Dobré otázky, žiadna odpoveď

Dobré otázky, žiadna odpoveď

Foto: Andrej Lojan

Čo ponúka druhý diel knihy Radosť evanjelia na Slovensku.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Kňaz Karol Moravčík a vysokoškolský učiteľ Jozef Žuffa (ročník 1978) sú editormi knihy Radosť evanjelia na Slovensku II., ktorá práve vyšla v Petruse. Kniha je voľným pokračovaním Radosť evanjelia na Slovensku z roku 2015, ktorej editormi boli Karol Moravčík a František Mikloško. A je to sklamanie.

Kniha je písaná pokojne a vecne, má šesť autorov (prvý diel mal osem autorov), hlavnými autormi sú Karol Moravčík a Jozef Žuffa, v knihe nie je ani jedna provokácia na úrovni dvoch kapitol z prvého dielu, ak o niečom texty svedčia, je to asi istý posun autorov.

Základné črty knihy, niekoľko poznámok k nim.

Po prvé, pomenovanie rozporu medzi poslaním Katolíckej cirkvi a stavom európskej (západoeurópskej, aj slovenskej) spoločnosti. Karol Moravčík je v úvodných troch textoch kritický k stavu západnej spoločnosti, najmä pokiaľ ide o individualizmus, konzumnú kultúru, do značnej miery aj liberalizmus, opakovane podpisuje tvrdenia z textu štyroch autorov Appel, Deibl, Guanzini, Neri a ich diela Kirche und globale Kultur heute (2016), príklad:

„Obyvatelia Západu sú dnes istým spôsobom úradníkmi, ktorých povolaním je uchovanie, zabezpečenie a produkovanie blahobytu. Súčasne sa zdá, že réžia a ovplyvňovanie emócií, chutí, pocitov, ako aj následných hodnotení a rozhodnutí sa stali najdôležitejšou úlohou konzumnej spoločnosti.“

Moravčíkovi prekáža, že cirkev na tento problém nevie reagovať, nevie zaujať intelektuálne, na Slovensku ani organizovať diskusie či inak iniciovať zmenu. Vidí za tým stav kléru a staré spôsoby. Postaví teda otázku, ale neponúkne presvedčivú odpoveď, nevieme, prečo to tak je, prečo je taký problém v Nemecku, kde viaceré veci, napr. úroveň teológie, ocení, alebo u nás. A keď sa pokúsi urobiť odkaz na Druhý vatikánsky koncil a aggiornamento, cítime, že je v úzkych.

Zaujalo ma, že Moravčíkovi prekáža nekritické preberanie vzorcov zo Západu, chýba mu, že sa z cirkvi „postupne stratili veľké osobnosti, hlasy, ktoré počúvala aj sekulárna spoločnosť,“ ale nevieme prečo, analýzu a pokus o odpoveď nahradí iba nespokojné šomranie. Tento prístup sa zopakuje viackrát: krízu autori vidia, príčiny a zodpovednosť za súčasný stav, prípadne načtnúť nejaké riešenie (zlúčenie semiárov a zvýšenie kvality výuky, naríklad), už nie.

Druhá črta sa týka pápeža Františka. Azda najčitateľnejšia línia celej knihy je nekritický prístup k súčasnému pontifikátu, František priniesol podľa autorov do Ríma a cirkvi správnu zmenu, ocení sa jeho zdôrazňovanie chudoby a odklon od tém kultúrnej vojny, Františkom sa má dokonca inšpirovať teológia, slovenská cirkev sa jeho témam a prioritám bráni.

V celej knihe som nezaznamenal jedinú kritickú poznámku k súčasnému pontifikátu. Tam, kde sa František autorom nehodí – napríklad témy genderu, kde sa opatrne vymedzujú voči postoju slovenských aj českých biskupov – sa všetky Františkove citáty láskavo opomenú, nijako sa neanalyzuje jeho podceňovanie teológie, často chaotický prístup k riadeniu, nijako sa nevyrovnávajú s faktom, že k Františkovmu efektu nedošlo (a to ani v Latinskej Amerike), predchádzajúcim pápežom sa pripomenie, aká kritická bola situácia vtedy, že sa ďalej zhoršuje, sa už nerieši. Neriešia sa ani problémy s dvojitým výkladom Františkových návrhov (na čo vznikla reakcia – tzv. dubiá), nerieši sa ani jeho autoritatívny štýl a proklamovaná konciliarita, František sa chváli, oceňuje, preberá presne tak nekriticky, ako to autorom prekáža pri preberaní predchádzajúcich pápežov.

Diskusia o súčasnom pontifikáte je pritom už o kus ďalej, keď som bol nedávno v Ríme, vypočul som si viacero príkladov toho, ako rastie v kúrii byrokracia, ako sa neriešia viaceré problémy a nožnice medzi reformnou rétorikou a kuriálnou realitou sa otvárajú. Je čas, aby sa pomaly hodnotil pápežov prístup k riadeniu cirkvi, jeho špeciálne kolégium, prístup k sexuálnym škandálom, zhodnotenie dohody s moskovským patriarchom atď.

Autorom sa podarilo aj veľké faux-pas, keď ocenili, že „za pozitívum ostatných desaťročí možno pokladať, že sa skončil dlhodobý konflikt s ateistickým komunizmom“, a nijako sa nedotkneme jednej z najväčších tém súčasnej cirkvi – Číny a novej (stále neverejnej) dohody Svätej stolice s komunistickým režimom, ktorej kritici napr. pripomínajú zásluhy kardinála Tomka z minulosti.

Tým som už prešiel k tretej črte knihy, čo všetko autori obišli.

Okrem problému Číny a zhodnotenia Františkovej roly (napr. cez tému evanjelizácie) ide aj o domáce spracovanie premeny nášho kresťanstva na podstatne charizmatickejšie (saleziánov nahradili charizmatici), pričom ide o jednu z najväčších domácich zmien, nevieme, čo si o nej autori myslia. Tiež nevnímame pokus o analýzu nových sporov v cirkvi, keď sa kňaz (a stále častejšie skupiny kňazov) púšťajú do často oprávnenej a odborne presvedčivej kritiky slovenských biskupov. Je to de facto zmena, ku ktorej cirkev dospela po odvolaní arcibiskupa Bezáka, pričom kňazi volia už iné prostriedky.

Istým spôsobom sa z tohto vymyká aspoň skratkovitý pokus Karola Moravčíka o vysvetlenie, prečo je u nás (aspoň zatiaľ) málo podozrení zo sexuálnych škandálov v cirkvi. Doteraz som nevidel z prostredia cirkvi ani pokus. Rovnako by som chcel oceniť, že autori sa vyhli mediálnemu klišé o spájaní katolicizmu s politickým extrémizom.

Pozitívnym javom v knihe je aj zámer otvoriť niektoré témy, o ktorých sa dlhodobo mlčí. Na prvom mieste ide o vysoký počet kňazov, ktorí rezignovali na svoju službu a opustili klérus. Jozef Žuffa urobil rozhovory s 15 bývalými kňazmi, opísal viacero prípadov rozčarovania a osobnej frustrácie, chýba však alebo pomenovanie modelových prípadov, alebo pokus o analytickejší náčrt. Nevieme ani, koľko takých kňazov je, tušíme, že ide o pomerne významný jav, určite desiatky kňazov, ale nič viac nevieme. Ide pritom o mimoriadne dôležitú tému, žiaľ, aj citáty odídencov, ktoré kniha ponúka, sú najmä svedectvom o ich frustrácii, prípadne nezrelosti, často neskrývanej naivity. Keby si bola kniha postavila menší zámer, rozobrala napr. tento jav a pokúsila sa pomenovať nejaké skúsenosti či navrhnúť nejaké opatrenia pre fungovanie seminárov a podobne, urobila by viac.

Takto opäť zostávame na úrovni položenej otázky, nedostatočnom popísaní problému a zbierke pár súkromných zážitkov a postrehov - a to je málo.

Úplne zbytočnou, pretože nič nehovoriacou, je kapitola Pavla Tomašoviča o ohlasoch, ktoré vyvolal prvý diel knihy. Autor sa nepustil ani do presvedčivej polemiky s reakciami (napr. od biskupa Haľka), zastieral to sumarizovaním reakcií, kde sa miešajú reakcie pod článkami s reálnymi polemikami, pričom viaceré dôležité reakcie boli opomenuté úplne (napr. text Lukáša Obšitníka v Postoji či diskusná relácia na rádiu Lumen).

Nepresvedčivý a málohovoriaci je aj prieskum, ktorý pre autorov knihy urobila agentúra Polis. Väčšina otázok je buď zle položených, resp. sa nedozvedáme viac než len povrchné veci. Čo vo výsledku pôsobí trochu banálne.

Aby som to zhrnul, kniha Radosť evanjelia na Slovensku II. je premárnený pokus. Prvý diel vyvolal aspoň diskusiu, aj keď za cenu dvoch provokatívnych a akademicky slabých kapitol, tejto druhej knihe hrozí, že nezaujme ničím.

Ak sa totiž čitateľ chce dozvedieť viac o témach ako vyrovnanie sa s komunizmom, prečo je islam takým problémom pre katolícku cirkev alebo ako a prečo katolicizmus stratil kontakt s filozofiou a vedou, urobí lepšie, ak si kúpi inú knihu, ktorá sa dostala na pulty v tom istom čase ako táto – jej autorom je Alain Besancon a volá sa Náboženské otázky současnosti (CDK, 2019), úryvok si možno prečítať tu.

Alebo ak chce pochopiť hĺbku a vážnosť krízy cez subjektívny žáner komentovaného cestopisu, tzn. prečo sa prestalo na Západe tak masovo spovedať, čo robí s katolicizmom, ak si vox Dei zamieňa s vox populi, o tom je zase kniha Štepána Smolena Cesta na Západ, ktorú si možno kúpiť aj v našom eshope.

Byť kritický a byť prorocký neznamená vždy to isté. Rovnako platí, že od toho, že človeka trápia pomery a vie ich popísať, je kus cesty.

Na Karolovi Moravčíkovi (a niektorých spoluautoroch) treba oceniť, že sa pokúša problémy otvárať. Myslím, že pocit, že naša cirkev zaostáva za možnosťami, ktoré má, máme viacerí. Takmer všetci vzdelaní kňazi, s ktorými som sa o stave našej cirkvi za posledné roky rozprával, sa zhodli, že najväčším problém je nevzdelanosť. Myslím, že k tomu patrí aj katastrofálna personálna politika.

Ak hľadáte súvislosti, viac vám povedia Besancon so Smolenom.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo