Newmanove tri idey univerzity

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Newmanove tri idey univerzity

Ilustračné foto: st-andrews.ac.uk

Ak univerzitu vnímame z pohľadu známok, programov a špecializácií, a nie z pohľadu intelektuálnych osobností, ktoré utvárame, potom úplne míňame cieľ.

Základná myšlienka veľkého diela Johna Henryho Newmana Idea univerzity je jedným z tých brilantných argumentov, ktorých jednoduchosť a sila vám vezmú dych. Vraví, že univerzita, ako naznačuje jej meno, je miestom univerzálneho vzdelávania. Preto inštitúcia, ktorá neučí o Bohu, ústrednej skutočnosti, pôvode a cieli všetkého ostatného, sa bez ohľadu na iné svoje zásluhy jednoducho nemôže nazývať univerzitou.

Bola by to simulácia univerzity, čosi ako pochybné miesto, ktoré by z princípu vylučovalo chémiu či fyziku. S neúprosnou logikou potom Newman načrtáva neporiadky, ktoré musia postihovať akademické spoločenstvo, keď si vyrvalo samotné svoje srdce.

Je to odvážna myšlienka, že naše najprestížnejšie univerzity, väčšina z nich, možno vôbec nie sú univerzitami.

Problémom je, že v Newmanovom diele je aj druhá a odlišná idea. Univerzitu tiež definuje ako miesto, kde sa odovzdáva charakteristická krása rozumu iba kvôli nej samej:

Existuje fyzická a morálna krása, existuje krása človeka, krása nášho morálneho bytia, ktorá je prirodzenou cnosťou a podobným spôsobom existuje i krása, existuje i dokonalosť rozumu... Umelec si kladie za vzor krásu tváre a postavy, básnik krásu mysle, kazateľ krásu milosti – opakujem, aj rozum má svoju krásu a má aj tých, čo sa o ňu snažia.

Otvoriť myseľ, naprávať ju, zušľachťovať, pripraviť ju na poznanie a toto poznanie stráviť, zvládnuť a použiť, dať jej vládu nad svojimi schopnosťami, usilovnosť, pružnosť, metódu, kritickú presnosť, dôvtip, vynaliezavosť, vystupovanie a výstižné vyjadrenie je rovnako zrozumiteľný... a zároveň úplne odlišný cieľ ako pestovanie cnosti.

Aj toto je odvážna myšlienka. Zaiste, už poznáme argument, že univerzita by mala klásť dôraz na „slobodné umenia“, nielen ponúkať špecializované disciplíny alebo také, ktoré pripravujú na budúce povolanie.

Newmanova kritika je však oveľa širšia. Vraví, že ak univerzitu vnímame z pohľadu známok, programov a špecializácií, a nie (takpovediac) z pohľadu intelektuálnych osobností, ktoré utvárame, potom sa úplne míňame cieľa. Nie je jasné, či má vôbec nejaká jestvujúca univerzita z Newmanovho pohľadu ten správny cieľ.

Dlho mi vŕtalo hlavou, aký je súvis medzi týmito dosť odlišnými ideami. Nedávno som ho objavil v úryvku z Newmanovho kongeniálneho románu o univerzitnom živote na Oxforde s názvom Strata a zisk.

Hlavná postava tohto diela, Charles Reding, začína svoje štúdium s predpokladom, že „je povinný, aby mu vyhovoval každý“. Princíp, ktorým sa riadi, je relativizmus, vlastne ten istý relativizmus, ktorý si so sebou prinášajú americkí študenti. Potom však prechádza intelektuálnym obrátením. Najprv si uvedomí, že „protirečiace výroky nemôžu byť oba pravdivé: ak je nejaké tvrdenie pravdivé, jeho popieranie je nepravdivé. Všetky náuky nemôžu byť rovnako správne: je niečo správne a niečo nesprávne“.

Potom pochopí, že „je našou povinnosťou mať pravdivé názory“, a teda človeka znetvoruje, keď verí čomusi, čo nie je pravda:

Rešpekt si nezasluhuje to, keď má niekto pri akejkoľvek veľkej otázke nepravdivý názor. Nezáleží na tom, či je o tomto nepravdivom názore úprimne presvedčený… Túto škvrnu môže vyvážiť a zakryť tisícimi vynikajúcimi vlastnosťami, no naďalej zostáva škvrnou tak, ako by sme vnímali, že pekného muža znetvoruje strata oka či ruky...

Ak veriaci kresťan spraví zo Všemohúceho čisto zhovievavú bytosť, a on je, naopak, Boh, ktorý trestá kvôli spravodlivosti, takýto človek robí predmetom svojho náboženstva modlu či neskutočnosť a... [Charles] ho v tomto nemohol rešpektovať.

Newman píše: „Tak sa postupne stal podstatným prvkom Charlesových náboženských názorov princíp dogmatizmu.“

Krása rozumu predpokladá jednotu a harmóniu. Študenti ich však pri svojom štúdiu môžu dosiahnuť iba vtedy, ak sa podobná jednota a harmónia nachádza v predmetoch, ktoré ich učia, čo sa nestane na „univerzite“, ktorá odmieta vyučovať o Bohu. Zdieľať

Tu je teda súvis medzi týmito dvomi ideami. Krásu rozumu, ktorú by sa univerzita mala snažiť odovzdávať, nemôže dosiahnuť niekto, kto má pri zásadne dôležitých témach, pri „veľkých otázkach“, ako ich nazýva Newman, nesprávne presvedčenia. A to, či Boh existuje a aké má vlastnosti, vrátane toho, či a ako sa nám zjavil, sú zaiste „veľké otázky“. Preto ak má univerzita odovzdávať rozumu krásu, musí dať študentom aspoň príležitosť hľadať pravdu o Bohu.

Inak povedané, krása rozumu, podobne ako každá iná krása, predpokladá jednotu a harmóniu. Študenti ich však pri svojom štúdiu môžu dosiahnuť iba vtedy, ak sa podobná jednota a harmónia nachádza v predmetoch, ktoré ich učia, čo sa nestane na „univerzite“, ktorá odmieta vyučovať o Bohu.

Touto „treťou ideou“, ktorá spája dve predchádzajúce, je teda práve „princíp dogmatizmu“, podľa ktorého máme pri „veľkých otázkach“ povinnosť hľadať pravdu a usilovne odmietať nepravdu.

Mnohí katolíci vedia, že Newman sa vo svojej slávnej reči pri príležitosti vymenovania za kardinála zamyslel nad svojím životom a poznamenal, že „tridsať, štyridsať, päťdesiat rokov som zo všetkých síl odporoval duchu liberalizmu v náboženstve“. Pod „liberalizmom“ mal na mysli relativizmus a indiferentizmus. Opakom liberalizmu je teda práve tento „princíp dogmatizmu“, ku ktorému Charles Reding nakoniec došiel. Tento princíp nepochybne prijal na Oxforde aj mladý Newman.

Newmana obdivujeme a dúfam, že chceme byť ako on. Veľmi sa nám páči krása jeho rozumu. Je však možné, že keď sa pozrieme na jeho reč pri príležitosti vymenovania za kardinála, sme vďační len za to, že sa proti liberalizmu staval samotný Newman.

Ak však berieme Newmanove tri idey univerzity vážne, potom by sme mali aj my úprimne prijať princíp dogmatizmu a neuspokojiť sa s ničím menším než so vzdelávaním, ktoré sa rovnako stavia proti „liberalizmu“ – ktoré pri „veľkých otázkach“ podnecuje študentov vytrvalo hľadať pravdu a keď ju nájdu, pevne sa jej držať.

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho najnovšia kniha o Evanjeliu podľa Marka, Pamäti sv. Petra, vyšla vo vydavateľstve Regnery, v edícii Gateway.

Pôvodný text: Newman’s Three Ideas of a University.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo