Pápež František nie je manichejec

Pápež František nie je manichejec

Pápež František odpovedá novinárom na palube lietadla. Foto: epa/afp pool

Podľa Svätého Otca Františka Boh je dobrý, satan je zlý – a život človeka je bojisko, na ktorom sa človek má osvedčiť pred Bohom.

Už vo svojej prvej pápežskej homílii František povedal: „Ak sa nevyznáva Kristus, prichádzajú mi na um slová Leona Bloya ‚Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi‘. Ak sa nehlásime k Ježišovi Kristovi, hlásime sa k svetáctvu diabla, k svetáctvu démona.“

Pápež František dodnes hovorí často o diablovi. To zaráža mnohých, najmä medzi jeho prívržencami na sekulárnom Západe, ktorí už nie sú zvyknutí na také konkrétne hovorenie o diablovi. Naproti tomu pápež trvá na tom, že „satan je zlo, nie je to hmla. Nie je to niečo rozptýlené, je to osoba“.

Podľa Klausa Mertesa SJ Františkovi predchodcovia hovorili oveľa zriedkavejšie o diablovi. Ich vyjadrenia pôsobili sekulárnejšie než tie Františkove.

Do celocirkevnej pamäti sa vryla reč Pavla VI. o „dyme satana“, ktorú pápež však už na začiatku vety subjektívne zmierňuje: „Máme pocit, že skrze nejakú trhlinu vnikol dym satana do Božieho chrámu... Myslíme si, že do sveta prišlo niečo mimoprirodzené, aby len narúšalo, udúšalo plody koncilu.“

Na konci Roka kňazov 2009/2010 pápež Benedikt XVI. v súvislosti s prípadmi sexuálneho zneužívania detí klerikmi, ktoré sa práve v tom roku dostali na verejnosť, povedal: „Človek by sa teraz mohol domnievať, že diabol nemohol strpieť Rok kňazov, a preto nám hodil do tváre túto špinu. Akoby chcel ukázať svetu, koľko špiny existuje práve aj medzi kňazmi.“

Podľa Klausa Mertesa SJ obidve vyjadrenia sa pohybujú v rámci celocirkevného vývoja a pôsobia skôr ako metafory k jeho popisu a vysvetleniu. Naproti tomu pri Františkovi to znie tak, že diabol je celkom bezprostrednou, osobnou skutočnosťou, s ktorou aj on sám má denne dočinenia. Zodpovedajúc tomu sú jeho rady konkrétne a vhodné pre každodennú prax: „So satanom sa nediskutuje. Ak začneš so satanom diskutovať, si stratený. On je inteligentnejší ako my a zničí ťa, ovládne ťa a si stratený.“

Dedičstvo po sv. Ignácovi z Loyoly

Boh je dobrý, satan je zlý – a život človeka je bojisko, na ktorom sa človek má osvedčiť pred Bohom. Takto sa javí, zhrnutý v krátkosti, pohľad pápeža Františka, ktorý má svoje korene v spirituálnej tradícii a zvlášť v ignaciánskych duchovných cvičeniach, čo veľmi presvedčivo demonštroval Klaus Mertes SJ. V ich centre stojí „rozlišovanie duchov“, rozlišovanie „dobrého ducha“ od „zlého ducha“.

Vskutku celý Františkov pontifikát je inšpirovaný ignaciánskou mystikou: „Rozlišovanie v Pánovi ma vedie v mojom uplatňovaní služby autority.“

Azda najucelenejšie svedectvo o Františkovom pohľade na diabla nachádzame v minuloročnej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate, ktorá tematizuje povolanie kresťana k svätosti v súčasnom svete:

Kresťanský život je neustály zápas... (158). Nie je to len zápas proti svetu a svetskej mentalite, ktorá nás zavádza, ohlupuje a robí priemernými bez nasadenia a radosti. Takisto to nie je len boj proti vlastnej krehkosti a vlastným sklonom (každý má nejaký: lenivosť, žiadostivosť, závisť, žiarlivosť atď.). Je to aj neustály boj proti diablovi, ktorý je kniežaťom zla... (159)

Keď nám Ježiš dal „Otčenáš“, chcel, aby sme ho končili s prosbou, aby nás Otec zbavil Zlého. Výraz, ktorý je tam použitý, sa nevzťahuje na abstraktné zlo: presnejší preklad toho slova je „Zlý“. Označuje osobné bytie, ktoré nás trýzni. Ježiš nás naučil denne prosiť o toto oslobodenie, aby jeho moc nad nami nevládla (160).

Nemyslime si teda, že je to len mýtus, obraz, symbol, literárna postava alebo myšlienka. Taký klam nás vedie k tomu, aby sme prestali dávať pozor, nechránili sa a vystavili sa nebezpečenstvu. Nepotrebuje nás vlastniť. Otrávi nás nenávisťou, smútkom, závisťou, neresťami. A tak, keď prestaneme dávať pozor, využije to, aby nám zničil život, naše rodiny, naše spoločenstvá... (161).

Ignaciánska inšpirácia exhortácie o povolaní kresťana k svätosti v súčasnom svete jasne presvitá, keď pápež František v súvislosti so silou a odvahou, ktoré sú potrebné „na odolanie pokušeniam diabla“ (158), píše:

Ako rozpoznať, či niečo pochádza od Ducha Svätého alebo je pôvod tej veci v duchu sveta či duchu diablovom? Jediný spôsob je rozlišovanie, ktoré nepredpokladá len dobrú schopnosť uvažovania alebo zdravý rozum. Je to aj dar, o ktorý treba prosiť. Ak oň s dôverou prosíme Ducha Svätého a zároveň sa snažíme rozvíjať ho modlitbou, uvažovaním, čítaním a dobrou radou, určite môžeme v tejto duchovnej schopnosti rásť (166).

Pápež František nie je manichejec

Viedenský dogmatik Jan-Heiner Tück sa len nedávno vyjadril, že „pápež František hovorí často, na môj vkus pričasto o diablovi. To je pre dogmatiku, ktorá z dobrých dôvodov hovorí len zdržanlivo o moci zla, naozaj provokačné... No nemusíme mu preto hneď vyčítať manicheizmus, akoby robil z diabla rovnocenného protihráča Boha. To on nerobí. V klasickej teológii je diabol padnutý anjel, ktorý môže pôsobiť zlo len preto, lebo Boh mu ponechal príslušný priestor slobody... nie je ontologicky rovnocenný s Bohom“.

Bližšie informácie o manicheizme nájdete v článku Príbeh náboženstva, ktoré zaniklo.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo