Hermasov Pastier

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hermasov Pastier

Ilustračná fotografia

Z literárneho hľadiska a svojím obsahom je tento spis v starovekej kresťanskej literatúre jedinečný a odráža svet svojho autora a jeho adresátov.

„Svet bol stvorený kvôli Cirkvi.“ Tento ohromujúci výrok, citovaný dokonca v Katechizme Katolíckej cirkvi (760), pochádza zo starobylého kresťanského spisu Hermasov Pastier, ktorý sa zaradzuje medzi apoštolských otcov.

Všimnime si autora a okolnosti vzniku i posolstvo tohto diela vo svetle výskumov dvoch moderných historikov starokresťanskej literatúry:

Pohľad talianskeho historika Battistu Mondina

Veľmi málo je správ, ktoré sa zachovali o tomto kresťanskom spisovateľovi z poapoštolskej doby, a ešte k tomu sú dosť neisté.

Muratoriho zlomok (180 – 200) referuje, že „Pastier bol napísaný nedávno, v našej dobe, v meste Rím, Hermasom, keď jeho brat Pius (140 – 154) bol na biskupskom stolci Cirkvi mesta Rím. Treba ho teda čítať: ale netreba praktizovať jeho verejné čítanie pred ľudom v chráme medzi prorokmi, pretože ich počet je už kompletný, a ani medzi apoštolmi, pretože obdobie apoštolov sa už skončilo“.

Správa z Muratoriho zlomku dovoľuje fixovať spísanie Pastiera okolo roku 150.

Ďalšie biografické správy o Hermasovi sa nachádzajú v prvej časti jeho spisu. Ide však o biografické správy, ktoré treba vyberať „pinzetou“, pretože Hermasovo dielo má apokalyptický a symbolický charakter, teda osobné a rodinné udalosti v Pastierovi sú jasne zamerané na objasnenie situácie Cirkvi v prvých desaťročiach druhého storočia, keď už bola podrobená skúške niekoľkými prenasledovaniami.

V každom prípade Hermas hovorí, že bol predaný ako otrok jednej rímskej kresťanskej matróne s menom Rode, ktorá mu dala slobodu. Hermas rýchlo dospel k bohatstvu, mal drzú a hádavú manželku a deti. Keďže bol priveľmi ponorený do podnikania, málo sa staral o výchovu detí, ktoré po vypuknutí prenasledovania nielenže odpadli od viery, ale aj udali svojich rodičov. Zdá sa, že v dôsledku toho boli Hermasovi skonfiškované majetky a musel žiť v relatívnej chudobe. Nešťastie ho prinútilo stať sa horlivým kresťanom a cítil sa byť povolaný Duchom kázať pokánie.

Pastier prezrádza židokresťanskú kultúru s helenistickými prvkami. Jazyk má ľudový. Viac než literátom je Hermas praktickým človekom, dobrým znalcom ľudí a vynikajúcim moralistom, plným porozumenia pre ľudskú slabosť, a preto autorom vyváženého kresťanstva, ktoré je vzdialené od rigoristických preháňaní.

Samotný Hermas dal svojmu dielu názov Pastier, podľa ústrednej postavy, ktorá sa objavuje v druhej časti knihy ako učiteľ, aby prostredníctvom PrikázaníPodobenstiev (alebo Prirovnaní) vyzývala kresťanov k pokániu.

Kniha sa delí na tri časti: Videnia, PrikázaniaPodobenstvá (alebo Prirovnania).

V prvom Videní, ktoré má prevažne autobiografický charakter, sa Cirkev zjavuje Hermasovi v podobe ženy (najskôr ako stará, potom ako mladá a nakoniec ako panna), ktorá ho uistí o závažnosti hriechov, ktoré si on vyčíta, a zverí mu misiu urobiť známym text knihy, ktorú mu odovzdá a ktorá ohlasuje Deň odpustenia pre kresťanov, ktorí zhrešili po krste, pod podmienkou, že sa kajajú.

V treťom Videní Hermas vidí vežu, ktorá sa stavia s každým druhom kameňa, niektoré sú pekné, iné otesané; stará pani mu vysvetlí, že toto je obraz Cirkvi, ktorá zahŕňa v sebe svätých i kajúcnych hriešnikov; treba sa poponáhľať s pokáním, lebo keď sa raz skončí výstavba veže, bude už príliš neskoro.

V piatom Videní sa zjavuje pastier, ktorý prikáže Hermasovi zapísať jeho PrikázaniaPodobenstvá (Prirovnania).

Prikázania sú vymenované v druhej časti spisu a sú takéto: 1) viera v Boha stvoriteľa; 2) dobročinnosť; 3) láska k pravde; 4) mravnosť; 5) trpezlivosť; 6) dve cesty; 7) bázeň pred Bohom, ale nie pred diablom; 8) diela, ktoré treba konať, skutky, ktorým sa treba vyhýbať; 9) modlitba; 10) radosť a smútok; 11) praví a falošní proroci; 12) zlé túžby.

Podobenstvá alebo Prirovnania sú predstavené v tretej časti spisu: niektoré popisujú Cirkev (podobenstvá o veži a strome), iné život kresťana: dve cesty – spravodlivých a hriešnikov (podobenstvo o breste a viniči; o suchých a zelených stromoch, o dvoch pastieroch atď.).

Z teologického hľadiska sú v Pastierovi najviac pozoruhodné tri náuky a týkajú sa pokánia (obrátenia), Cirkvi a Ježiša Krista.

V Hermasovej dobe po Nerovom, Domiciánovom a Trajánovom prenasledovaní, ktoré vykázali odpadlíctvo mnohých veriacich, sa už kládla otázka tzv. lapsi, teda kresťanov, ktorí po pominutí uragánu prenasledovania žiadali o opätovné prijatie do spoločenstva Cirkvi. Svojou náukou o druhom pokání (metanoia) Hermas otvára teologickú debatu, ktorá sa bude ťahať počas celej epochy prenasledovaní i po nej a vyostrí sa až do takej miery, že spôsobí hlboké rozkoly v samotnej Cirkvi (donatizmus). Hermas sa vyslovuje v prospech tolerantného riešenia, ktoré pripúšťa druhé „pokánie“ okrem pokánia, ktoré sa spájalo s krstom. Pokánie má univerzálny charakter; vylúčení sú len tí, „do srdca ktorých už nevstúpila myšlienka robiť pokánie“ (Vis. 3,7,2), tí, ktorí „dobrovoľne zotrvávajú v zle a ich pokánie by bolo len pokrytectvom a novým zneuctením Božieho mena“ (Simil. 8,6,2).

Hermas chápe Cirkev predovšetkým ako Kristovo telo a sviatosť spásy. Do Cirkvi sa vstupuje prostredníctvom krstu. „Kvôli prijatiu života je potrebné prejsť cez vodu“ (Simil. 9,16,2). Krst je pečaťou spásy: „Človek skôr, ako začne nosiť Synovo meno, je mŕtvy, ale keď prijme pečať, odmietne smrť a prijme život. Pečaťou je voda. Do vody zostupujú mŕtvi a vystupujú z nej živí“ (Simil. 9,16,3-4). Hermas chápe krst nielen ako nástroj spásy, ale aj ako zjednocujúci princíp Cirkvi: „(Všetky národy), keď prijali túto pečať, mali len jediný cit a jedinú myšlienku, a jediná bola ich viera, jediná ich láska a preto konštrukcia veže mala jedinú farbu, žiariacu ako slnko“ (Simil. 9,17,4). Terajšia Cirkev zahrnuje aj hriešnikov, ale vo chvíli parúzie bude očistená „a zlí budú potrestaní dvojnásobne a zomrú naveky. Takto bude očistená Božia Cirkev, ako si videl, že kamene boli vzaté z veže a vydané zlým duchom a vyhodené odtiaľ preč. A bude tu len jediné telo očistených, ako aj veža sa stane monolitom po tom, čo bude očistená: takto bude aj Božia Cirkev, keď bude očistená a budú odstránení zlí, pokrytci, bezbožníci, pochybujúci a hriešnici každého druhu. A keď budú odstránení, Božia Cirkev bude jedným telom, jediným citom, jedinou myšlienkou, jedinou láskou. Vtedy bude Boží Syn spokojný a bude sa z nich tešiť, pretože našiel ich ľud čistý“ (Simil. 9,18,2-4).

Hermasova náuka o Kristovi je presná zo soteriologického hľadiska, zatiaľ čo zostáva neistá z kristologického hľadiska. Odlíšenie Krista od Otca je dobre jasné; nie rovnako jasné je odlíšenie Krista od Ducha Svätého, s ktorým je Kristus v Pastierovi často stotožňovaný. Hermas chápe vtelenie nielen ako dielo Ducha Svätého, ale aj ako prijatie tela Duchom Svätým. „Boh dal prebývať Duchu Svätému, ktorý existuje pred všetkými vekmi a je stvoriteľom každého stvorenia, v tele, ktoré si dopredu vybral. Toto telo, v ktorom prebýval Duch Svätý, dokonale slúžilo Duchu, kráčajúc vo svätosti a čistote bez nejakého poškvrnenia Ducha“ (Simil. 5,6,5).

Počas takmer jedného storočia bolo Hermasovo dielo považované sa posvätný spis, za plod Božieho zjavenia. Z tohto dôvodu požívalo enormnú prestíž a bolo čítané a komentované počas liturgických zhromaždení. Ale stanovením kánonických kníh a jeho deklasovaním na apokryfný spis sa úspech Pastiera rýchlo vytratil. Na konci 4. storočia Hieronym dosvedčuje, že „Pastier sa verejne číta v niektorých gréckych cirkvách, ale medzi Latincami je úplne neznámy“ (Vir. ill. 10).   

Pohľad nemeckého historika Norberta Broxa

Nie je možné zrekonštruovať život rímskeho kresťana Hermasa, narodeného okolo roku 100, aj keď možno starostlivo vytiahnuť nejaké základy z autobiografických údajov vložených do jeho diela Pastier.

Pastier poskytuje nasledujúce osobné detaily, ktoré pravdepodobne netreba považovať za fiktívne: Hermas bol otrokom, vedeným do Ríma, potom oslobodeným, ktorý sa stal kresťanom. Bol veľmi nespokojný so sebou samým a so svojou rodinou, vlastnil nejaké pozemky a ocitol sa v konflikte so sociálnymi záväzkami, ktoré sa týkali jeho obchodovania a majetkov. Bol zjavne malým podnikateľom so svojou typickou mentalitou.

Origenes (CRom. 10,31) a Euzébius (HE 3,3,6) vedia o neudržateľnom názore, že Hermas z diela Pastier je totožný s Hermasom z Nového zákona (Rim 16,14).

Takisto fikciou je informácia z Muratoriho kánona (73-77; z 2. stor.), že Hermas napísal Pastiera v dobe rímskeho biskupa Pia (140 – 150) a je Piovým bratom. V Hermasovej dobe totiž v rímskej cirkvi ešte neexistoval monarchický episkopát.  

Hermas zanechal po sebe, počnúc asi rokom 140, jediné dielo v gréčtine, ktoré je dosť rozsiahle. Názov „Pastier“ naráža na fakt, že v dlhej druhej časti diela angelus interpres ako zjavovateľ sa ukazuje v podobe pastiera.

Knihu Pastier tvoria rozličné komplikované časti, ale má jediného autora. Záverečné kapitoly tohto spisu sa zachovali len v latinčine.

Prichádza najskôr kniha videní (Vis. 1-5), nasleduje dvanásť prikázaní (Mandata/Mand.) a desať podobenstiev (Similitudines/Sim.).

No Hermas sa neustále vzďaľuje od týchto literárnych druhov. Pastier v mnohých svojich prvkoch predstiera, že je apokalypsou, ale v skutočnosti je knihou alegórií.

Hlavné témy sú vyjadrené v alegóriách (Cirkev ako žena a/alebo veža; údy Cirkvi ako kamene alebo ratolesti; Boží zákon ako strom a v rovnakom čase Boží Syn ako tento strom alebo ako skala a ako brána veže).

Ústrednou témou diela Pastier je možnosť pokánia za hriechy spáchané po krste. Hermas zaujíma reformný mediačný postoj. Predovšetkým proti rigoristom tvrdí, že existuje ešte možnosť pokánia za hriechy spáchané po krste; no súčasne proti bežnej praxi tvrdí, že pokánie po krste je platné len raz. Je nejasné, s akou autoritou a jurisdikciou robí Hermas tento závažný zásah do penitenciálnej praxe (nejakej) rímskej komunity. V každom prípade túto autoritu neodvádza zo skúseností so zjavením, ktoré si nárokuje mať. Najprijateľnejším vysvetlením je to, že Hermasa treba zaradiť do kategórie prorokov a tohto dôvodu je autoritou. 

V teológii diela Pastier nachádzame mnohé neobvyklé prvky: Hermas nikdy nepoužíva pomenovania Ježiš, Kristus a Logos; kristológia a pneumatológia obsahujú dosť čudné variácie; v spise niet nijakej zmienky o kríži a zmŕtvychvstaní. A napriek tomu Muratoriho kánon odporúčal čítať Pastiera pre poučenie a povzbudenie.

Hermasov Pastier zostal populárny od Ireneja až do stredoveku pre svoju (sociálnu) etiku. V ranej Cirkvi však kolovalo len niekoľko citátov z jeho populárnych a príťažlivých alegórií, podobenstiev, apokalyptických obrazov či kurióznych populárnych motívov (Vis. 1,1,1-2), ale prekvapivo časté sú citácie prvého Prikázania (1,1) s jeho monoteistickým vyznaním. Hermas necituje nijaký iný text (jedinú výnimku predstavuje Vis. 2,3,4), no cítiť v ňom mnohé pohanské a židovské vplyvy.

Hermasov svet je svetom cností a nerestí, dobrých a zlých duchov, Boha a anjelov, videní, síl a impulzov, hrôzy a útechy, morálnosti, hriechu a erotizmu (čo sa týka posledného spomenutého, pozri Vis. 1,1,1-2; Sim. 9,10,6-11,8).

Popularitu Hermasovho Pastiera v niektorých regiónoch možno pripísať skutočnosti, že vo svojej podstate bol tento spis považovaný za kánonický. Z literárneho hľadiska a svojím obsahom je Hermasov Pastier v starovekej kresťanskej literatúre jedinečný a odráža svet svojho autora a jeho adresátov.  

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo