Barnabášov list

 Barnabášov list

Monastier sv. Kataríny, odkiaľ pochádza Sinajský kódex, v ktorom je Barnabášov list zaradený medzi spisy Nového zákona. Foto: wikimedia

Ranokresťanský teologický traktát, ktorý odráža dobový stav napätia medzi kresťanskou komunitou a židovstvom.

Pomenovaním „apoštolskí otcovia“ sa označuje skupina autorov a spisov, ktoré patria do druhej polovice prvého a do prvej polovice druhého storočia. Označenie „apoštolskí otcovia“ zaviedol Jean-Baptiste Cotelier, ktorý v roku 1672 publikoval v Paríži prvú edíciu tých cirkevných otcov, o ktorých sa domnieval, že žili v dobe apoštolov: Barnabáš, Klement Rímsky, Hermas, Ignác Antiochijský, Polykarp Smyrniansky. Následne boli k tejto skupine doplnení Papiáš Hierapolský a spis Didaché.

Títo autori a tieto spisy predstavujú prvé ohnivko v reťazi odovzdávania kerygmy po smrti apoštolov, prvých očitých svedkov Kristovho života a jeho skutkov a prvých uchovávateľov jeho učenia. Zatiaľ čo apoštoli sú orgánmi Zjavenia, apoštolskí otcovia sú prvými orgánmi Tradície. Verné odovzdanie pravdy prijatej od apoštolov sa stane ich veľkou starosťou a ich hlavným cieľom. Ďalšou dôležitou črtou teológie apoštolských otcov je polemika so židovstvom kvôli osvojeniu si dedičstva Starého zákona a ohlasovanie vlastnej podstatnej odlišnosti od židovstva prostredníctvom vyznania viery v Krista.

Protižidovská polemika

V teológii poapoštolského obdobia je zvlášť charakteristickou črtou polemika s dobovým židovstvom. Uskutočňuje sa hlavne tam, kde na seba narážajú početnejšie kresťanské komunity a židovstvo diaspóry, teda predovšetkým v Sýrii, Malej Ázii a Egypte, ale aj v Ríme. Proti nároku židovstva, že ako vyvolený národ je jediným nositeľom Božích prisľúbení, sa z kresťanskej strany tvrdí, že v dôsledku nevernosti a odpadnutia židovského národa sú kresťania pravým Izraelom, ktorý prijal dedičstvo národa odmietnutého Bohom. Toto presvedčenie je vyjadrené najkategorickejším spôsobom autorom Barnabášovho listu.

Barnabášov list

Ako zhrnul Francesco Scorza Barcellona, profesor na rímskej univerzite „Tor Vergata“, ide o teologický traktát v epištolárnej forme, ktorý možno rozdeliť na dve časti (kap. 2-16 a kap. 18-21,1), orámované úvodom (kap. 1), prvým (kap. 17) a druhým záverom (kap. 21,2n).

Prvá časť je venovaná argumentom protižidovskej polemiky a objasňovaniu rozličných starozákonných proroctiev a predobrazov. Protižidovská polemika je založená na predstave, že Židia nikdy nemohli pochopiť Božiu vôľu, pretože majú neobrezané srdce a uši alebo pretože boli oklamaní zlým anjelom (kap. 9-10). Preto všetky kultové praktiky, o ktorých sa domnievali, že nimi môžu nadviazať vzťah s Bohom, boli len nedorozumením: takto obety a pôsty (Barn. 2,4nn; 3), obriezka a zákaz jesť mäso rozličných živočíchov (Barn. 9-10), sobota a chrám (Barn. 15-16). V skutočnosti nikdy neexistovala zmluva Boha s historickým Izraelom: zmluva na Sinaji bola rozlámaná s tabuľami Zákona, ktoré Mojžiš zahodil, keď spozoroval hriech modloslužby, ktorý Izrael spáchal v jeho neprítomnosti (Barn. 4, 6-9; 14). Pravou zmluvou je Ježišova zmluva, spečatená v srdci tých, ktorí dúfajú a veria v neho (Barn. 4,8).

Tomuto negatívnemu úsudku o Izraeli a židovstve unikajú len patriarchovia a proroci, ktorým bolo dané duchovné chápanie Božej vôle (porov. zvlášť kap. 9-10): toto chápanie je vlastné kresťanom, ktorí majú obrezané srdce a uši a preto sú schopní pochopiť pravý zmysel Božích nariadení vyjadrených v Písme. Jediným správnym kľúčom k Starému zákonu je čítanie zamerané na duchovný zmysel, ktorý je v ostrej opozícii k telesnosti Židov a doslovnej interpretácii Písma. Preto Barnabášov list praktizuje „alegorickú“ a vo veľkej miere prípadov typologickú exegézu.

Takýmto spôsobom sa v Písme čítajú proroctvá a predobrazy Kristovej vykupiteľskej smrti rukami tých, ktorí prenasledovali svojich prorokov (Barn. 5; 6, 5-7). Kristus je kameňom, ktorý stavitelia zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (Barn. 6,1-4). Vstup Izraela do zasľúbenej zeme je symbolom viery v Krista, ktorý sa ukázal v tele (Barn. 6,8nn). Kristovo utrpenie bolo predpovedané v obradoch dňa pôstu a uzmierujúceho capa (Barn. 7), ako aj v očistnom kropení vodou a v popole obetovanej jalovice (Barn. 8). Ježiš a kríž sú naznačení v 318 Abrahámových obrezaných sluhoch, pretože 18 sa píše gréckymi písmenami IH, ktoré predstavujú iniciály mena Ježiš, a 300 sa označuje gréckym písmenom T, ktoré je symbolom kríža (Barn. 9,7-9). Krst a kríž sú predobrazené v stromoch zasadených pri vode, o ktorých hovorí Žalm 1 a Ezechiel 20,6 (Barn. 11). Spásny kríž je predobrazený v Mojžišovej modlitbe z vystretými rukami podľa Exodus 17 a v medenom hadovi podľa Numeri 21 (Barn. 12,1-7). Ježiš bol predpovedaný ako Boží Syn a nie ako Syn človeka (Barn. 12,8nn). Nadradenosť mladšieho ľudu, kresťanov, nad starším ľudom, Židmi, bola predobrazená v nadradenosti Jakuba nad Ezauom a Efraima nad Manasessom (Barn. 13).

V Barnabášovom liste nechýbajú apokalyptické podnety (hlavne v kap. 2,1-3 a kap 4.) s odkazmi na Daniela 7. V Barnabášovom liste (kap. 15) sa rysuje predstava kozmického týždňa v trvaní 7000 rokov, po ktorom bude nasledovať ôsme milénium, ktoré je začiatkom nového stvorenia.

V druhej časti Barnabášovho listu sa vykladá morálna inštrukcia dvoch ciest (duae viae), ktorá je prezentovaná ako „iná koncepcia a doktrína“, v nezávislej forme od analogických spracovaní v spisoch Didaché a Doctrina Apostolorum.    

Nepomer medzi dvomi sekciami Barnabášovho listu a nepriamočiara postupnosť argumentov v prvej časti viedli v minulosti k téze, že Barnabášov list je zloženým textom, plodom neskorších vsuviek do originálneho textu, ktorý bádatelia identifikovali rozlične. Dnes má textová kritika sklon pripisovať tieto formálne nedostatky skôr slabému spracovaniu prameňov –  zbierok testimónií (P. Prigent) alebo katechetických dokumentov (K. Wengst) – autorom podstatne jednotného diela.

Chronologické dôvody vylučujú tradičné pripisovanie tohto listu apoštolovi Barnabášovi z kánonických Skutkov apoštolov: List je neskorší ako zničenie Jeruzalemského chrámu v roku 70 (porov. Barn. 16,3-4). Ak naplánovanou rekonštrukciou chrámu, na ktorú sa naráža, je rekonštrukcia chrámu Jova Kapitolského na troskách Jeruzalemského chrámu, ktorú chcel cisár Hadrián v roku 131, dátum vzniku Barnabášovho listu je neskorší ako tento dátum: ale interpretácia tohto úryvku je kontroverzná, pričom sa mohol vzťahovať aj na prípadnú rekonštrukciu Jeruzalemského chrámu alebo na rekonštrukciu duchovného chrámu v srdciach veriacich. Barnabášov list sa obvykle datuje do rámca prvých troch desaťročí 2. storočia: naopak, Carleton Paget označuje za možné jeho spísanie v rokoch 96-98, za vlády cisára Nervu, a to je vraj naznačené v nejasných odkazoch Barnabášovho listu (kap. 4,4-5) na postupnosť kráľovstiev, ktoré sú symbolizované rohami zvierat, o ktorých hovorí Daniel 7,7-8, 19-24.

O mieste pôvodu Barnabášovho listu sa diskutuje: ani nie tak veľmi pre typ „alegorickej“ exegézy, ktorá sa v diele praktizuje, ale pre fakt, že ako prvý ho viac ráz cituje Klement Alexandrijský, sa myslelo na Alexandriu a to je teraz prevládajúci názor (C. Paget, F. Prostmeier). Ale iní bádatelia mysleli na Sýriu – Palestínu (P. Prigent) alebo Malú Áziu (K. Wengst) kvôli sérii styčných bodov s teologickými tradíciami, ktoré sú ľahšie spojiteľné s týmito oblasťami.

V Sinajskom kódexe zo 4. storočia je Barnabášov list vložený medzi knihy Nového zákona, po jánovskej Apokalypse. Origenes (Contra Celsum I 63) ho nazýva „katolíckym listom“, ale už Euzébius (HE III 25,4) ho zaradzuje medzi kontroverzné diela (porov. Hieronym, De vir. ill 6). Barnabášov list poznáme aj v starobylej latinskej verzii (koniec 2. alebo 3. storočia), ktorá sa končí kapitolou 18, teda vynecháva „traktát o dvoch cestách“ a druhý záver.

Protižidovská polemika a jej funkcia

Ako píše Ferdinand Prostmeier, profesor na univerzite vo Freiburgu, vo výskume raného kresťanstva sa Barnabášov list nezriedka zaradzuje vedľa Ježišovej reči Židom (Jn 8,30-47) a Štefanovej reči (Sk 7,1-53). V obidvoch textoch akoby naberalo obrysy to dištancovanie sa od židovstva, ktoré sa považuje za charakteristický znak pre Barnabášov list a ukazuje ho ako najstarší dokument protižidovskej polemiky, ktorá formálne a obsahovo dáva otvorene najavo svoj zámer v kresťanských spisoch „adversus iudaeos“. V kombinácii prvkov protižidovskej polemiky, ako aj v radikálnosti argumentačného prevedenia a teologického dosahu je Barnabášov list ojedinelý, aj keď sa v starovekej Cirkvi necituje žiadne z jeho občas silne protižidovských tvrdení.  

Nosnými prvkami protižidovskej polemiky v Barnabášovom liste sú otvorené polemické tvrdenia a frázy. Odvolávajúc sa na prorockú kritiku Barnabášov list (2,9n a 3,6) varuje pred dodržiavaním židovských predpisov o prinášaní obety, sobotnom odpočinku či „pôstoch“. Štylistické prostriedky protižidovskej polemiky v Barnabášovom liste sú nenápadné, ale účinné, napríklad Židia sa v tomto spise nikdy nespomínajú menom, objavujú sa ako anonymná kvantita, ako okruh osôb, od ktorého sa autor Barnabášovho listu a jeho čitatelia výrazne odlišujú. Viackrát sú Židia označení pohŕdavo a vylučujúco ako ekeinoi (po slovensky: tí/iní) (napr. Barn. 3,6; 4,7; 8,7). Popri otvorenej vyostrenej protižidovskej polemike, ktorá lipne na určitých tvrdeniach a frázach a pomáha si typickými argumentačnými stratégiami, sa v Barnabášovom liste odohráva zámerné znehodnocovanie všetkého židovského. 

Autor Barnabášovho listu síce častuje Židov a židovstvo najprudšou polemikou, ale nemieri tým na nich. Autor spisu chce svojimi vysvetlenia podľa možností výstižne ukázať, že kresťanská viera je podľa Písma (Barn. 2-16) a že kresťanské konanie spĺňa vysoké mravné štandardy tradície (Barn. 18-20). S týmto zámerom autor Barnabášovho vyslovuje najostrejšiu kritiku na adresu kresťanov, ktorí vyznávajú pred Kristovom udalosťou ležiacu a zaväzujúcu zmluvu spásy a dejiny spásy. Hoci tieto dejiny spásy môžu viesť ku Kristovi a kresťanom, aj tak táto viera podľa názoru autora Barnabášovho listu relativizuje Kristovu udalosť, pretože sa dotýka jej soteriologickej výlučnosti. Z pohľadu autora Barnabášovho listu takáto viera a takáto nádej môže pochádzať len z pomýleného chápania Písma, ktoré je koniec koncov znakom chýbajúcej milosti.

Pretože autor Barnabášovho listu predpokladá príčinu tohto kresťanstva v doslovnom chápaní Písma, ktoré diagnostikuje ako základ taktiež všetkého, čo je vlastné židovstvu, tak týchto iných kresťanov považuje v podstate za Židov. Stadiaľ sa mu otvára možnosť poslúžiť si výlučne pejoratívne tým, čo je vlastné židovstvu, k profilácii a vyhláseniu iných kresťanov za kacírov. Všetko židovské je mu vhodné na to, aby označkoval omyl, samoľúbosť a hriešnosť týchto iných kresťanov, lebo z pohľadu autora Barnabášovho listu nič z toho, čím sa vyznačujú Židia, nemá dôstojnosť pred Bohom. Všetko je rúhaním, ktoré vzniklo z omylu, samoľúbosti a neposlušnosti. Toto polemické ohraničenie oproti iným kresťanom nadobúda skrze svoje protižidovské razenie nielen obrysy a ostrosť. Je zároveň inštrumentalizáciou židovstva – a Židov – pre vlastný účel, čím sa kliesni cesta programovému antijudaizmu. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo