Čas na katolícke nemocnice?

Čas na katolícke nemocnice?

Catholic Medical Center v New Hampshire. Ilustračné foto: catholicmedicalcenter.org

Sterilné a dehumanizačné tendencie mnohých moderných nemocníc si žiadajú katolícku odpoveď.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Veľmi ma dojal, a viac než len trochu rozrušil nedávny stĺpček Brada Minera, v ktorom písal o svojom nadchádzajúcom rakovinovom teste. V nás, čo sme boli v jeho situácii, vyvolávajú takéto príbehy znepokojivé, občas traumatizujúce spomienky. Pripomína mi to text piesne od Toma Pettyho „Zo všetkého najťažšie je čakať“.

Každý deň vidíš ďalšiu kartu
Berieš ju s vierou, berieš si ju k srdcu
Zo všetkého najťažšie je čakať.

Zo svojej skúsenosti by som povedal, že najlepšie, čo môžu ľudia spraviť, je modliť sa. V živote sú chvíle, keď ľudia vravia: „Budem sa za teba modliť“, a znie to ako: „Maj sa dobre.“ Keď však má človek pred sebou temnú, potenciálne smrteľnú a neznámu budúcnosť a vie len to, že ho tak či tak čaká niečo iné než to, čo si naplánoval, iba máločo ho dokáže potešiť tak, ako keď mu niekto úprimne povie: „Budem sa za teba modliť“ alebo „Všetci sa za teba modlíme.“

Akokoľvek sa mi nechce spomínať na tieto hrozné dni, rád by som porozprával krátky osobný príbeh, aby som potom mohol predložiť širší, dôležitejší návrh. Živo si spomínam, ako ležím na jednom z tých nemocničných vozíkov v jednom z tých malých kójí so závesom a čakám na chirurgickú biopsiu. Predtým som si každú časť tela vydrhol čistiacimi obrúskami a stál som nahý a uzimený na linoleovej podlahe. Dal som si na seba trápny malý župan, ktoré tu dávajú, a malé ponožky s protišmykovými gumenými bodkami na chodidle. Odpovedal som nemocnici na dlhý zoznam právnych a zdravotných otázok (Dátum narodenia? Viete, čo vám dnes budú robiť? Mali ste niekedy alergickú reakciu na anestéziu? Je tu niekto s vami?). A teraz som čakal, sám – asi taký sám, ako sa len človek môže v živote ocitnúť – a iba som... čakal.

Nič z toho, čo sa v ten deň stalo, mi nedalo takú silu a útechu ako pohľad na popolec na jednom čele zdravotnej sestry za druhým. Sestry neurobili ani nepovedali nič inak, ako obvykle, a predsa boli iné. Aj oddelenie, na ktorom som ležal. Zdieľať

Čakal som a pýtal som sa: Kedy sa uvidím so svojou ženou? Kedy si po mňa prídu? Čo ma čaká? A tisíc iných nevolaných a nechcených otázok, ktoré mi prichádzali na um. Práve vtedy som zdvihol oči a zazrel som zdravotnú sestru s čiernou šmuhou na čele. Spomenul som si, že je práve popolcová streda.

Ťažko vysvetliť, akou veľkou útechou bol pre mňa pohľad na tú veľkú čiernu šmuhu. Človek by si pomyslel, že bude mať od útechy ďaleko, keďže na popolcovú stredu počujeme slová: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ No tento symbol viery, táto pripomienka čohosi väčšieho, hlbšieho a všeobjímajúcejšieho než všetky tie sterilné nezmysly modernej medicíny (dôležité, no i tak odcudzujúce a dehumanizujúce) stačila na to, aby mi zlepšila náladu ako láskyplné objatie milujúcej manželky.

A potom prišla jedna z tých chvíľ, keď sa Božia milosť vylieva ako voda z preplneného pohára, a spoza rohu sa vynorila ďalšia zdravotná sestra s popolcom na čele, potom ďalšia a ešte jedna, až takmer každá sestra na predoperačnom oddelení mala na čele popolec.

„Dostala si popolec?“ začul som spýtať sa jednu sestru druhej. Prišiel katolícky kňaz a rozdával popolec každému, kto si ho vypýtal. Nič z toho, čo sa v ten deň stalo, okrem prítomnosti mojej ženy mi nedalo takú silu a útechu ako pohľad na popolec na jednom čele za druhým. Sestry neurobili ani nepovedali nič inak ako obvykle, a predsa boli iné. Aj oddelenie, na ktorom som ležal.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Po niekoľkých rokoch som sedel v podobne chladnej, sterilnej kóji s priateľom, ktorý čakal na kolonoskopiu. Nie je to veľký zákrok. Človek nezostáva v nemocnici a výsledky sú obvykle nezhubné. „Všetko je v poriadku.“ Hurá.

No sedieť tam a čakať môže byť náročné. Povedal som mu svoj príbeh o popolci. „Perfektné,“ povedal, „tak toto je dobrý príbeh. O tom by si mal napísať článok pre The Catholic Thing.“ (Nezačul som v jeho hlase určité malé čosi, ktoré by naznačovalo, že mojim ostatným článkom niečo chýba? Konečne dobrý príbeh?)

No potom sme sa rozprávali o tom, aké by to bolo, keby v tej chvíli vošla do kóje ako zdravotná sestra rehoľníčka oblečená do rehoľného habitu. Nie ako kaplán, ktorý má plné ústa náboženských rečí, ale ako skutočná zdravotná sestra. Čo keby na stene za nami visel kríž a všade okolo nás by viseli ikony Panny Márie a svätých miesto sterilných farieb a modernistických malieb ničoho, aké sa dajú vidieť vo všetkých kanceláriách? Akú inú skúsenosť by predstavoval pobyt v takejto nemocnici?

Nie je načase, aby opäť začali prekvitať rehoľné rády, ktoré budú pripravovať ženy a mužov na službu nie v kancelárskej práci, na ktorú je prebytok uchádzačov, ale v nemocniciach, kde je ich prítomnosť zúfalo potrebná? Zdieľať

Je čas na katolícke nemocnice? Samozrejme, nemám na mysli nemocnice, ktoré slúžia iba katolíkom, ale nemocnice, ktoré slúžia ľuďom katolíckym spôsobom. Ak ľudia nechcú vidieť kríže, rehoľné sestry a symboly viery, Boh vie, že majú veľa miest, kam môžu ísť. Nech ich Boh žehná.

No sú v krajine, ktorá takmer maniakálne rozpráva o „diverzite“, miesta, kde katolíci a iní, ktorí s nimi majú spoločnú kresťanskú vieru, môžu dostať starostlivosť, ktorá poslúži ich telu aj duchu? Nie je načase, aby opäť začali prekvitať rehoľné rády, ktoré budú pripravovať ženy a mužov na službu, nie v kancelárskej práci, na ktorú je prebytok uchádzačov, ale v nemocniciach, kde je ich prítomnosť zúfalo potrebná – kde sterilné a dehumanizačné tendencie moderny dokážu ľudí, dokonca aj relatívne zdravých, ponoriť do najtemnejších hlbín samoty a zúfalstva?

Môže byť odpoveď tých, čo sú povolaní „skúmať zjavenia čias vo svetle evanjelia“, iná než jasná? Teda ak ste niekedy ležali sami na jednom z tých vozíkov v jednom z tých županov v jednej z tých sterilných bielych izieb a iba ste čakali.

Randall Smith
Autor je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov) sa dá v súčasnosti dostať v Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: Holy Shrewdness​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo