Za kňaza vás vysvätil českobudějovický biskup Josef Hlouch v roku 1971. To znamená, že do seminára vás prijali v spoločensky uvoľnenej druhej polovici 60. rokov. Dostali ste sa na štúdium teológie hneď na prvýkrát?

Áno, ale považoval som to za zázrak, keďže otec bol roľník a doma sme mali sedem hektárov pôdy, tri kravy, ovce aj koňa. Roľníci museli pritom odvádzať veľké kontingenty, ktoré otec nevládal plniť.

Komunisti vám to počas kolektivizácie nezobrali?

V 50. rokoch sa u nás v Rabčiciach družstvo nepodarilo založiť. Síce vzniklo na obecných a farských pozemkoch, ale keď ľudia videli, ako sa čo robí a že by z toho bol len hlad, tak odmietli dať do družstva svoje polia. Vrátane tých najhorlivejších komunistov. Opäť ho zakladali až niekedy v polovici 70. rokov, ale otec sa opäť vzoprel. Krátko nato zomrel. Keď sa na to tak spätne pozerám, tak ťažšie ako do seminára som sa dostával na strednú školu.

Prečo?

Od detstva som chcel byť kňazom, ale po skončení základnej školy som nemal odvahu ísť na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu do Námestova, keďže to bola výberová škola. Tak som išiel do Dolného Kubína na učňovku za maliara – natierača s tým, že potom si doplním stredoškolské vzdelanie. Čoskoro som však zistil, že doma nemáme na to, aby som žil v internáte. Tak som sa vrátil a bol som veľmi zronený, lebo som nevedel, čo ďalej.

Pamätám si, že som sa raz tak potuloval po dedine, až som vošiel do kostola, kde som sa Bohu zo všetkého vyžaloval. Pocítil som veľkú úľavu a naplnilo ma vedomie, že Boh sa o mňa nejako postará. Pochopil som, že mojím miestom je teraz byť doma a pomáhať rodičom. Tak som sa prihlásil na brigádu do cukrovaru v Brodku u Přerova, kde som počas niekoľkých mesiacov zarobil pekné peniaze a finančne tak našim pomohol.

Keď som potom opäť začal riešiť, čo ďalej so školou, veľmi mi pomohol zástupca na základnej škole v Rabčiciach Jozef Maloštík, ktorý dodnes žije v susednej Zubrohlave. Povzbudil ma, aby som sa nebál a prihlášku si podal. Potom mi pomáhal aj s prípravou na prijímacie skúšky. Keď ma napokon prijali, mal som pocit, že od radosti preskočím Babiu horu. Cesta ku kňazstvu bola otvorená. Keď som nedávno pána zástupcu navštívil, dobre sa na to pamätal. Povedal mi, že hneď vedel, že chcem ísť za kňaza.   

Po kňazskej vysviacke ste vystriedali viacero kaplánskych miest – Ružomberok, Vysoké Tatry, Kežmarok, Spišské Bystré. Pomedzi to ste absolvovali základnú vojenskú službu. V roku 1978 vás spišský vikár Štefan Garaj poslal za farára do Vysokých Tatier. Z dnešného pohľadu sa to javí ako lukratívne farárske miesto, brali ste to tak aj vy? 

Bolo to určite exponované miesto a práve preto som tam nemal pôsobiť.

„Komunisti časom pochopili, že ošarpané kostoly na miestach, kam chodilo veľa turistov aj zo zahraničia, by neboli dobrou vizitkou.“ Zdieľať

Ako to?

Pôvodne som mal ako čerstvý farár nastúpiť do Chmeľnice. Miestni veriaci, sčasti potomkovia spišských Nemcov, žiadali kňaza, ktorý by vedel odslúžiť omšu aj po nemecky. Keďže som nemčinu ovládal, pán vikár ma chcel poslať do Chmeľnice a Vincenta Dorníka do Vysokých Tatier. Proti tomu však protestoval cirkevný tajomník – Dorník totiž nastúpil do kňazského seminára ešte za biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1948, no štúdium kvôli zmeneným spoločenským pomerom dokončil a bol vysvätený až v 60. rokoch. Keďže počas normalizácie sa na kňazov, ktorí boli v priamom kontakte s biskupom Vojtaššákom, opäť začali dívať cez prsty, tak Dorník napokon skončil v Chmeľnici a ja vo Vysokých Tatrách.

Bola to náročná farnosť, rozsiahla, bolo potrebné spravovať štyri kostoly. Najmä z duchovného hľadiska, ale aj po materiálnej stránke – tu opraviť strechu, tam vymaľovať, v kostole v Starom Smokovci sme osádzali Hložníkove vitráže, postupne sme v jednotlivých kostoloch inštalovali organy... Predstavitelia režimu mi pritom hádzali polená pod nohy, ale nevzdával som sa, bavilo ma to, mal som pre čo žiť. Navyše, komunisti časom pochopili, že ošarpané kostoly na miestach, kam chodilo veľa turistov aj zo zahraničia, by neboli dobrou vizitkou.

No musím povedať, že režim mal odo mňa aj iné očakávania.

Aké?

V charitnom domove v Dolnom Smokovci sa konali zhromaždenia Pacem in terris. Úspešne som sa im vyhýbal, až kým raz na ne neprišiel olomoucký biskup Josef Vrana. Od cirkevného tajomníka som si potom musel vypočuť, že do Tatier príde biskup a nemá ho ani kto privítať. „Pán farár, vy ste tu aj preto, aby ste cirkev reprezentovali aj po tejto stránke. Ak nezačnete chodiť na zasadnutia Pacem in terris, môžete ísť odtiaľ preč,“ varoval ma.

Čo ste mu na to povedali?

Že niekde na dedine by som sa mal oveľa pokojnejšie, tu musím každú nedeľu nabehať desiatky kilometrov po celých Tatrách, tak nech ma len pokojne preložia. Zjavne si to vyhodnotil tak, že sa mi v Tatrách naozaj nepáči a preto ma tu treba nechať aj naďalej (smiech)

Popri povinnostiach ste mali čas na turistiku?

Jasné, pochodil som, čo sa dalo. S legendárnym vysokohorským sprievodcom Pavlom Rajtárom som bol aj na Gerlachovskom štíte. Bola to krásna, ale aj náročná túra, ktorej cieľom bolo posvätenie kríža.

Prichádzali ste do kontaktu aj s pohlavármi a papalášmi, ktorí do Tatier prichádzali na rekreácie?

Áno, a neraz to boli veľmi krásne stretnutia. Niektorí sa mi vopred ohlásili, že by sa chceli stretnúť a porozprávať, ako by si mohli dať do poriadku svoje manželstvo, s inými som sa stretol priamo v spovednici. Boli medzi nimi aj takí, ktorí neboli na spovedi štyridsať rokov. V kostoloch som sa snažil vytvoriť atmosféru, ktorá by sa dotkla ľudských duší. Napríklad v nich tichučko hrala organová hudba.

Osobne ma zasiahol prípad jednej manželky predsedu ONV zo stredného Slovenska, ktorá za mnou prišla s tým, že by chcela dať deti na prvé sväté prijímanie, ale doma sa to nedá. Dal som jej katechizmus, aby ho s deťmi postupne prechádzala. Chlapci aj so starou mamou potom približne raz za mesiac prichádzali za mnou, aby som ich preskúšal a porozprával sa s nimi. Takto som ich pripravil aj na birmovku.  

O týchto stretnutiach sa ale dozvedela ŠtB, napokon, donášači boli aj medzi samotnými kňazmi. Predsedovi ONV tak prišiel anonym, viem aj od koho, že jeho manželka má románik s farárom v Tatrách. Našťastie bol ten pán rozumný, o svojej žene nepochyboval a bolo mu hneď jasné, že je to hra ŠtB. Dal ten list manželke a tá prišla s plačom za mnou, aby mi ho odovzdala. Dodnes ho mám odložený ako svedectvo ľudskej tuposti a úbohosti. Ale skúšali to na mňa aj ináč.

Ako?

Dostal som pohľadnice od akože mojich ctiteliek, ktoré ma chceli vylákať na stretnutie. Samozrejme, nikam som nešiel, bolo mi jasné, o čo tu ide. Neskôr ma môj kňazský priateľ Janko Maga upozornil, aby som si dával pozor, že telefón na fare je odpočúvaný.

Keď ste spomenuli eštebákov medzi kňazmi, vy viete, ktorí to boli?

Všetkých určite nepoznám, ale o niektorých viem. Jeden z nich predo mnou plakal, keď mi opisoval, ako si ho získali pre spoluprácu.

Vás režim od roku 1983 evidoval ako nepriateľskú osobu pod krycím menom Helmut. Videli ste svoj spis?

Chcel som, požiadal som Ústav pamäti národa o jeho sprístupnenie, ale odpísali mi, že 6. decembra 1989 bol skartovaný.

Prečo?

Asi mal niekto záujem, aby som sa nedozvedel, kto na mňa donášal.

Patrili ste do skupiny kňazov, ktorí tvorili samizdat Orientácia. Vychádzal síce v náklade len okolo 20 kusov, ale kým iné samizdaty vznikali až v 80. rokoch, Orientácia začala vychádzať už v roku 1973. Ako ste sa k tomu dostali?

V spomenutom roku som odišiel na vojenčinu, ale hneď po návrate ma Janko Maga, iniciátor časopisu, prizval medzi jeho tvorcov. Mojím prvým článkom boli práve postrehy z vojenčiny pod názvom Kňaz v zelenom. Neskôr som pripravoval najmä preklady z nemeckej tlače.

Ján Maga bol v tom čase farárom v Batizovciach pod Tatrami. Stretali ste sa uňho na fare alebo ste miesta stretnutí striedali?

Stretali sme sa na rôznych miestach približne raz za mesiac. Nikto nás nemusel nútiť, chceli sme. Vždy si niekto pripravil referát na nejakú tému, o ktorej sme potom diskutovali. Pamätám si, že som sa vtedy zaujímal o psychoanalýzu Ignacea Leppa, tak som porozprával o tom. Samozrejme, mali sme aj spoločnú svätú omšu, spoločne sme sa najedli, keď bolo pekné počasie, išli sme sa prejsť. Bola to pre nás taká duchovná jar.

Spolupatričnosť a solidárnosť medzi nami kňazmi bola oveľa väčšia ako dnes. Celé sa to teraz akosi triešti. Mám pocit, že vtedy sa nám žilo ťažšie, ale zároveň sme boli radostnejší.

„Spolupatričnosť a solidárnosť medzi nami kňazmi bola oveľa väčšia ako dnes. Celé sa to teraz akosi triešti. Mám pocit, že vtedy sa nám žilo ťažšie, ale zároveň sme boli radostnejší.“ Zdieľať

Prichádzal medzi vás aj Ladislav Hanus?

Nie, my sme boli takou mládežníckou skupinou. Ale chodieval k Jankovi Magovi na faru a vtedy sme tam prichádzali aj my. Bol takým naším kmeťom požívajúcim vážnosť, nositeľom ideí.

Dnes si ale uvedomujem, že pri niektorých témach sme mali ísť viac do hĺbky, napríklad čo sa týka liturgie. V tom sme zlyhali, nekriticky sme preberali niektoré pokoncilové názory, že všetko, čo bolo predtým, bolo zlé a treba to odstrániť. Mnoho liturgických interiérov bolo kvôli tomu trestuhodne zničených.

Na primíciách som od priateľov z Nemecka dostal osem až desať ornátov barokového strihu. Nechal som ich v kostole vo svojej rodnej dedine a dnes už neexistuje ani jeden. Všetky boli spálené. Pritom koľko viery a umenia v sebe skrývali.

Javí sa to tak, akoby ste prešli podobnou cestou ako Joseph Ratzinger. Jeden z najprogresívnejších koncilových teológov neskôr korigoval niektoré svoje názory, začal klásť teologický dôraz na hermeneutiku kontinuity, počas svojho pontifikátu rozšíril možnosti slávenia predkoncilovej liturgie. Nesporne vám to imponuje?

Áno, myslím, že ste to pomenovali veľmi presne. Potrebujeme sa vrátiť k svojim koreňom, opustiť formalizmus, obnoviť zbožnosť. Keď sme stavali kostol v Novom Smokovci, tak mi jeden liturgista radil, že keď chcem byť moderný, koncilový, nech nedávam bohostánok do kostola, ale niekde do bočnej kaplnky. Pozrel som sa naňho a ironicky som si pomyslel, že by sme ho mohli schovať napríklad do sakristie. To je tragédia.

Vy sám ale slávite pokoncilovú liturgiu, nie?

Áno, ale teším sa na dôchodok, keď ju budem sláviť podľa misála Jána XXIII. Už som ju tak aj slávil. Napokon, keď som bol malý, tak som na takýchto omšiach miništroval a ohromne ma to bavilo. Malo to svoje mystérium. Pamätám si, že som kňazovi odpovedal vždy veľmi rýchlo, lebo som sa bál, že mi latinský text vypadne z hlavy. Babka ma preto neraz upozorňovala. Bola mi ako mama, pretože, keďže nás bolo doma veľa detí, vyrastal som u nej.


Štefan Mordel listuje v samizdate Orientácia. 

Vráťme sa ešte k vašim prednovembrovým aktivitám. V 80. rokoch ste sa postupne od prispievania do samizdatu presunuli k dabovaniu náboženských filmov. Váš hlas sa tak dostal do tisícok domácností a tajných spoločenstiev. Nadabovali ste štyri desiatky filmov ako Ježiš Nazaretský od Franca Zeffirelliho, Quo vadis, Ben Hur, Becket, Brat Slnko, sestra Luna, Pieseň o Bernadette, S piesňou okolo sveta a ďalšie. Ako ste sa k tomu dostali?

Môže za to videorekordér, ktorý sme si kúpili Janko Maga, Jozef Jarab a ja. Ak si dobre pamätám, stál okolo 30-tisíc korún, ja som vtedy dostával plat necelých tisíc korún. Bola to vzácnosť, vzájomne sme si ho požičiavali.

Prvý náboženský film, ktorý som videl, bol dokument o pátrovi Piovi. Keď som ho dopozeral, bol to rok 1982, cítil som sa ako v tranze – videl som človeka, ktorý bol verným obrazom trpiaceho Ježiša Krista. Slzy sa mi tisli do očí, vravel som si, akí sme my ľudia neraz ľahostajní, tvrdí... a Boh tu vydáva takéto svedectvo cez svätého muža. Pozeral som ten film znova a znova a vravel som si, že ten duchovný zážitok si nemôžem nechať len pre seba.

Keďže film bol v nemčine, nahral som zvuk na magnetofónovú kazetu, dal som si slúchadlá na uši, stláčal štart a stop a prepisoval do slovenčiny vetu za vetou. Následne som na magnetofóne pustil nahrávanie, ktoré síce zachytávalo video so zvukom, ale primárne nahrávalo môj hlas.

Takže konečný výsledok bol taký, že obraz ste púšťali z videa a zvuk z magnetofónu?

Áno, z dnešného pohľadu to pôsobí primitívne, ale robil som to v rámci chabých možností, ktoré som vtedy mal. Napriek tomu, keď som to pustil počas exercícií rehoľným sestrám v charitnom domove, boli uveličené. Malo to taký úspech, že vždy keď prišila na duchovné cvičenia nejaká nová skupina, musel som z fary doniesť televízor, videorekordér aj magnetofón a púšťať im pátra Pia. Dodnes mám tú videokazetu.

Nezostali ste však len pri tom...

Druhý film, ktorý som nadaboval, ale už v spolupráci s ďalšími, bol hraný životopis Ježiša Krista Kráľ kráľov. Dovtedy sme tu žiadny film o Ježišovom živote nemali.

Viachlasný dabing sa na jeden magnetofón nahrával už asi ťažšie.

Lenže to sme už nenahrávali na magnetofón, ale chodili sme na faru do Markušoviec. Tamojší farár Michal Vitkovský išiel v technologických veciach s dobou, a keď zistil, ako som nadaboval pátra Pia, tak mi povedal, že on má špeciálny prístroj na dabovanie. Boli na ňom výstupy na externé mikrofóny a dabovalo sa priamo do videonahrávky. Jednu zvukovú stopu sme počúvali a druhú nahrávali. Z nadabovanej videonahrávky sa potom urobili ďalšie kópie, z ktorých si zasa ľudia robili ďalšie a tak sa to šírilo geometrickým radom. Až do Čiech. Aj keď kópie z kópií už, samozrejme, mali menej kvalitný zvuk.

Neskôr som si taký istý prístroj zakúpil aj ja, ale dovtedy sme dabovali v Markušovciach. Niekedy dlho do noci.

Rozhovor s arcibiskupom Alojzom Tkáčom
Tie problémy som musel verejne pomenovať Zdieľať

Spomenuli ste, že do dabingu ste zapojili aj ďalších ľudí. Môžete spomenúť nejaké mená?

Súčasný spišský biskup Štefan Sečka, ktorý daboval napríklad Krista vo filme Ježiš Nazaretský alebo biskupa Thomasa Becketa, kňazi Amantius Akimjak, Jozef Bieľak a František Dolák, Monika Kovalčíková, Mária Tulejová, sestry Bradáčové, niektoré rehoľné sestry z charitného domova... Výborný bol Jozef Figlár, maturant, ktorý nadaboval svätého Františka Assiského. Dievčatá nám dokonca vymysleli logo a názov SND, čiže Slovenský naivný dabing (smiech).

Existovala v Československu aj nejaká ďalšia dabingová skupina?

Viem o nejakých pokusoch, ale tie sa neuchytili. Takže áno, čo viem, boli sme jediní.

Poviem vám jednu epizódku. Janko Maga sa poznal s hercom Gustávom Valachom a pri jednom stretnutí mu pustil nadabovaný životopis Františka z Assisi. Veľmi sa mu to páčilo, takže sa zaujímal, kto to nadaboval. Janko mu povedal, že to robíme len tak na kolene. Gustáv Valach mu zle rozumel a pýtal sa: „A koho máte na Kolibe?“

Na jednej strane vám to všetko muselo zaberať strašne veľa času, na druhej strane ste sa asi dočkali mnohých pozitívnych ohlasov. Spomínate si na nejaké?

Raz mali kňazi duchovné cvičenia v Tatrách a po ich skončení som ich pozval na faru, kde som im pustil Pieseň o Bernadette. Film sa končí veľmi dojímavou scénou jej smrti. Premietanie sa skončilo a v miestnosti, v ktorej bolo možno tridsať kňazov, zavládlo niekoľkominútové úplné ticho. Až po chvíli doň už nebohý monsignor Štefan Koma prehovoril: „Štefan, toto ticho prijmi ako prejav našej vďaky za tento zážitok.“

Keď sa pamätáte na prvé video, ktoré ste nadabovali, tak určite si budete pamätať aj to posledné. Čo to bolo?

Dokument o New Age, ale to už boli rané 90. roky a komunistický režim za nami. 


Pri zariadení na nahrávanie dabingu. 

V nedeľu si pripomenieme 30. výročie 17. novembra 1989. Verili ste, že raz takýto deň príde?

Vždy som bol skalopevne presvedčený, že komunistický režim padne. Na primíciách som mal dvoch priateľov-bohoslovcov zo západného Nemecka – Manfreda a Helmuta, s ktorými som sa spoznal v 60. rokoch počas štúdia teológie. Možno aj po ňom mi dali eštebáci krycie meno. Ale možno že po Helmutovi Kohlovi (úsmev). Obom som vtedy povedal, že rád by som prišiel aj ja k nim, ale podarí sa mi to asi až v roku 1988, lebo vtedy režim padne.

Sekli ste sa o jeden rok...

Áno, ale slovo som dodržal a v roku 1988 som za nimi naozaj vycestoval. Keď sa potom režim začal rúcať, snažil som sa tomu čo najviac pomôcť. Zúčastňoval som sa na stretnutiach a verejných zhromaždeniach, na niektorých som prehovoril aj z pódia. Neskôr som spoluzakladal miestne KDH spolu s Antonom Andrášom, neskorším ministrom vnútra.

Tatry boli komunistickým hniezdom, takže všetko tam išlo akosi ťažšie, straníci sa držali zubami-nechtami. Ale spomínam si aj na pekné prípady, napríklad na riaditeľa komunálnych služieb, ktorý ešte za totality prijal zamestnanca, aj keď vedel, že je to kňaz bez štátneho súhlasu. Títo ľudia boli skutočnými hrdinami.
 

Kto je Štefan Mordel



Narodil sa v roku 1947 ako štvrtý z deviatich detí. Vyrastal v Rabčiciach (okres Námestovo). Po kňazskej vysviacke v roku 1971 pôsobil ako kaplán v Ružomberku, Vysokých tatrách, Kežmarku a Spišskom Bystrom. V rokoch 1973 – 2012 bol farárom vo Vysokých Tatrách, v súčasnosti je farárom v Kline (okres Námestovo). Počas komunistického režimu spolu s ďalšími kňazmi tvoril samizdatový časopis Orientácia a daboval náboženské filmy. Odborne sa venuje patrológii.


Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo