Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Keď mám niekomu v krátkosti predstaviť Johna Henryho Newmana (1801 – 1890), zvyknem ho nazvať moderným cirkevným otcom. Myslím tým osobnosť formátu veľkých cirkevných otcov, ako boli sv. Atanáz alebo sv. Augustín, ktorá ale žila v dobe pre nás celkom blízkej.

Cirkevnými otcami sa tradične nazývajú vplyvní kresťanskí autori prvých siedmich storočí (obdobie tzv. patristiky), ktorí vo svojich dielach zameraných na výklad a obhajobu viery originálnym spôsobom využívali veľké dedičstvo antickej filozofie a kultúry. Až na ojedinelé výnimky to boli vodcovia kresťanských spoločenstiev – biskupi a kňazi. Mnohí z nich boli vynikajúcimi duchovnými pastiermi, ktorých Cirkev dodnes uctieva pre ich vzor svätého života.

Súvislosť medzi Newmanom a cirkevnými otcami nie je iba čisto figuratívna. Láska k cirkevným otcom sprevádzala Newmana po celý život. V životopisnej Apologii pro vita sua napísal, že už ako pätnásťročný sa „priamo zamiloval“ do dlhých výňatkov z diel cirkevných otcov, ktoré našiel v knihe kresťanských dejín.

Keď ako mladý anglikánsky kňaz začal vyučovať na univerzite v Oxforde, spôsob myslenia cirkevných otcov mu učaroval, „niektoré časti ich učenia, samy osebe veľkolepé, pripadali môjmu vnútornému sluchu ako hudba“. Zdieľať

Keď ako mladý anglikánsky kňaz začal vyučovať na univerzite v Oxforde, pustil sa do systematického štúdia cirkevných otcov v originálnej latinčine a gréčtine. Ich spôsob myslenia mu učaroval, „niektoré časti ich učenia, samy osebe veľkolepé, pripadali môjmu vnútornému sluchu ako hudba“.

Dá sa pokojne povedať, že vo svoje dobe sa Newman vypracoval na jedného z najväčších znalcov teológie cirkevných otcov. Prostredníctvom nej si okrem iného hlboko osvojil sviatostný princíp, t. j. chápanie viditeľného sveta ako obrazu a média neviditeľnej skutočnosti, vďaka čomu čisté duše ako Newman sú schopné kontemplovať Božiu prítomnosť v stvorení ako v zrkadle.

Portrét Johna Henryho Newmana z roku 1844. Foto: wikimedia.org 

Zrkadlo cirkevných otcov pre náboženský liberalizmus

Spoločne so záujmom o patristickú literatúru rástla Newmanova nespokojnosť s náboženskou ľahostajnosťou rodiacej sa sekulárnej spoločnosti v Anglicku. Analyzovaním príčin módneho nezáujmu o prax kresťanskej viery Newman definoval princípy náboženského liberalizmu.

Je to Newman, komu v moderných dejinách Cirkvi patrí česť za to, že identifikoval podstatu fenoménu náboženského liberalizmu z kresťanského hľadiska. Charakterizoval ho ako presvedčenie, podľa ktorého v náboženstve niet univerzálnej zjavenej pravdy, ale každé vyznanie treba tolerovať ako vec subjektívnych pocitov a predstáv.

Podľa náboženského liberalizmu má každý právo veriť, hocičomu si zmyslí, viera je na základe toho čisto súkromná záležitosť, ktorá nesmie ovplyvňovať právne normy ani politické rozhodnutia, ba ani spoločenskú morálku. Pozerajúc sa, ako sa náboženský liberalizmus zakoreňoval v anglikánskej cirkvi a anglickej spoločnosti, Newmanovi sa budúcnosť kresťanskej viery rysovala v temných farbách.

Ovocím Newmanovho štúdia doby cirkevných otcov bola jeho prvá kniha Ariáni štvrtého storočia. Ide o zaujímavý mix historickej práce a komentára súčasnej náboženskej situácie. Arianizmus bol heréza, ktorá popierala Ježišovu rovnosť v božstve s Otcom ako osôb Najsvätejšej Trojice.

„Rovnako ako náboženský liberalizmus a na rozdiel od predošlých heréz,“ vykladá Newmanovu knihu jeho životopisec Ian Ker, „arianizmus vznikol ako skeptické, nie dogmatické učenie, s cieľom manipulovať s prijatým krédom, a nie predložiť svoje vlastné... V útokoch na ortodoxnú vieru ariáni takisto [ako liberáli] povyšovali ľudský rozum nad zjavené tajomstvá viery.“

Newman zakončil knihu vyjadrením nádeje, že v súčasných hrozbách pre kresťanskú vieru, „nápadne podobných tým zo štvrtého storočia“, veriaci nájdu oporu v novom Atanázovi alebo Bazilovi – cirkevných otcoch, ktorí sa rozhodujúcou mierou pričinili o víťazstvo ortodoxie nad ariánskou herézou.

Atanázova pevnosť, rozvaha aj miernosť

Zo všetkých cirkevných otcov prechovával Newman najväčší obdiv k sv. Atanázovi, alexandrijskému biskupovi a neohrozenému obhajcovi viery, ktorý niesol najväčšie bremeno boja s arianizmom: „Plánovaný odpad od viery a metodická heréza boli predmetom jeho nezmieriteľného zápasu, ale v prístupe k jednotlivcom a posudzovaní nekonzistentných postojov vo vierouke alebo správaní prejavoval obdivuhodnú láskavosť a trpezlivosť… Táto jednota protichodných čností – pevnosti, rozvahy a miernosti – je typická črta Atanázovej veľkosti.“

„Bolo obdobie v kresťanských dejinách, keď Atanáz stál proti celému svetu a celý svet proti Atanázovi,“ napísal v jednej z neskorších kníh. Azda tak, ako bol Atanáz v obkľúčení arianizmu, videl sa aj Newman v obkľúčení náboženského liberalizmu. Svoju lásku k sv. Atanázovi Newman vyjadril aj tým, že v angličtine vydal vlastný preklad jeho vybraných spisov.

Z prameňov učenia v dielach cirkevných otcov Newman čerpal víziu pre náboženskú obnovu anglikánskej cirkvi návratom k jej katolíckym a apoštolským základom. Pomocou tejto vízie a v úsilí čeliť náboženskému liberalizmu založil s podobne zmýšľajúcimi priateľmi a kolegami na univerzite vplyvné Oxfordské hnutie, prostredníctvom ktorého sa v tých časoch stalo jeho meno známym v Anglicku.

Hnutie malo silný účinok – vyvolávalo priaznivé i nepriaznivé reakcie. Newman do konca svojho života stretával ľudí, ktorí našli cestu k živej viere vďaka tomuto hnutiu; mnohí z nich Newmana po jeho obrátení nasledovali do Katolíckej cirkvi.

Portrét Johna Henryho Newmana z roku 1881. Foto: wikimedia.org 

Pokus o zjednotenie anglikanizmu s cirkevnými otcami sa mu rozsypal

Ako súčasť svojej práce pre Oxfordské hnutie sa Newman pokúsil spracovať anglikánsku teológiu do jednotného systému, ktorý mal ukázať jej kontinuitu s učením apoštolskej Cirkvi rozpracovanom v dielach cirkevných otcov. Tento systém si predstavoval ako teologickú syntézu v duchu anglikánskej Via media – strednej cesty medzi bludnými učeniami rímskej cirkvi na jednej strane a kontinentálneho protestantizmu na strane druhej.

Kardinál Newman: „Videl som celkom jasne, že v histórii arianizmu čistí ariáni boli protestanti, semi-ariáni boli anglikáni a Rím bol tam, kde vždy.“ Zdieľať

Tento teologický projekt sa však Newmanovi celkom rozsypal. Konfrontáciou kresťanských denominácií súčasnosti s históriou ranej Cirkvi začal opakovane objavovať šokujúce paralely: „Mojou oporou bola raná Cirkev a zrazu som uprostred piateho storočia zbadal zdanlivý odraz šestnásteho a devätnásteho storočia. V tom zrkadle som zbadal svoju tvár a bol som monofyzitom. Cirkev [anglikánskej] Via media bola v pozícii východnej cirkvi, Rím bol tam, kde je teraz, a protestanti boli eutychiáni.“

O nejaký čas neskôr, pri práci na preklade Atanázových spisov, Newman urobil podobný objav: „Videl som celkom jasne, že v histórii arianizmu čistí ariáni boli protestanti, semi-ariáni boli anglikáni a Rím bol tam, kde vždy.“ V kontinuite s učením ranej Cirkvi v skutočnosti neboli anglikáni, ale katolíci.

Newmanov objav pravdy v Katolíckej cirkvi opisuje jedna z najdramatickejších statí jeho autobiografie: „Aký zmysel malo pokračovať v polemike, ak som v konečnom dôsledku poskytoval argumenty na pomoc Áriovi a Eutychovi a konal ako diablov advokát proti neochvejnému Atanázovi a slávnemu Levovi? Moja duša nech je so svätými! Radšej nech sú zatratení všetci Cranmerovia, Ridleyovia, Latimerovia a Jewelovia, ako by som mal vykonať čokoľvek iné, než s láskou a úctou padnúť k nohám tých, ktorých obraz som mal ustavične pred sebou a ktorých ľubozvučné slová boli neustále v mojich ušiach a na jazyku!“

Aj Newman musel všetko opustiť

V Eseji o vývine kresťanskej doktríny, ktorú zavŕšil svojím vstupom do Katolíckej cirkvi 9. októbra 1845, Newman predstavuje cirkevných otcov ako živých svedkov katolíckej viery:

Ak by dnes zrazu ožili sv. Atanáz alebo sv. Ambróz, niet pochybností, do ktorej Cirkvi by zablúdili. Bez ohľadu na to, aké mali vlastné názory a roztržky, je isté, že títo cirkevní otcovia by omnoho skôr našli spoločnú reč s mužmi ako sv. Bernard alebo sv. Ignác z Loyoly – alebo s osamelým kňazom na fare, alebo zbožnou sestrou milosrdnej lásky, alebo s neučenými ľuďmi v kostole – než s učiteľmi a členmi ktoréhokoľvek iného vyznania.

Smieme dodať, že to boli tí istí svätci, ktorí museli putovať, jeden do vyhnanstva a druhý ešte viac na sever do Trevíru; a keď prišli do krásneho mesta uprostred hájov, zelených lúk a tichých potokov, títo svätí bratia sa odvrátili od tamojších vysokých veží a vznešených bazilík a pýtali sa na cestu do malej kaplnky, kde sa slúžila sv. omša niekde na špinavom predmestí?

A naopak, môže niekto, kto len započul jeho meno a letmo čítal jeho životný príbeh, čo i len na okamih zapochybovať, ako by sa zachoval anglický ľud – ,my, naši králi, kňazi a proroci‘, lordi a reprezentanti, univerzity a súdne dvory, obchodné centrá, veľkomestá a duchovenstvo – k Atanázovi; tomu Atanázovi, ktorí strávil dlhé roky bojom proti cisárom o jeden teologický termín?

V týchto slovách sa odráža aj Newmanov vlastný príbeh. On tiež musel pre nadobudnuté katolícke vyznanie opustiť všetko: priateľov, postavenie a vplyv v anglikánskej cirkvi, miesto na slávnej univerzite, aby sa pripojil k zaznávaným a v tom čase stále spoločensky diskriminovaným katolíkom.

Svoj krok však nikdy neoľutoval. V jednej zo svojich neskorších katolíckych prác obhajujúcej katolícku teológiu v otázke úcte k Panne Márii a svätým Newman napísal svoje často citované slová: „Cirkevní otcovia ma urobili katolíkom a ja sa nechystám odkopnúť rebrík, po ktorom som vystúpil do Cirkvi.“ 

Otcovia pri zrode života

Čo znamená byť „cirkevným otcom“? Cirkevný otec je niekto, koho osobný príbeh lásky k Bohu a služby Cirkvi dokáže nadchnúť, inšpirovať krásou a tak človeka ovplyvniť, že sa aj v jeho srdci začnú rodiť čnosti viery, nádeje a lásky.

Otcovia niečo vedia o zrode života. Cirkevní otcovia sú azda výnimoční v tom, že kresťania majú skúsenosť ich životodarného vplyvu viery aj ďaleko ponad hranice pozemského života. Zdieľať

„Osobný vplyv je najúčinnejší prostriedok pre šírenie evanjelia,“ hovoril Newman. V tomto osobnom vplyve spočíva podstata duchovného otcovstva a materstva v Katolíckej cirkvi.

Otcovia niečo vedia o zrode života. Cirkevní otcovia sú azda výnimoční v tom, že kresťania majú skúsenosť ich životodarného vplyvu viery aj ďaleko ponad hranice pozemského života.

Písmo hovorí: „Kto sa bojí Boha, bude mať ozaj pravé priateľstvo, lebo kto aký je, takého bude mať aj priateľa“ (Sir 6, 17). Newman našiel Božieho priateľa vo sv. Atanázovi. Nebude zlé hľadať si Božieho priateľa vo sv. kardinálovi Newmanovi.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo