Postoje Rímskokatolíckej cirkvi počas Nežnej revolúcie môžeme rozdeliť do troch hlavných smerov. Jednak vyhlásenia, ktoré pochádzali z prostredia tajnej cirkvi, oficiálna cirkev a študenti bohosloveckej fakulty.

Tajná cirkev

Kresťanské podzemie sa začalo v revolučnom období postupne odkrývať. V rámci tajnej cirkvi sa formovali zoskupenia s rovnakým pohľadom a zameraním. Jedno z nich bolo Hnutie rodín na Slovensku, ktoré sa od svojho vzniku na začiatku sedemdesiatych rokov rozvíjalo v podzemí. Svojím vyhlásením z 23. novembra 1989 vyšlo prakticky z podzemia a pridalo sa k vyhláseniam vysokoškolákov a žiadalo neodkladne riešiť problémy, ktoré považovali za aktuálne. O týždeň neskôr, 29. novembra 1989, nasledovalo ďalšie vyhlásenie z Hnutia rodín, ktoré vyzývalo, aby sa občania plne angažovali v spoločenských udalostiach.

Rehoľné spoločnosti, ktoré boli násilne zrušené v päťdesiatych rokoch a štyridsať rokov museli žiť v podzemí, vydali tiež vyhlásenie, v ktorom v krátkosti opísali svoju likvidáciu a prejavili obdiv spoluobčanom, ktorí vyšli do ulíc.

Z prostredia tajnej cirkvi vzišlo i „Vyhlásenie veriacich“ z 24. novembra 1989 a „Vyhlásenie katolíckych laikov k udalostiam posledných dní v Československu“. Druhé vyhlásenie vyzývalo veriacich a ľudí dobrej vôle na spoločnú modlitbu v nedeľu 26. novembra 1989 o 15.00 hod vo všetkých kostoloch na Slovensku. Malo sa to uskutočniť deň pred generálnym štrajkom, ktorý bol podstatný pre vývoj Nežnej revolúcie.

Počas štrajku si vysokoškolskí študenti pozývali medzi seba na diskusiu rôzne osobnosti.

Medzi pozvanými na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT bol aj biskup Ján Ch. Korec. Ak odhliadneme od „Pražskej jari“, 5. decembra 1989 v aule CHTF SVŠT sa uskutočnilo prvé historické verejné vystúpenie tajne vysväteného biskupa. Pred vysokoškolákmi, ktorí zaplnili celú aulu, v priebehu vyše dvoch hodín sa podelil o osud cirkvi počas štyridsiatich rokov prenasledovania.

Tajná cirkev, ktorá mala dostatočné reprografické prostriedky, ich využívala na tlačenie rôznych vyhlásení. Aj napriek vývoju zostala opatrná. Nie však v tom zmysle, že by vyčkávala a nechcela podporiť spoločenské zmeny. Opatrnosť sa prejavovala hlavne v tom, že pokiaľ to bolo možné, nezverejňovala svoje štruktúry a technické zabezpečenie. Na druhej strane, nezostala stáť bokom.

Bohoslovecká fakulta

Na rozdiel od Čiech, kde na čele zápasu cirkvi o slobodu stál od osemdesiatych rokov kardinál Tomášek, ktorý zastával oficiálny úrad, Slovensko nemalo cirkevného hodnostára v oficiálnom postavení, ktorý by sa postavil na čelo tohto procesu. Toto „zoficiálnenie“ tu skutočne chýbalo.

Tajná cirkev urobila v rozširovaní slobody veľa, ale mohla zostať iba v neoficiálnom postavení. Tento rozdiel sa prejavil aj v prvých hodinách Nežnej revolúcie. Hneď po návrate z Ríma, 21. novembra 1989, vydal kardinál Tomášek vyhlásenie: „Všemu lidu Československa.“ Aj keď po cirkevnoprávnej stránke nezasahovala jeho právomoc na Slovensko, v cirkevných kruhoch bol pre jeho zásadné postoje vnímaný s rešpektom. Jeho slová boli jednoznačné: „Aj vás chcem osloviť, moji katolícki bratia a sestry, spolu s vašimi kňazmi. V tejto osudovej hodine našich dejín nesmie stranou zostať nikto z vás. Znova pozdvihnite hlas, tentoraz v jednote s ostatnými občanmi, Čechmi aj Slovákmi, i s príslušníkmi ďalších národností, veriacimi aj neveriacimi. Právo na vieru sa nedá odlúčiť od ostatných demokratických práv. Sloboda je nedeliteľná.“

Neskoršie na otázku, čo by povedal štrajkujúcim študentom, kardinál Tomášek odpovedal: „Pretože je situácia dramatická, sú tu rôzne emócie. Je dôležité zvážiť každé slovo, každú informáciu. Mlčať sa však nemôže! Keď nie je niečo v poriadku, kto mlčí, ten má spoluvinu, lebo mlčanie sa považuje za súhlas. Kto mlčí, ten svedčí. Otvorene a jasne sa musí vyjadriť Áno a Nie.“

Možno práve na spomenuté vyhlásenie čakali bratislavskí bohoslovci, ktorí potrebovali pre svoje ďalšie kroky morálnu podporu cirkevnej autority. Bohoslovecká fakulta so svojimi študentmi sa už zapísala do slovenskej histórie. Práve na tejto akademickej pôde v roku 1980 vznikol prvý známy protest vysokoškolákov počas normalizácie. Stodvadsať študentov teológie v dňoch 20. – 21. októbra 1980 začalo hladovku proti zasahovaniu proštátneho Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris (ZKD PIT) na akademickú pôdu. Táto odvaha nenechala dlho čakať na reakciu. Jedenásti študenti museli prerušiť na rok štúdium, väčšina z nich sa už nemohla vrátiť.

Túto historickú skúsenosť si uvedomovali aj predstavitelia bohosloveckej fakulty, ktorí sami patrili medzi predstaviteľov kolaborujúcej organizácie kňazov ZKD PIT. V predvídavosti už 21. novembra 1989, po začatí prednášok, si dekan Štefan Janega zavolal bohoslovcov a povedal im, aby nerobili nijaké hlúposti a aby sa riadili tým, čo im povedali biskupi. V priebehu dopoludnia sa na fakulte objavili letáky volajúce bohoslovcov na zhromaždenie o 12.30 pri soche Jána Hollého, ktorá sa nachádza vedľa Dómu sv. Martina. Dekan Janega podľa dobového dokumentu výzvy osobne postŕhal, takže mnohí bohoslovci sa o demonštrácii ani nedozvedeli. Pred pol jednou popoludní sa na nádvorí seminára vytvorila skupina bohoslovcov, hoci prednášky trvali do trinástej.

Predstavený seminára im odporučil, aby nekonali nič bez vedomia ordinárov, ktorí majú poobede prísť. Ale výslovne nič nezakázal. O pol jednej sa pri soche Jána Hollého zišlo asi 100 bohoslovcov. Zaspievali pieseň „Kto za pravdu horí“ a modlili sa ruženec. Počas tridsiatich minút trvania zhromaždenia počet bohoslovcov stúpol približne na 180 z celkového počtu 347 študentov. Bohoslovci toho istého dňa napísali list arcibiskupovi Jánovi Sokolovi, v ktorom vyjadrili potrebu postaviť sa na stranu „utláčaných a bitých“. Odpoveď arcibiskupa Sokola bohoslovcom bola promptná. V ten istý deň vydal vyhlásenie, ktoré bolo dané na vedomie bohoslovcom, dekanátu a rektorátu CMBF a všetkým ordinárom Slovenska. Vo vyhlásení sa píše: „Keďže u nás prebieha demokratizačný proces, ktorý sa týka celej spoločnosti, do ktorej je začlenená aj katolícka cirkev u nás, musíme zaujať stanovisko. Motivujú ma k tomu aj udalosti, ktoré sa odohrali v Prahe 17. novembra 1989, v ktorých orgány Ministerstva vnútra neľudsky zasiahli. K tomu nemôžeme byť ľahostajní. Preto sa pridávam ku všetkým, korí tento zásah odsúdili.“

Bohoslovci, povzbudení vyhlásením arcibiskupa, mu 22. novembra posielajú petíciu s dvanástimi bodmi, jedenásť z nich boli požiadavky. Okrem prvého bodu, ktorý oznamuje, že na „protest proti neľudskému zásahu orgánov ministerstva vnútra dňa 17. novembra 1989 pri verejnej a pokojnej demonštrácii voči študentom v Prahe trvale odmietame účasť na prednáškach zo spoločenských vied“. Ostatné body žiadali to, čo v slobodných pomeroch je na teologickej fakulte a v seminári samozrejmosťou.

Dňa 26. novembra vydali bohoslovci svoje stanovisko k udalostiam v spoločnosti, ku ktorým sa jednoznačne pridali. Vo svojom liste z 30. novembra 1989 arcibiskupovi Sokolovi žiadali odvolanie niektorých svojich profesorov a predstavených kňazského seminára, ktorí buď kompromitovali fakultu svojimi proštátnymi postojmi, alebo stratili dôveru bohoslovcov.

Verejná cirkev

Ešte pred udalosťami 17. novembra sa dohodlo stretnutie kňazov trnavskej diecézy na Arcibiskupskom úrade v Trnave, ktoré sa uskutočnilo 20. novembra 1989. Stretnutie, ktoré trvalo šesť hodín a zúčastnilo sa na ňom vyše päťdesiat kňazov, malo dve časti. Prvú oficiálnu, kde odzneli informácie ku katechizácii, a druhú, v ktorej sa hovorilo skôr o postavení cirkvi v spoločnosti. Druhá časť sa niesla viac v konfrontačnom duchu. Práve v nej vystúpil aj Anton Srholec, ktorý spomenul, že sa na kňazskom stretnutí správajú ako teológovia v ohrozenom Carihrade. Turci za hradbami, a oni o hierarchii anjelov. Ďalej dodal: „Na uliciach krvácajú ľudia, a my tu sedíme v takejto historickej chvíli bez toho, aby sme zaujali stanovisko.“

Možno práve toto kňazské stretnutie dopomohlo k tomu, že arcibiskup Ján Sokol sa svojimi vyhláseniami hneď verejne pripojil ku spoločenskému pohybu, ktorý sa ešte len začínal. Predovšetkým to bola odpoveď bohoslovcom zo dňa 21. novembra 1989, v ktorej napísal: „... pripájam (sa) ku všetkým, ktorí tento zásah odsúdili.“ Nasledujúci deň, 22. novembra 1989, nasledovala jeho výzva „ľuďom dobrej vôle na Slovensku“, ktorá sa začínala slovami: „Nadišiel vrcholný čas, keď treba riešiť problémy, ktoré sa nahromadili za posledných štyridsať rokov v našom verejnom živote.“ Na ďalší deň, 23. novembra 1989, sa pod arcibiskupovo vyhlásenie podpísal František Tondra, spišský biskup, s dodatkom: „Hlas svojho arcibiskupa podporujem a odporúčam svojim kňazom a veriacim.“ List arcibiskupa zo dňa 22. novembra 1989, a teda podpora spoločenskému pohybu, sa stal jedným z kľúčových bodov druhého mítingu na námestí SNP v Bratislave. Na mítingu v prvý týždeň Nežnej revolúcie vystúpil kňaz Anton Srholec, neskoršie aj arcibiskup Ján Sokol, ktorí podporili spoločenské zmeny.

Kňazi Spišskej diecézy s generálnym vikárom Andrejom Imrichom 23. novembra 1989 vyjadrili solidaritu so štrajkujúcimi študentmi a hercami a plne sa stotožnili s vyhlásením kardinála Tomáška. 26. novembra 1989 nasledovalo ďalšie vyhlásenie arcibiskupa Jána Sokola „Všetkým ľuďom dobrej vôle“, v ktorom vyzýva všetkých katolíkov, aby podporili úsilie iniciatívy Verejnosť proti násiliu. Všetky tieto vyhlásenia verejnej cirkvi mali svoju veľkú dôležitosť v tom, že boli uskutočnené do 27. novembra 1989, keď sa uskutočnil generálny štrajk, ktorý znamenal jeden z dôležitých zlomov v Nežnej revolúcii.

Dôležité vyhlásenia z prostredia katolíckej cirkvi odzneli do generálneho štrajku. Cirkev sama vedela, že je dôležité, aby ľudia dôrazne žiadali slobodu. Generálny štrajk mal totalitnému režimu ukázať, že ľudia skutočne žiadajú zmenu. Verejná aktivita katolíckej cirkvi v podobe vyhlásení a aktivít pokračovala aj po tomto dátume, ale to zásadné už bolo skoro rozhodnuté.

Z knihy Jána Šimulčík Katolícka cirkev a Nežná revolúcia (1999)