Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
20. október 2019

Prínos apoštolských otcov pre kresťanskú teológiu

Dôležitými črtami ich teológie je polemika so Židmi a ohlasovanie vlastnej podstatnej odlišnosti od židovstva.
Prínos apoštolských otcov pre kresťanskú teológiu

Pomenovaním „apoštolskí otcovia“ sa označuje skupina autorov a spisov, ktoré patria do druhej polovice prvého storočia a do prvej polovice druhého storočia. Označenie „apoštolskí otcovia“ zaviedol Jean-Baptiste Cotelier, ktorý v roku 1672 publikoval v Paríži prvú edíciu tých cirkevných otcov, o ktorých sa domnieval, že žili v dobe apoštolov: Barnabáš, Klement Rímsky, Hermas, Ignác Antiochijský, Polykarp Smyrniansky. Následne boli k tejto skupine doplnení Papiáš Hierapolský a spis Didaché.

Dôležitosť týchto autorov a týchto spisov je samozrejme obrovská, pretože predstavujú prvé ohnivko v reťazi odovzdávania kerygmy po smrti apoštolov, očitých svedkov života a skutkov Krista a prvých uchovávateľov jeho učenia. Apoštolskí otcovia už nie sú, ako boli apoštoli, orgánmi Zjavenia, ale stávajú sa prvými orgánmi Tradície. Verne podať ďalej Pravdu prijatú od apoštolov sa stane ich veľkou starosťou a hlavným cieľom. „Nateraz kresťanská komunita žije ponorená v bohatstve prvotín Ducha, v charizmatickom nadšení, ktoré necíti potrebu hľadať si racionálne zdôvodnenia. Vonkajší svet sa Cirkvi nejaví ako svet, ktorý treba presvedčiť, ale ako svet, ktorý treba obrátiť a ktorému treba ohlasovať Slovo“ (R. Cantalamessa).

Ďalšie dôležité črty teológie apoštolských otcov sú: polemika so Židmi kvôli privlastneniu dedičstva Starého zákona; ohlasovanie vlastnej podstatnej odlišnosti od židovstva prostredníctvom vyznania viery v Krista.

Protižidovská polemika

V teológii poapoštolského obdobia „črtou, ktorá sa presadí ako zvlášť charakteristická, je polemika s dobovým židovstvom. Uskutočňuje sa hlavne tam, kde na seba narážajú početnejšie kresťanské komunity a diasporické židovstvo, teda predovšetkým v Sýrii, Malej Ázii a Egypte, ale aj v Ríme. Proti nároku židovstva, že ako vyvolený ľud je jediným nositeľom Božích prisľúbení, sa z kresťanskej strany tvrdí, že v dôsledku nevernosti a odpadnutia židovského ľudu sú kresťania pravým Izraelom, ktorý prijal dedičstvo ľudu odmietnutého Bohom. Toto je vyjadrené najkategorickejším spôsobom autorom Barnabášovho listu, ale veľmi významné miesto to má aj v listoch Ignáca Antiochijského“ (H. Jedin).

Kresťanská komunita, rodiaca sa Cirkev, ktorá vie, že je autentickým Izraelom, pravým Božím ľudom, dedičom Jahveho prisľúbení Abrahámovi, Jakubovi a Mojžišovi – kvôli podporeniu vlastného tvrdenia – si osvojí Božie slovo, to Božie slovo, ktoré je také vzácne pre Židov a už bolo kodifikované v Starom zákone a ktoré autori Septuaginty preložili z hebrejčiny do gréčtiny. Nasledujúc príklad evanjelistu Matúša apoštolskí otcovia hľadajú v Starom zákone predobrazy a proroctvá, ktoré sa uskutočnili v Kristovom živote a diele, a robia to veľmi starostlivo, pričom všade odhaľujú narážky, stopy, kristologické predobrazy; takýmto spôsobom sa im darí premeniť Starý zákon na veľkú alegóriu postavy Krista.

Apoštolskí otcovia nie sú komentátormi Písma a teda nepoužívajú alegóriu ako interpretačnú metódu, ako to robil Filón Alexandrijský. Ich využívanie alegórie je prísne teologické: je ich hlavným argumentom na podporu pravdy vlastnej viery v Krista. Zatiaľ čo odmietnutie Krista zo strany Židov je spôsobené hlavne ich nepochopením Starého zákona. „Z neporozumenia Starého zákona pochádza nakoniec odmietnutie Ježiša zo strany židovstva, ktoré nevidelo, že v ňom sa naplnili prisľúbenia Starého zákona. Kristológia poapoštolského obdobia je silne určovaná týmto biblickým dokazovaním Ježišovho mesiášstva, pre ktoré čerpala materiál z vlastných zbierok svedectiev“ (H. Jedin).

Toto systematické využívanie alegórie predstavuje najväčší výdobytok apoštolských otcov z metodologického hľadiska.

Vyznanie viery v Krista

Apoštolskí otcovia ohlasujú vlastnú odlišnosť od židovstva prostredníctvom vyznania viery v Ježiša Krista. Veľká hádka so Židmi sa týkala postavy Krista: či bol očakávaným Mesiášom, Božím Synom, Kristom, Kráľom Izraela, Spasiteľom, alebo obyčajným podvodníkom, akýmsi Barabášom. Práve kvôli tomu, že veľkňazi a farizeji považovali Ježišove nároky za rúhavé a pomätené, bol Ježiš odsúdený na smrť a ukrižovanie na Kalvárii; zatiaľ čo jeho učeníci, uznávajúc platnosť titulov, ktoré si Ježiš nárokoval pre svoju osobu, sa oddelili od zvyšku Židov a krok za krokom budovali Cirkev a kresťanstvo. Cirkev je komunitou tých, ktorí vyznávajú, že Ježiš je Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Na tomto vyznaní viery v Krista apoštolskí otcovia zakladajú svoju teológiu a svoju morálnu náuku: jedno i druhé má kristocentrický charakter a silu.

Apoštolskí otcovia zdôrazňujú Kristovu soteriologickú funkciu. Klement Rímsky tvrdí, že Ježiš prelial svoju krv pre našu spásu, a preto získal pre celý svet milosť pokánia (1 Clem. 8,1). Obdobne Ignác Antiochijský prehlasuje, že Ježiš Kristus trpel za naše hriechy, dosiahol večný život pre nás a on sám nám daroval nový vzťah s Otcom (Smyrn. 7,1; Trall. 9,2).

Inzercia

Podľa apoštolských otcov veľkými znakmi príslušnosti ku Kristovi sú krst a eucharistia. Ignác Antiochijský, podľa ktorého je spásna moc krstnej vody založená na Kristovom utrpení, prehlasuje, že krst musí odteraz formovať život kresťana a zostať pre neho ako brnenie (Ephes. 18,2). Autor Barnabášovho listu tvrdí, že krst otvorí človeku prístup k vykúpeniu Ježišom Kristom a daruje mu odpustenie hriechov (Epist. Barn. 11,1-8). Hermas zakladá na krste nový život kresťanov, ktorí „ako mŕtvi sa ponoria do vody a vynoria sa ako živí“ (Simil. 9,16,4). V krste prijmú pečať Božieho Syna, bez ktorého niet spásy; len prijatie tejto pečate z nás urobí Kristových učeníkov, zjednotí všetkých, ktorí ju prijmú, v jedinom duchu, vo viere a láske a umožní im vstúpiť do Božieho kráľovstva, do spoločenstva Cirkvi.

Apoštolskí otcovia považujú eucharistiu za symbol cirkevnej jednoty, ako aj za chlieb večného života. Didaché predstavuje eucharistiu ako pokrm a nápoj, ktoré prevyšujú akúkoľvek pozemskú potravu, pretože eucharistia dáva večný život prostredníctvom Ježiša (Did. 14,1). Ignác Antiochijský opisuje eucharistiu ako liek nesmrteľnosti, protiliek proti smrti, pretože vyživuje život v Kristovi a garantuje tak zmŕtvychvstanie do večného života (Ephes. 20,2). Eucharistia zjednocuje jednotlivcov s Kristom, ako aj všetkých veriacich navzájom, pretože všetci okusujú jediné telo a jediný kalich na jedinom oltári. Eucharistia môže uskutočniť túto jednotu len vtedy, keď sa slávi s vlastným biskupom alebo jeho poverencom: „kto nie je v ohrade oltára, zostáva bez Božieho chleba“ (Ign. Smyrn. 7,1).

Katechetická teológia

Spisy apoštolských otcov majú predovšetkým katechetický charakter. Ich podstatným cieľom je poučiť veriacich o základoch kresťanskej náuky. Ale vo svojej katechéze už ponúkajú významný príspevok aj k vývoju teológie, a to rozličnými spôsobmi.

Predovšetkým tým, že identifikujú tie základné pravdy, ktoré tvoria „cestu života“ (Didaché) a o ktorých je teológ povolaný uvažovať a argumentovať (Ježiš Kristus, Cirkev, sviatosti atď.). V druhom rade tým, že zavádzajú jazyk, ktorý už nie je naratívny alebo exhortačný, ale ohlasovateľský s rafinovanejším slovníkom, ktorý je vypožičaný z gréckej filozofie. Avšak – ako správne ukazuje R. Cantalamessa – pri apoštolských otcoch je „viac než prvky gréckej kultúry a filozofie (ktoré zaiste nie sú zanedbateľné!) pre tú chvíľu dôležitejším faktom prijatie gréčtiny za cirkevný jazyk, ktorým sa bude hovoriť v srdci Ríma nemenej ako v Aténach a Alexandrii. Toto je prvá „helenizácia“ kresťanstva, pričom treba mať na pamäti, že toto je pôvodný význam gréckeho slova hellenizo: hovorím po grécky. Bol to výrazný krok smerom ku gréckemu svetu, aj keď si neuvedomovali jeho následky“.

Tretím a najdôležitejším príspevkom apoštolských otcov k teologickej práci je zavedenie apoštolskej tradície ako základného kritéria ortodoxie. Už apoštol Ján vyjadril jasne základné kritérium každej kresťanskej teológie – princíp vernosti počiatku: „to, čo bolo od počiatku, čo sme videli (...), o tom svedčíme“ (1Jn 1,1-2). Počiatok nadobudol dve formy: aktívnu formu Ježiša Krista (autora Zjavenia) a pasívnu formu apoštolov (poslucháčov Zjavenia). Vernosť počiatku preto znamená vernosť Kristovmu posolstvu tak, ako bolo prijaté a odovzdané apoštolmi. Keďže sa skončilo obdobie Zjavenia, nijakému nasledovníkovi Krista nie je povolené vyslovovať ďalšie a odlišné pravdy od tých, ktoré oznámil Kristus a apoštoli ich podali ďalej. Tento základný princíp kresťanskej teológie (ktorý potom veľmi zdôrazňovali Irenej a Tertulián), bol ihneď hlásaný apoštolskými otcami.

„Apoštoli,“ píše Klement Rímsky, „prijali evanjelium pre nás od Pána Ježiša Krista. (...) Apoštoli – vyzbrojení poverením, plne ubezpečení zmŕtvychvstaním nášho Pána Ježiša Krista a utvrdení v Božom slove, plne presvedčení Duchom Svätým – ohlasovali dobrú zvesť“ (1Clem c. 42). Hermas tvrdí, že skrze apoštolov bol Boží Syn ohlasovaný svetu (Simil. 9,17,1). Ignác predkladá svojim veriacim ako ideál zhodu s Pánom a jeho apoštolmi (Ephes. 11,2; Magn. 13,1; Trall. 7,1).

Podľa apoštolských otcov smerodajnými opatrovateľmi Tradície sú nástupcovia apoštolov, teda biskupi. Táto náuka je vyjadrená veľmi jasne Klementom Rímskym. „Boh,“ píše Klement Korinťanom, „poslal Ježiša Krista, ktorý zas poslal apoštolov a títo poslali prvé hlavy komunít a stanovili, aby po nich nasledovali ďalší osvedčení a dobrí muži. Všetko teda postupuje riadne podľa Božej vôle. Tých, ktorí boli ustanovení apoštolmi alebo ich nástupcami so súhlasom celej cirkvi, neslobodno zosadiť, ak sa správali dôstojne a bezúhonne: ich autorita nepochádza od komunity, ale od Boha prostredníctvom apoštolskej postupnosti“  (1Clem. cc. 42-44).   

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame