Od genocídy v Rwande uplynulo 25 rokov Zdieľať

Hutuovia síce používali len primitívne zbrane ako kyje a mačety, no boli oveľa efektívnejší než Tretia ríša či režim Troch pašov: kým týmto dvom trvalo vyhladenie väčšiny európskych Židov a osmanských Arménov niekoľko rokov, Hutuom stačili na vyvraždenie podobného pomeru Tutsiov len tri mesiace.

Asi najznepokojivejším poučením z rwandského pekla o ľudskej prirodzenosti je to, že na spáchanie masovej vraždy netreba sofistikované nástroje ako Cyklón B či masové strieľanie na miestach, ako je Babyn Jar; stačia len srdcia rozpálené nenávisťou.

Rwandská genocída je obzvlášť problematická pre katolíkov. Podľa sčítania ľudu v roku 2002 sa takmer traja z piatich Rwanďanov identifikovali ako katolíci. Navyše medzi Hutuami, ktorí sa na masakre zúčastnili, neboli len bežní veriaci, ale i kňazi.

To sa dostalo aj do protikatolíckej polemiky. V knihe Boh nie je veľký: O tom, ako náboženstvo všetko ničí prezentoval zosnulý Christopher Hitchens rwandskú genocídu ako jeden z mnohých príkladov náboženských ziel. To však nie je celá pravda.

Kým nacistom a Turkom trvalo vyhladenie väčšiny európskych Židov a osmanských Arménov niekoľko rokov, Hutuom stačili na vyvraždenie podobného pomeru Tutsiov len tri mesiace. Zdieľať

Podobne ako v iných prípadoch nemorálneho správania katolíkov by sme mali tieto tragické fakty uznať a neminimalizovať ich. V roku 2017 sa pápež František ospravedlnil za podiel kňazov na genocíde. Rwandský prezident Paul Kagame, ktorý je sám rímskokatolík a Tutsi, to nazval „novou kapitolou“ v procese uzdravovania.

V katolicizme uznanie vlastnej hriešnosti, ospravedlnenie sa a pokánie nielenže privádza jednotlivého hriešnika k Bohu, ale môže mať aj verejné dôsledky. Napríklad v roku 1965 poslali poľskí katolícki biskupi list svojim nemeckým kolegom, v ktorom odpustili nemeckému národu brutálnu nacistickú okupáciu svojej krajiny a sami požiadali o odpustenie. Len dve desaťročia potom, ako Nemci zabili takmer šesť miliónov poľských občanov, považovali mnohí Poliaci myšlienku, že by sa ich biskupi mali Nemcom za čokoľvek ospravedlňovať, za absurdnú či dokonca nemravnú.

Napriek tomu biskupi tvrdili, že ak čo i len jeden Poliak niekedy ublížil nejakému Nemcovi, vyžaduje si to ospravedlnenie. List biskupov pripravil cestu poľsko-nemeckému zmiereniu; krátko nato západonemecký kancelár Willy Brandt formálne uznal povojnovú poľsko-nemeckú hranicu.

Medzi podporovateľmi listu bol krakovský arcibiskup Karol Wojtyła, ktorý aj ako pápež Ján Pavol II. poznal hodnotu verejného pokánia – nie sebapotupenia, ale úprimného vyjadrenia ľútosti – za krivdy z minulosti.

Rwandský rímskokatolícky biskup Célestin Hakizimana. Foto: thecatholicthing.org

Historická poctivosť si však vyžaduje, aby sme spomenuli aj iné veci. Napríklad že rwandskú genocídu nemotivovali primárne náboženské vášne: nebola podobná masakrom počas Tridsaťročnej vojny. Motivoval ju skôr nízky tribalizmus, ktorý tlie v našej padlej ľudskej prirodzenosti a často sa rozhorí práve v čase konfliktu.

Počas 2. svetovej vojny vyvraždil chorvátsky ustašovský režim 400 000 ľudí, väčšinou Srbov, ale i Židov a Rómov. Ustašovci sa často odvolávali na ľudový katolicizmus, aby vyvolali nenávisť voči pravoslávnym Srbom, no ich genocídna taktika zjavne protirečila univerzalistickému posolstvu evanjelií. Hutuovia sa, podobne ako ustašovci, z politicky pragmatických dôvodov občas odvolávali na náboženské city, no kňazi, ktorí mali spoluvinu na zabíjaní, konali proti katolíckej viere.

Niektorí kňazi v Rwande sa podieľali na genocíde, iní skutočne žili evanjelium. Hutuský kňaz, dnes biskup Célestin Hakizimana v Kigali ukryl asi 2 000 Tutsiov a podplatil hutuských úradníkov, aby nevyvraždili tých, ktorých mal vo svojej starostlivosti. Zdieľať

Keď Rwanda upadla do občianskej vojny, zomreli medzi Tutsiami aj mnohí katolíci; Hutuom nezáležalo na denominácii, ale na etnickej animozite. A kým sa niektorí kňazi v Rwande podieľali na genocíde, iní skutočne žili evanjelium, napríklad hutuský kňaz, dnes biskup Célestin Hakizimana, ktorý v Kigali ukryl asi 2 000 Tutsiov a podplatil hutuských úradníkov, aby nevyvraždili tých, ktorých mal vo svojej starostlivosti.

Katolícka cirkev tiež oficiálne odsúdila rwandskú genocídu na najvyššej úrovni. Pápež sv. Ján Pavol II., ktorý mal veľký záujem o Afriku, bol prvým svetovým lídrom, ktorý tieto vraždenia označil za genocídu a opakovane ich odsudzoval počnúc hneď druhým dňom, odkedy začali. To je v ostrom kontraste s OSN a so západnými štátmi, ktoré mali vojenské prostriedky na záchranu státisícov, no neurobili nič.

„Diabol vie na svoje účely aj citovať Písmo,“ znie slávny Shakespearov výrok. Niektorí z hutuských masových vrahov v roku 1994 veľmi Písmo necitovali, skôr sa odvolávali na násilný tribalizmus pod rúškom kultúrneho katolicizmu. Napriek tomu zostáva vážnym pohoršením skutočnosť, že medzi páchateľmi genocídy boli aj ľudia Cirkvi. Svedectvo posledných pápežov a biskupa Célestina Hakizimanu však ukazuje, že pri liečení rozdrásaných spoločností a pri obnove ľudskej solidarity dokáže hrať nezriedená viera kľúčovú úlohu dokonca aj po historických násilnostiach.

Filip Mazurczak
Autor je pomocný redaktor časopisu European Conservative. Jeho články sa objavili v National Catholic Register, Catholic Herald, Crisis Magazine a v mnohých ďalších.

Pôvodný text: Rwanda: Remembrance, Repentance, Reconciliation.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo