Pracoval s opustenými deťmi v Bolívii. Najťažšie prijímajú svoju minulosť

Pracoval s opustenými deťmi v Bolívii. Najťažšie prijímajú svoju minulosť

Miloš Miko s deťmi z detského domova v Bolívii. Foto – archív M.M.

Rozhovor s kňazom Milošom Mikom, ktorý pôsobí na misii v Bolívii.

Do Bolívie ste prvý raz prišli v roku 2005. Ako ste sa tam dostali?

Vtedy som bol ešte nevysvätený spolupracovník inštitútu misionárov Identes, ktorý vznikol v Španielsku. Je to nová forma zasväteného života, tento rok máme šesťdesiat rokov od založenia. Našou hlavnou náplňou je práca s mládežou a deťmi. Ďalšou oblasťou je apologetický dialóg, čiže obhajoba viery medzi intelektuálmi.

V Latinskej Amerike som bol ako misionár už od dvadsiatich piatich rokov. Mal som to tam rád. Pred Bolíviou som pôsobil v Ekvádore a Paraguaji. Najprv som ale do Bolívie nechcel ísť.

Prečo?

Mal som ísť do La Paz, čo je vysokohorské mesto 3 600 metrov nad morom. Mal som tam na začiatku zdravotné problémy. Oproti tým slnečným tropickým miestam, kde som bol predtým, to bola nepríjemná lokalita.

Ďalšou vecou bolo, že som tam išiel pracovať do detského domova. Najprv sa mi zdalo, že to nie je pre mňa. Predtým som v Ekvádore pomáhal zakladať univerzitu, myslel som si, že moje miesto je skôr medzi vysokoškolskou mládežou. Nakoniec som sa ale presvedčil o opaku. Moje misionárske zameranie sa akoby zmenilo.

Čo bolo vašou náplňou misie v detskom domove?

Boli sme tím ľudí, ktorý sa o deti staral. Zariadenie prevzal náš inštitút už v deväťdesiatych rokoch. Starali sme sa asi o stovku detí vo veku šesť až osemnásť rokov. Ja som mal na starosti najmä administratívu, zamestnancov, projekty. Boli sme tam do roku 2011, keď zariadenie zasiahlo zemetrasenie a museli sme deti odtiaľ evakuovať.

Z akých pomerov pochádzali deti v domove?

Išlo o naozaj veľmi ťažké prípady. Okrem sirôt tam boli deti, ktorých vzali z ich rodín z dôvodu násilia. Pochádzali zväčša z najchudobnejších rodín, ktoré sa zhromažďovali na predmestí La Paz. Žili v bezútešných podmienkach, v rodinách bol silný alkoholizmus či prostitúcia. Príbuzní ich bili, znásilňovali alebo odmalička využívali na krádeže či zháňanie drog.

Boli to zranené deti, nielen fyzicky. V puberte bojovali s obrovskými vnútornými konfliktmi kvôli tomu, že nedokázali prijať svoju minulosť.

Ako sa to prejavovalo?

Mali v sebe obrovskú zášť a vyvršovali sa na iných.

Snažili ste sa im ponúkať aj duchovné sprevádzanie?

Menšie deti boli viere otvorené viac, ale neskôr prišlo rebelantstvo. Najkritickejšie boli prípady, keď mladý človek vinil za svoju situáciu Boha. Z takého rebelantstva potom mnohí inklinovali skôr k rôznym andským tradíciám a náboženstvám a bol tam silný synkretizmus. Miešali viacero vecí z katolicizmu a iných náboženstiev. Bolo to náročné.

Ako vyzeral bežný život v detskom domove, v ktorom ste pôsobili?

Deti boli rozdelené do pavilónov, v ktorých ich bolo okolo dvadsať a mali svojho vychovávateľa. Mali sme taký táborový režim. O pol siedmej sa vstávalo a pri nástupe sme sa pomodlili, udeľovali pochvaly či pokarhania a po raňajkách sa išlo do školy. Chodievali do nej aj deti z okolitých štvrtí mesta. Popoludní sme mali formačné aktivity.

O čo išlo?

Rozbehli sme dielne, napríklad keramickú, stolársku či zámočnícku. Mali sme tiež skleníky, kde si deti pestovali alebo sme chovali zvieratá. V pekárni sme piekli chlieb či cukrovinky pre seba, ale aj ľuďom do nemocníc. Viacerí tak po pobyte u nás odchádzali s výučným listom a ľahšie sa zaradili do života.

Piekli a predávali sme tiež panetóny, čo sú niečo ako naše vianočky. Vďaka tomu sme vedeli pokryť časť nášho rozpočtu. Deti tam mohli pomáhať.

Čo bolo zmyslom týchto aktivít?

Chceli sme, aby mali určitú náplň, základnú vnútornú silu a praktickú zručnosť, ktorá im potom v budúcnosti mnohokrát pomohla. Viacerí boli hrdí na to, keď sa niečo naučili a dokázali to neskôr uplatniť.

Podporoval vás štát?

Boli to veľmi malé sumy, vedeli sme tým pokryť iba malú časť nákladov. Museli sme tak hľadať rôzne zdroje finančnej pomoci a vypomáhali si vlastnou produkciou, napríklad spomínaných panetónov.
 

Radi čítate Postoj?

Bez vás by sme Postoj nemohli tvoriť.

Pridajte sa k našim podporovateľom na podpora.postoj.sk


Kedy ste mali v tejto misii najväčší pocit spokojnosti?

Najviac ma tešili asi momenty, keď niektoré z detí, ktoré u nás boli, prišli na návštevu a povedali nám, že sa majú dobre a darí sa im. Dávali tým dobrý príklad aj ostatným deťom.

Ale boli to aj každodenné radosti a rôzne úspechy detí, či už v škole alebo v športe, či umení. Vytvorili sme si silné vzťahy.  

Dokázali sa tieto deti po odchode z detského domova zaradiť do spoločnosti?

Väčšine sa to podarilo. Tí, ktorí mali silné štádium rebelantstva, to však mali ťažké.

Mali šancu dostať sa aj na vysokú školu?

Áno, mali sme aj takých, ktorí získali rôzne štipendiá a úspešne ukončili vysokú školu. Ale zväčša to bolo náročné, pretože museli aj pracovať, aby mali z čoho žiť. Čiastočne sme im finančne vedeli pomôcť.

Problém tiež bol, že viacerým chýbala určitá osobná motivácia. Zistili sme, že viac im vyhovuje kratšie štúdium nejakých technických odborov.

Vracali sa aj k svojim príbuzným?

V niektorých prípadoch sa vrátili, keď sa situácia v ich rodine utriasla. Lepšie to bolo pre tých, ktorí sa vracali niekam na vidiek, kde neboli rôzne neduhy veľkomesta a rodina ich netlačila znovu do krádeží či inej nelegálnej činnosti.

Keď ste v roku 2011 museli detský domov kvôli zničeniu zemetrasením zrušiť, čo bolo s deťmi?

Museli sme deti rozdeliť. Ja som išiel s vyše tridsiatimi deťmi do mesta San Ignacio de Velasco. Niektorí z nich išli do nášho internátneho centra. Učili a formovali sme tam deti z chudobných rodín. Keďže štát postupne začal vytvárať v okolitých dedinách školy, náš internát už v istom zmysle stratil význam a zavreli sme ho.

Čo ste robili ďalej?

Od minulého roka som v Bolívii farárom s vlastnou farnosťou San Miguelito, ktorá zahŕňa osem dedín. Budujeme centrum pre duchovné obnovy, pre rodiny či tábory s deťmi. Máme tam takisto školu hudby a športu. Cez tieto aktivity ich potom vieme pritiahnuť aj k viere. V súčasnosti zbierame finančné prostriedky na údržbu a prevádzku zariadenia. Sme vďační za akúkoľvek podporu.

V Bolívii podľa základných údajov dominuje kresťanstvo. Je to naozaj v tamojšej spoločnosti cítiť?

Najmä v oblasti Ánd je veľmi synkretické. Mieša sa v tom kresťanský Boh s rôznymi andskými kozmovíziami. Veria napríklad v Pačamamu, čo je matka Zem, ktorú uctievajú. Obetujú jej listy koky alebo alkohol a prosia ju o ochranu. Katolícki kňazi pracujúci s týmito ľuďmi to majú ťažké. V oblasti trópov je to lepšie, ľudia majú silnejšie základy zdravej viery. Bolívia je však stále misijnou oblasťou.
 

Na konci článku vás ešte poprosím o jednu vec:

Ak radi čítate moje články na Postoji, staňte sa, prosím, členom klubu podporovateľov Postoja. 

  

Vašich 5 eur mesačne výrazne pomôže k vzniku ďalších našich článkov.
Ďakujem. Adam Takáč

Viac o podpore nájdete na podpora.postoj.sk

Foto: archív Miloš Miko

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo