Pápež František: Blahorečení biskupi zanechali rumunskému ľudu vzácne dedičstvo

Pápež František: Blahorečení biskupi zanechali rumunskému ľudu vzácne dedičstvo

Pápež František počas homílie 2. júna 2019. Foto: vatican news

Dozviete sa viac o siedmich blahorečených gréckokatolíckych biskupoch.

Pri východnej liturgii v byzantskom obrade za stotisícovej účasti veriacich pápež František blahorečil 2. júna v Blaji siedmich rumunských gréckokatolíckych biskupov. Transylvánske mesto Blaj je sídlom väčšieho arcibiskupa, ktorý je najvyšším predstaviteľom Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi.

V roku 1948 rozpútali rumunskí komunisti prenasledovanie gréckokatolíckej komunity. Martýrium podstúpili aj gréckokatolícki biskupi Valeriu Traian Frenţiu, Vasile Aftenie, Ioan Suciu, Tit Liviu Chinezu, Ioan Bălan, Alexandru Rusu a Iuliu Hossu. Všetci zomreli na následky mučenia a zlého zaobchádzania, prví štyria spomenutí už počas väznenia.   

Podobný osud v Rumunsku postihol aj biskupov latinského obradu. Dvaja z nich, Vladimir Ghika a Anton Durcovici, boli blahorečení v rokoch 2013 a 2014.

Komunisti k moci

Keď v roku 1945 prosovietsky orientovaní komunisti prevzali moc v Rumunsku, premiér Petru Groza sa usiloval obmedziť rolu a vplyv náboženstva v spoločnosti. Svoju pozornosť sústredil na Katolícku cirkev. S gréckokatolíkmi naložil podobne ako Stalin na Ukrajine. Spustil kampaň, ktorá hanobila Vatikán ako cudziu imperialistickú mocnosť, ktorej cieľom je ovplyvňovať politickú a spoločenskú situáciu v Rumunsku, a rumunských katolíkov nálepkovala ako prisluhovačov Vatikánu.  

Odpoveďou biskupov a celej gréckokatolíckej cirkvi bola modlitba, súdržnosť a vernosť pápežovi bez zaváhania. Cesta k mučeníctvu bola postupná, bola výsledkom systematickej stratégie ateistického totalitného režimu zničiť túto východnú katolícku cirkev.

Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi

V októbri 1948 ateistický režim zvolal „synodu“ kléru, pričom vyhlasoval, že ide o stretnutie na revíziu únie s Rímskou cirkvou. Zámerom synody bolo podnietiť pretrhnutie spoločenstva s pápežom skrze návrat do Pravoslávnej cirkvi. Z cirkevného hľadiska bola táto synoda neplatná, pretože na ňu neprizvali ani jedného gréckokatolíckeho biskupa. Niektorí kňazi, keď na ňu prišli a uvedomili si, čo sa deje, opustili zhromaždenie.

Od tej chvíle komunistická vláda nariadila všetkým gréckokatolíkom pripojiť sa k pravosláviu a 1. decembra 1948 oficiálne zrušila Rumunskú gréckokatolícku cirkev. Štátne orgány, ktorých zámerom bolo vyhladenie katolíckej hierarchie, zatkli gréckokatolíckych biskupov a gréckokatolícke kláštory dali pod kontrolu miestnej pravoslávnej cirkvi. Skonfiškované cirkevné školy prešli do správy ministerstva školstva a znárodnené cirkevné majetky pod ministerstvo poľnohospodárstva.

Smutne preslávená tajná polícia Securitate sa s veľkým zápalom pustila do systematického ničenia gréckokatolíckej cirkvi a odstraňovania jej pastierov. Ateistický totalitný režim si vynútil „zjednotenie“ s Rumunskou pravoslávnou cirkvou, ktorú komunistická strana mala pod kontrolou. Ani stopa nemala zostať po východných kresťanoch zjednotených s Rímom a ich pastieroch. Medzi tými, ktorí dokázali vernosť Katolíckej cirkvi, boli siedmi biskupi – mučeníci, ktorých krátke životopisy publikoval 1. júna vatikánsky denník Osservatore Romano: 

Valeriu Traian Frenţiu

Narodil sa 25. apríla 1875 v Reşiţe gréckokatolíckemu kňazovi Ioachimovi a Rozalii Demeterovej. Vzhľadom na vynikajúce študijné výsledky mohol študovať v budapeštianskom centrálnom seminári. Kňazskú vysviacku prijal 20. septembra 1898 v Lugoji. Po obhájení doktorátu na viedenskom Augustineum v roku 1902 zastával rozličné funkcie v lugojskej eparchii, okrem iného bol protopresbyterom v Cugire a vidieckym vikárom v meste Haţegu. Za lugojského biskupa bol vysvätený v roku 1912.   

V roku 1922 ho pápež vymenoval na oradejský biskupský stolec. Vyznamenal sa apoštolskou horlivosťou pri budovaní chrámov, prijímaní rehoľníkov do diecézy, zriadení kňazského seminára a otváraní gréckokatolíckych škôl. V roku 1940 sa musel presťahovať do mesta Beiuş, pretože na základe Viedenskej zmluvy bola Transylvánia rozdelená medzi Maďarsko a Rumunsko. Územie oradejskej eparchie prešlo pod Maďarsko a ako apoštolský administrátor ho začal spravovať Iuliu Hossu, biskup eparchie Kluj-Gherla. V roku 1941 kvôli vacatio sedis v archieparchii Alba Iulia a Făgăras bol Valeriu Traian Frenţiu menovaný za jej apoštolského administrátora.

Začiatkom roka 1947, keď sa eparchia Oradea opäť ocitla v Rumunsku, sa biskup Frenţiu znova ujal jej vedenia. V roku 1948 ho Pio XII. povýšil do arcibiskupskej hodnosti ad personam. Valeriu Traian Frenţiu aktívne bránil Katolícku cirkev pred útokmi komunistického režimu, aby ju udržal v spoločenstve s Apoštolskou stolicou. Dvadsiateho deviateho októbra 1948 ho zatkli spolu s ostatnými katolíckymi biskupmi. Miestom jeho väznenia bolo najskôr Dragoslavele, potom organizovaný tábor pri pravoslávnom kláštore Căldăruşani. Od roku 1950 sedel v tvrdom väzení v meste Sighet Marmaţiei. Vážne ochorel kvôli ťažkým životným podmienkam, no nedostalo sa mu žiadnej lekárskej pomoci. Valeriu Traian Frenţiu zomrel 11. júla 1952 v kruhu svojich biskupských spolubratov.

Vasile Aftenie

Narodil sa 14. júla 1899 v Lodromane. Jeho otec sa volal Petru a jeho matka Agafia Lita. Po strednej škole bojoval na fronte počas prvej svetovej vojny. Po návrate vstúpil v roku 1919 do blajského seminára. Poslali ho na vyššie štúdiá to Ríma. V roku 1925 dosiahol doktorát na univerzite kongregácie Propaganda Fide. Kňazskú vysviacku prijal 1. januára 1926. Po návrate do vlasti vyučoval na Teologickej akadémii v Blaji. V roku 1934 sa stal protopresbyterom v Bukurešti. V roku 1940 bol vymenovaný za pomocného biskupa archieparchie Alba Iulia a Făgăraş, keďže sa vyznamenal ako kanonik blajskej kapitoly a rektor teologickej akadémie. V noci z 28. na 29. októbra 1948 ho zatkli a uväznili v suteréne ministerstva vnútra v Bukurešti. V marci 1950 utrpel počas násilného vypočúvania mŕtvicu. Zomrel 10. mája na ošetrovni väzenia vo Văcăreşti.

Ioan Suciu

Narodil sa 3. decembra 1907 v Blaji. Jeho otec sa volal Vasile a bol gréckokatolíckym kňazom, meno a priezvisko jeho matky bolo Maria Coltor. Po základnej škole a maturite sa rozhodol vstúpiť do seminára. Poslali ho do Ríma, aby dosiahol doktorát z filozofie (1927) a teológie (1932). V Ríme prijal 29. novembra 1931 kňazskú vysviacku. Po návrate do vlasti sa v Blaji vyznamenal ako profesor stredoškolskej mládeže a študentov teológie na miestnej akadémii. V roku 1940 bol vymenovaný za pomocného biskupa Oradey, kde zostal šesť rokov. V roku 1947 bol menovaný za apoštolského administrátora archieparchie Alba Iulia a Făgăraş. V roku 1948 bol zatknutý trikrát. Tretie a rozhodujúce zadržanie sa uskutočnilo 27. októbra. Po uväznení v tábore Căldăruşani ho previezli do väznice v meste Sighet Marmaţiei, kde zomrel od hladu 27. júna 1953.

Tit Liviu Chinezu

Narodil sa 22. decembra 1904 v Iernuţeni. Jeho otec sa volal Ioan Paul a bol gréckokatolíckym kňazom, jeho matka bola menom a priezviskom Elena Ceuşan. Po maturite ho poslali na štúdiá do Ríma. Dosiahol doktorát z filozofie na univerzite kongregácie Propaganda Fide v roku 1927 a licenciát z teológie na Angelicume v roku 1931. V tom istom roku bol v Ríme vysvätený za kňaza. Venoval sa vyučovaniu a vyznamenal sa ako vynikajúci profesor. V roku 1946 bol menovaný na protopresbytera v Bukurešti a v roku 1948 na kanonika blajskej kapituly. Po zatknutí z 28. na 29. októbra 1948 ho odviezli na väzenského tábora Căldăruşani, kde bol v roku 1949 tajne vysvätený za biskupa. V tej chvíli obetoval svoj život pre pápeža. V máji 1950, keď odmietol opustiť katolícke spoločenstvo, previezli ho do tvrdého väzenia v meste Sighet Marmaţiei. V dôsledku tvrdých životných podmienok ochorel, no odmietli mu akúkoľvek medicínsku pomoc a vo chvíli smrti bol izolovaný v cele. Tit Liviu Chinezu zomrel 15. januára 1955.

Ioan Bălan

Narodil sa 12. februára 1880 v Teiuşe. Jeho rodičia sa volali Ştefan a Anica Muntean. Po školskej maturite vstúpil do seminára v Alba Iulia a potom do budapeštianskeho centrálneho seminára. V roku 1903 prijal v Blaji kňazskú vysviacku. V roku 1906 dosiahol doktorát na viedenskom Augustineume. Stal sa rektorom Teologickej akadémie a kanonikom blajskej kapituly. Zverili mu delikátnu úlohu zredigovať kódex východného kánonického práva. V roku 1936 bol zvolený za biskupa Lugoja. Zatkli ho 29. októbra 1948 a previezli do žalára v meste Sighet Marmaţiei. V roku 1955 troch biskupov, medzi nimi Bălana, prepustili z väzenia a poslali do domáceho väzenia.

Hoci bol obmedzený v pohybe a kontrolovaný, biskup Ioan Bălan vyzýval a povzbudzoval gréckokatolíckych veriacich, aby vyznávali verejne svoju cirkevnú príslušnosť a zorganizovali svoju cirkevnú štruktúru v podzemí. 

Počnúc roku 1956 bol Ioan Bălan znovu odizolovaný od ostatných biskupov. Komunisti ho poslali do pravoslávneho monastiera Ciorogârla, kde strávil posledné tri roky svojho života. Až do dňa svojej smrti musel čeliť neustálemu nátlaku zrieknuť sa spoločenstva s Apoštolským stolcom a katolíckej viery. Siedmeho júla 1959 dvakrát stratil vedomie a hoci bol pod ťažkým tlakom, odmietol prejsť na pravoslávie, aby na oplátku za to dostal lekárske ošetrenie. Toto urýchlilo jeho smrť, ktorá nastala 4. augusta 1959.

Alexandru Rusu

Narodil sa 22. novembra 1884 v Şăulia de Câmpie. Jeho otec sa volal Vasile a bol gréckokatolíckym kňazom, jeho matka sa volala Rozalia Sabo. Po dosiahnutí maturity v roku 1903 vstúpil do seminára archieparchie Alba Iulia a Făgăraş. Potom prešiel do budapeštianskeho centrálneho seminára. V roku 1910 dosiahol doktorát z teológie a v tom istom roku sa stal kňazom v Blaji. Vyznamenal sa ako vynikajúci profesor a redaktor kresťanského časopisu. V roku 1923 bol nominovaný za kanonika v Blaji a v roku 1930 vysvätený za biskupa. Synoda v roku 1946 zvolila Alexandrua Rusua ako prvého kandidáta, aby sa stal metropolitom. Nemohol ním byť pre opozíciu komunistického režimu. Zatkli ho 29. októbra 1948 s ďalšími prelátmi. Trpel nedostatkom a mučením vo väzení v meste Sighet Marmaţiei. Na slobodu ho prepustili v roku 1955 a v nasledujúcom roku znovu uväznili. V zinscenovanom procese ho odsúdili na doživotie. Alexandru Rusu zomrel v žalári v Gherle 9. mája 1962 na otravu krvi.

Iuliu Hossu

Narodil sa 31. mája 1885 Milaşu Mare. Jeho otec sa volal Ioan a bol gréckokatolíckym kňazom, jeho matka sa volala Victoria Măriuţiu. Po maturite, ktorú dosiahol v roku 1904, ho poslali do Ríma na Collegio Urbaniano na zdokonalenie teologických štúdií. V roku 1906 dosiahol doktorát z filozofie a v roku 1910 z teológie na univerzite kongregácie Propaganda Fide. V roku 1910 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Zverili mu rozličné funkcie v lugojskej biskupskej kúrii.

Dvadsiateho prvého apríla 1917 ho pápež Benedikt XV. vymenoval za eparchu Gherly, Armenopoli, Szamos-Ujváru Rumunov. Pápežova voľba bola našepkaná rakúskym cisárom Karolom I. Biskupskú vysviacku Iuliu Hossu prijal 21. novembra od archieparchu – metropolitu Alby Iulie a Făgăraşa, ktorým bol v tom čase Victor Mihaly di Apşa, koncelebrantmi boli oradejský eparcha Rumunov Demetriu Radu a lugojský eparcha Valeriu Traian Frenţiu.

Ioan Hossu bol výraznou postavou pri udalostiach spojenia Transylvánie s Rumunským kráľovstvom. Prvého decembra 1918 mal poverenie zo strany rumunskej národnej Veľkej Rady prečítať zástupu zhromaždenému na národnom Veľkom zhromaždení v Alba Iulia vyhlásenie únie. Pri tej príležitosti objal pravoslávneho biskupa Mirona Cristeau, budúceho patriarchu Rumunskej pravoslávnej cirkvi. Vyhlásenie jednoty v Alba Iulia bolo potom doručené rumunskému kráľovi Ferdinandovi I.

Iuliu Hossu bol takisto senátorom Rumunského kráľovstva. Na tomto poste bránil zvrchovanosť a integritu krajiny proti dobovému revizionizmu. Bol aj čestným členom Rumunskej akadémie vied.

Piateho júna 1930 Iuliu Hossu prijal titul eparchu Cluja-Gherly. Takáto zmena titulu eparchie bola podmienená faktom, že sídlo eparchie bolo preložené z Gherly do Cluja. Zatkli ho v noci z 28. na 29. októbra 1948. V rokoch 1950 až 1955 bol uväznený vo väzení v meste Sighet Marmaţiei. Prepustili ho z väzenia, ale prinútili k domácemu väzeniu, pričom čelil nátlaku a šikanovaniu každého druhu. Iuliu Hossu zomrel 28. mája 1970 v bukureštskej nemocnici Colentina na následky prísnych podmienok izolácie.

Dvadsiateho druhého februára 1969 chcel Pavol VI. kreovať za kardinálov biskupov Hossua a Màrtona, ale vláda akceptovala purpur len pre monsignora Màrtona. Napriek tomu pápež vymenoval Hossua na kardinála in pectore a jeho vymenovanie verejne oznámil počas konzistória v roku 1973.

Sloboda a milosrdenstvo týchto biskupov  

V homílii pri beatifikačnej svätej liturgii pápež František poukázal na spoločnú črtu siedmich gréckokatolíckych biskupov – mučeníkov:

„Pod krutým útlakom režimu prejavili vieru a lásku, ktoré boli príkladom pre ľud. S veľkou odvahou a vnútornou pevnosťou prijali tvrdé väzenie a zlé zaobchádzanie každého druhu, nezapreli však príslušnosť k svojej milovanej Cirkvi. Títo pastieri, mučeníci viery, nadobudli a zanechali rumunskému ľudu vzácne dedičstvo, ktoré môžeme vložiť do dvoch slov: sloboda a milosrdenstvo... Noví blahoslavení trpeli a obetovali svoj život, keď sa vzopreli neslobodnému a donucovaciemu ideologickému systému, ktorý popieral základné práva ľudskej osoby... S húževnatosťou v zachovaní vernosti Kristovi sa v nich spájala ochota k mučeníctvu – bez slova nenávisti voči prenasledovateľom, ku ktorým prejavovali zásadnú miernosť.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo