Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
14. december 2019

Dlhý tieň Prvého vatikánskeho koncilu

Cirkev a teológia sú vyzvané, aby už nečítali definície Prvého vatikánskeho koncilu v duchu predelu a izolácie, ale v duchu otvorenosti voči svetu a zodpovednosti zaň podľa Druhého vatikánskeho koncilu.
Dlhý tieň Prvého vatikánskeho koncilu

Ilustračná fotografia. Foto: pixabay

 

Pred 150 rokmi, 8. decembra 1869, sa začal Prvý vatikánsky koncil. Jeho dokumenty a jeho dogmatické rozhodnutia treba chápať na pozadí dejín Cirkvi v 19. storočí. Na začiatku stála Francúzska revolúcia, ktorej vysoké ideály slobody, rovnosti a bratstva boli už po niekoľkých rokoch prekryté, ak nie dokonca potlačené krvilačnosťou más. Septembrové vraždy roku 1792, ktorým v parížskych žalároch padlo za obeť vyše 1200 väzňov, medzi nimi 300 kňazov, a v roku 1793 parlamentom rozhodnuté zrušenie kresťanstva predstavovali silné výzvy pre Cirkev. Jej existencia sa javila na prahu 19. storočia ohrozená: Cirkevný štát prakticky zanikol a bol obsadený Napoleonovými jednotkami, majetok Cirkvi v mnohých krajinách padol za obeť sekularizácii. V roku 1799 francúzski vojaci zatkli na smrť chorého pápeža Pia VI. a vliekli ho na nosidlách cez Monte Genèvre do Grenoble a Valence, kde pápežova smrť ukončila toto nedôstojné divadlo. Pápežstvo sa javilo zničené, prednášali sa mu pohrebné reči a stavali náhrobky.  

Aj duchovná klíma sa dramaticky zmenila. Predovšetkým v druhej polovici 19. storočia sa čoraz viac presadzovali tendencie kritické voči náboženstvu. Feuerbach sa usiloval demaskovať ideu Boha ako projekciu človeka. Prírodné vedy sľubovali, že svojimi metódami vyriešia všetky hádanky sveta. Industriálna revolúcia viedla k zbedačeniu industriálneho proletariátu, ktorý sa cítil nechaný Cirkvou v štichu a odvracal sa od nej. Historické vedy spochybňovali biblické správy a otriasali vierou v zázrak a autority chcené Bohom.

Na tomto pozadí neudivuje, že pápeži odsudzovali trendy novoveku a ochraňovali novoscholastickú teológiu, ktorá sa rozhodne rozišla s ideálmi novoveku a utiahla sa k nadčasovým pravdám, ktorých sa dejinná premena údajne nedotkla.  

Vinník všetkých trendov moderny, ktoré boli pociťované ako katastrofa, sa našiel v Martinovi Lutherovi. Jeho vzbura proti autorite pápeža a cisára v 16. storočí vraj viedla k rozbitiu Bohom chceného poriadku spoločnosti a jednoty kresťanstva. Luther vraj vytvoril nový náboženský útvar v protiklade k Cirkvi Ježiša Krista a tým priniesol bezmedzné utrpenie kresťanstvu. „Náboženské strany“ sa k sebe správali nepriateľsky, Tridsaťročná vojna viedla v Európe k dovtedy najhoršiemu spustošeniu a pôsobila ďalej v nespočítateľných vojnách a katastrofách, ktoré potom postihovali ľudí. Prevládajúci katolícky výklad dejín je taký, že vzbura mnícha z Wittenbergu proti autorite viedla k tomu, že teraz sa každý stal svojím vlastným cirkevným učiteľom, kňazom i pápežom. Cirkevné presvedčenie je také, že na Lutherom hlásaných princípoch slobody a autonómie stavia novoveká filozofia, ktorá vedie nutne do chaosu. Podľa cirkevného presvedčenia je moderna určovaná morom protestantizmu a je v protiklade k posolstvu založenému na Zjavení. Katolícka teológia sa nemusí, také je presvedčenie novoscholastiky, vysporiadavať s filozofiou novoveku, pretože táto od počiatku prepadla omylu. Protiliekom môže byť len návrat k stredovekému poriadku a k spoločnosti, ktorá je určovaná Bohom chcenými autoritami a im patriacou poslušnosťou. 

Začiatok reštaurácie

Reštauračné tendencie boli v 19. storočí celkom rozšírené. V tomto rámci treba vnímať aj pápežské vyhlásenia, ktoré určovali nielen čoraz viac upadajúci Cirkevný štát, ale ovplyvňovali aj katolícku teológiu a ohlasovanie Cirkvi. V encyklike „Mirari vos“ z roku 1832 pápež Gregor XVI. odsúdil paušálne trendy novoveku a všetko, čo bolo v spojení s modernou a liberalizmom, ako „zlomyseľné spiknutie bezbožných“. „Z tohto vrcholne hnusného prameňa indiferentizmu vyteká zvrátený a bludný názor, resp. klamná predstava, že každému treba priznať a zaistiť slobodu svedomia. Tomuto omylu, ktorý sa šíri takmer ako mor, kliesni cestu úplná a bezuzdná sloboda názoru, ktorá široko-ďaleko vystrája k zrúteniu svätej a občianskej obce.“

Jeho nástupca pápež Pius IX. (1846 – 1878) označil v encyklike „Quanta cura“ (1864) za „nezmysel“ presvedčenie, že „sloboda svedomia a kultu je vlastným právom (proprium ius) každého človeka, právom, ktoré sa v dobre zriadenom štáte musí hlásať a ochraňovať zákonom“. K encyklike priložený „Syllabus errorum“ odsudzoval paušálne presvedčenie: „Rímsky biskup sa môže a má zmieriť a spriateliť s pokrokom, liberalizmom a modernou kultúrou“(DH 2980).

Syllabus udrel ako bomba. Liberálna tlač v ňom videla vyhlásenie vojny modernej spoločnosti a demokratickému štátu. Spochybňovalo sa, či katolíci môžu byť lojálnymi občanmi a služobníkmi štátu. Naproti tomu ultramontanistické kruhy označovali Syllabus za prorocké slovo v správnom čase, za „prelom vo svetovej histórii“. Zajedno boli priatelia i nepriatelia v tom, že katolicizmus a moderna boli raz a navždy vyhlásené za nezlučiteľné. Katolícka cirkev, ako súdil Ernst Troeltsch, vyčnievala „ako obrovské cudzie teleso v modernom svete“, odmietla všetko, čo bolo vzácne modernému svetu.

Vznikne kult pápeža

Ostrá kritika, na ktorú narazil Syllabus, vyvolala to, že katolícky ľud začal vykresľovať „Svätého Otca“, ako bol pápež teraz prevažne titulovaný, takmer ako mučeníka. Masové podujatia, Dni katolíkov, „Piove spolky“ ho vychvaľovali, pútnické cesty do Ríma „boli ladené ako sľuby vernosti pápežovi. Pius IX. mal rastúcu záľubu v novom pápežskom kulte“ (Georg Schwaiger, Papstum und Päpste im 20. Jahrhundert, München 1999, 40).

Dochádzalo aj k veľkému preháňaniu, keď bol napríklad turičný hymnus „Veni Sancte Spiritus“ prebásnený na pápeža a slovo „Boh“ bolo nahradené slovom „Pius“. Síce sa to nestávalo v úradných cirkevných vyhláseniach, no cirkevné kruhy sa ani nedištancovali od takéhoto preháňania. Novinár Louis Veuillot sa skrze takéto dobrorečenia stal „orákulom farského kléru a ním ovplyvňovaných veriacich“ (Hermann Josef Pottmeyer, Unfehlbarkeit und Souveränität, Mainz 1975, 33), pápežský kult sa stal masovým fenoménom v Katolíckej cirkvi. V tejto duchovnej klíme zvolal pápež Pius IX. Prvý vatikánsky koncil.    

Viera ako poslušnosť

Zrejme od samého začiatku mal Pius IX. v pláne povýšiť pápežskú neomylnosť na dogmu bez ohľadu na skutočnosť, že okolo 140 z približne 700 koncilových otcov odporovalo tomuto zámeru, pretože takúto dogmu považovali buď za nevhodnú, alebo ju videli v rozpore s tradíciou Cirkvi. Stúpenci tejto menšiny mohli predniesť na koncile svoje stanovisko, do tej miery ich sloboda nebola obmedzená, avšak väčšina biskupov bola presvedčená, že len podľa možnosti silné zdôraznenie autority a odmietnutie novovekého myslenia je účinnou odpoveďou na existujúce výzvy.

Obidva dokumenty koncilu, dekrét „Dei Filius“ o viere a „Pastor Aeternus“ o pápežovi, sú ovplyvnené myšlienkou autority a poslušnosti a zavrhujú snahu o slobodu a autonómiu osoby. Viera sa javí ako poslušnosť, ktorú človek má preukazovať božskému zjaveniu, ako je toto sprostredkované Cirkvou. Žiadne slovo o tom, že vyhlásenia viery sa preukazujú samy v sebe ako pravdivé a že musia prispievať k vydareniu a naplneniu ľudského života. Viera sa javí skoro ako bremeno, ktoré človek musí niesť v podrobenosti božskej autorite.

Myslenie v rámci autority a poslušnosti určuje zvlášť vyjadrenia o pápežovi. Prvá kapitola dogmatickej konštitúcie „Pastor Aeternus“ učí, že „Kristus vystrojil iba Petra ... pravým a vlastným primátom jurisdikcie“ (DH 3054), že „od toho istého Pána a Ježiša Krista priamo a bezprostredne prijal (...) primát pravej a vlastnej jurisdikcie“ (DH 3055). Tento primát pretrvával, ako písomne stanovuje kapitola 2, v rímskych biskupoch. Kapitola 3 ho opisuje v tom smere, že „rímska cirkev podľa Pánovho nariadenia dostala nad všetkými inými cirkvami primát riadnej moci a táto moc jurisdikcie rímskeho veľkňaza, ktorá má skutočne biskupskú povahu, je bezprostredná. Voči nej sú pastieri, ako aj veriaci, tak jednotlivci, ako aj vcelku, akéhokoľvek obradu a hodnosti zaviazaní povinnosťou hierarchickej podriadenosti a opravdivej poslušnosti“. A pritom primát platí „nielen vo veciach, ktoré sa týkajú viery a mravov, ale aj v tých, ktoré sa týkajú disciplíny a riadenia Cirkvi rozšírenej po celom zemekruhu“ (DH 3060). 

Zvlášť sporné boli vyjadrenia k pápežskej neomylnosti vo štvrtej kapitole. Biskupom menšiny sa podarilo zabrániť aklamáciou odhlasovanej a bližšie nepopísanej definícii neomylnosti. Bol schválený komplikovaný text, v ktorom zreteľne vidno zápas o každé slovo (DH 3074). Obsahuje rozsiahle podmienky pre vyhlásenia ex cathedra (z katedry, z moci pápežského učiteľského úradu) a ohraničuje pápežskú neomylnosť na otázky viery a mravov. Ale kritickým biskupom sa nepodarilo zviazať neomylné vyjadrenia pápeža zreteľnejšie so zmyslom pre vieru na strane Cirkvi, teda zabrániť tomu, že neomylnosť by sa mohla javiť ako izolované privilégium pápeža. Naopak, v poslednej hodine problematickou cestou pripojené vyjadrenie, že vyhlásenia pápeža ex cathedra sú ex sese, non autem ex consensu ecclesiae (samy zo seba a nie z konsenzu Cirkvi) nereformovateľné, viedlo k tomu, že väčšina nemeckých biskupov na protest odišla z koncilu.

Inzercia

Avšak aj títo kritici sa následne podrobili tejto dogme, niektorí v nádeji, že koncil, ktorý musel byť prerušený z dôvodu vojny medzi Nemeckom a Francúzskom, vydá ohraničujúce ustanovenia. Ale koncil nebol znovu otvorený, Cirkev sa javila jednostranne ako pápežská cirkev.

„Tradícia som ja“

Mimo prísne ultramontanistických kruhov vyhlásenie neomylnosti z roku 1870 spôsobilo šok. Javilo sa namierené proti všetkému, čo bolo v novoveku považované za cenné, javilo sa skoro ako protidogma k moderne. Viedlo k politickým spletitostiam, zvlášť v kultúrnom boji (1871 – 1878), silná kritika prichádzala zo strany historikov. Ignaz von Döllinger sa usiloval pohnúť biskupov k odmietnutiu tejto dogmy argumentom, že v ranej Cirkvi bola neznáma. Ide vraj o novú náuku, ktorá protirečí princípu, že katolíckou tradíciou je len to, čomu verili vždy, všade a všetci. Vo vete pápeža Pia IX. „Tradícia som ja“, Döllinger videl vyhlásenie, že teraz sa už nehlása apoštolské posolstvo, ale súčasné presvedčenie pápeža. Tým sa koncil, tak tvrdil Döllinger, vzdal apoštolskosti Cirkvi, Cirkev už nie je cirkvou Creda. K záplave vyhlásení ex cathedra, ktorých sa Döllinger obával, však nedošlo. Fakticky sa len pápež Pius XII. v roku 1950 pri dogmatizácii telesného prijatia Márie do neba odvolával na túto náuku. Pápeži zaobchádzali s ostrým mečom neomylnosti zdržanlivo. Koniec koncov sa ňou viaže aj samotná Cirkev. Skutočnosť, že pápeži 80 rokov nečinili takéto rozhodnutia, ukazuje však aj to, že neomylnosť nebola vyhlásená pre nesfalšované posolstvo, ale primárne pre autoritu pápeža.

Avšak po Prvom vatikánskom koncile prevládala tendencia obklopovať všetky pápežské vyhlásenia aurou konečnej platnosti a neprekonateľnosti. Nové prístupy prepadali zásadne kritike. Približne 40 rokov po koncile boli inovácie v teológii a Cirkvi zhrnuté a odsúdené pod verdiktom „modernizmus“. Tým boli prijaté do životnej praxe Cirkvi a do jej náuky princípy, ktoré viedli Prvý vatikánsky koncil. Počas pontifikátu Pia X. bolo odsúdené alebo podozrievané všetko, čo sa nezhodovalo s novoscholastickou interpretáciou viery. Vládlo presvedčenie, že viera a Cirkev sú vyňaté z dejinnej premeny, adjektívum „moderný“ sa stalo synonymom adjektíva heretický. Predstava o vývoji Cirkvi a jej posolstva je podľa vyjadrenia encykliky „Pascendi“ z roku 1907 „podstatou ich (= modernistov) celej náuky“.

Nástupca pápeža Pia X., Benedikt XV. (1914 – 1922) skoncoval s najhorším preháňaním v štvaní proti modernistom, avšak dynamika Prvého vatikánskeho koncilu pôsobila ďalej. Na Turíce roku 1917, teda uprostred prvej svetovej vojny, keď bolo sotva možné nadnárodné nadviazanie kontaktov medzi biskupmi, Benedikt XV. promulgoval z moci svojej plena potestas (plnej moci) nad celou Cirkvou cirkevný zákonník „Codex iuris canonici“, v ktorom urobil z jurisdikčného primátu právo nad univerzálnou Cirkvou. Can. 218 stanovil, že rímsky biskup má najvyššiu a plnú jurisdikčnú moc v celej Cirkvi, a to nielen vo veciach viery a mravov, ale aj vo všetkom, čo patrí k disciplíne a vedeniu Cirkvi na celom zemekruhu. S odvolaním sa na Prvý vatikánsky koncil kódex formuloval, že táto plná moc je skutočné biskupská, riadna a bezprostredná, vzťahuje sa na všetky cirkvi, na ich pastierov i veriacich. Veľký význam nadobudlo ustanovenie, že pápež slobodne menuje biskupov celého sveta (can. 329 § 2). Čo bolo na Prvom vatikánskom koncile ešte v rámci teoretickej reflexie o Cirkvi, teraz sa stalo konkrétnym právnym poriadkom. Asi ťažko sa dá absolutistická vláda sformulovať dôraznejšie než v kódexe z roku 1917.

V encyklike „Humani generis“ (1950) pápež Pius XII. potom rozšíril auru kvázi-neomylnosti celkovo na rozhodnutia učiteľského úradu. Ich ustanovenia už nesmú „byť považované za predmet slobodného rozboru medzi teológmi“ (DH 3885). Lebo Kristus, tak tvrdí encyklika, „ani jednotlivým veriacim, ani teológom, ale len učiteľskému úradu Cirkvi zveril na výklad“ depozit viery. V stanovení pomeru vedeckého výkladu Písma, dejín dogmy a úradnej vierouky preto platí, „že úplne chybná je metóda, ktorou sa z nejasného vyvíja jasné, že dokonca všetci musia nasledovať opačný poriadok“ (DH 3886). To znamená: Učiteľský úrad, ktorý formuluje kresťanské posolstvo v dogmatických vetách, je jasnou a jednoznačnou normou, z ktorej vychádzajúc sa vždy musia interpretovať nejasné a viacznačné historické svedectvá, teda Sväté písmo a pramene dejín dogiem. Učiteľský úrad je „najbližšie pravidlo viery“ (regula fidei proxima), vydáva vyjadrenia o pravde, teológia má ukázať, „akým spôsobom sa to, čo učí živý učiteľský úrad, nachádza vo Svätom písme a v božskej tradícii“ (DH 3886). Kto nedokáže priniesť tento dôkaz, nemôže byť (ďalej) teológom. Solum Magisterium, len učiteľský úrad ma plnú moc súdiť o pravovernosti nejakej náuky. Základné teologické princípy Prvého vatikánskeho koncilu  tým boli zavedené do Cirkvi.

Prehodnotenia

Druhý vatikánsky koncil postupoval v línii aggiornamenta, ktorú zadal Ján XXIII. Vo svojej kázni pri otvorení koncilu pápež povedal, že dejiny „sú učiteľkou života“ a v dejinách „sme vedení božskou prozreteľnosťou k postupnej reorganizácii ľudských vzťahov“. Cirkev bola chápaná ako Boží ľud. Pastorálna konštitúcia „Gaudium et Spes“ opisuje sebachápanie Cirkvi v jej vzťahu k dnešnému svetu. Premyslieť Cirkev v jej časnej odkázanosti na svet bolo paradigmatickou zmenou oproti izolácii propagovanej Prvým vatikánskym koncilom.    

Menšina koncilových otcov, medzi nimi vplyvní členovia rímskej kúrie, nesúhlasili s týmto novým prístupom. Odvolávali sa na odsúdenia z 19. storočia a na protimodernistickú prísahu, ktorá bola v roku 1910 uložená všetkým klerikov. Teraz sa koncily usilujú obvykle o konsenzus, nečinia väčšinové rozhodnutia. Predovšetkým pápež Pavol VI. sa zasadzoval za to, aby s koncilovými dekrétmi súhlasila aj konzervatívna menšina a takto sa mohla dosiahnuť jednomyseľnosť. Myšlienka spoločenstva (commúnia) by sa mala stať viditeľnou aj skrze konsenzus koncilových otcov. Kde sa nedali dosiahnuť vecné kompromisy, rozličným spôsobom sa vedľa seba kládli kontroverzné pozície, teda sformulovalo sa presvedčenie väčšiny a vedľa neho sa umiestnilo stručné a výstižné vyjadrenie, o ktoré išlo menšine. A tak každý mohol nájsť v koncilovom dokumente svoje presvedčenie a zmieril sa s odporujúcim presvedčením, zaiste v nádeji, že následne sa presadí jeho výklad. Takouto cestou sa dostali do textov Druhého vatikánskeho koncilu vety o primáte a neomylnosti pápeža, ktoré sú v zreteľnom napätí s hlavnými líniami koncilu. Vyjadrenia o kolegialite biskupov, ktoré mali korigovať jednostrannosti Prvého vatikánskeho koncilu, sú neutralizované formuláciami, ktoré zdôrazňujú neobmedzenú moc pápeža. Keď sa napríklad kolégium biskupov označuje ako „nositeľ najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou“, bezprostredne sa dopĺňa, že túto moc môže „vykonávať len so súhlasom rímskeho biskupa“. Tento má totiž podľa konštitúcie o Cirkvi „z moci svojho úradu ako zástupca Krista a Pastier celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad celou Cirkvou a môže ju vždy slobodne vykonávať“ (LG 22). Dramatické je zvlášť vyjadrenie v Nota praevia: „Pápež ako najvyšší pastier Cirkvi môže vykonávať svoju plnú moc v každom čase a podľa želania (ad placitum), ako si to vyžaduje jeho úrad“ (č. 4). Táto formulácia sa veľmi približuje predstave, že pri pápežovi vôľa platí ako argument. Ide o pozíciu, ktorá nebola zastupovaná ani na Prvom vatikánskom koncile. Akoby pápežovi, píše Joseph Ratzinger vo svojom komentári ku koncilu, „pripisovala takmer absolutistickú plnosť moci“.

Čo znamená neomylnosť?

Počas 50 rokov po Druhom vatikánskom koncile sa intenzívne diskutovalo o tom, čo môže znamenať neomylnosť a kde ležia jej hranice – bez ujmy pre skutočnosť, že sotva ešte niekto ráta s tým, že by sa dnes ešte robili rozhodnutia ex cathedra. Rímska kúria po koncile naďalej vládla tak, akoby sa Druhý vatikánsky koncil nikdy nekonal, a odvolávala sa pritom na texty, ktoré boli prevzaté z Prvého vatikánskeho koncilu. Encykliky Pavla VI. o celibáte (1967) a plánovaní rodiny (1968) boli vydané zakaždým s odvolaním sa na plnú úradnú moc pápeža a za výslovného odmietnutia odchyľujúceho sa zmyslu pre vieru na strane Cirkvi alebo aj biskupov. Rozhodujúci nebol argument, teda čo bolo povedané, ale kto to povedal.

Autorita učiteľského úradu dominovala nad silou argumentov. Že autorita pápežov sa neohraničuje na otázky viery a mravov, to sa zreteľne ukázalo v kontroverziách okolo cirkevného poradenstva tehotným ženám v Nemecku.

Tieto základné princípy Prvého vatikánskeho koncilu sa dostali aj do nového cirkevného zákonníka z roku 1983, keď v can. 331 je sformulované, že pápež „na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať“. Síce to znamená, že pápež vykonáva svoj úrad v spojení s ostatnými biskupmi, avšak len on sám má „právo podľa potrieb Cirkvi vymedziť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tejto úlohy“ (can. 333 § 2). Všetky ustanovenia o synodálnych a kolegiálnych štruktúrach podrobujú tieto neobmedzenej autorite pápeža. Keď to začne byť vážne, Prvý vatikánsky koncil nielenže hádže dlhý tieň,  ale je vtedy neprerušene v platnosti a všetky nové prístupy Druhého vatikánskeho koncilu na tom dosiaľ sotva niečo zmenili. Cirkev – napriek mnohorakým uisťovaniam – ešte nikdy nebola riadená tak centralisticky, ako počas pontifikátu pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

V poslednom čase napríklad hádky okolo „synodálnej cesty“ ukazujú, že na úradnej úrovni Cirkvi sa ešte stále nedeje a ani sa nestala samozrejmou relektúra alebo revalvácia Prvého vatikánskeho koncilu v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Kritické hlasy aj vatikánske vyjadrenia sa opierajú o právne normy, v ktorých je uväznené odmietnutie novovekého vývoja a ktoré fakticky nerecipovali nové zameranie Druhého vatikánskeho koncilu na znamenia čias, ďalej cirkevnosť miestnych cirkví a význam skúseností Božieho ľudu ako celku s vierou. Cirkev a teológia sú vyzvané k tomu, aby už nečítali definície Prvého vatikánskeho koncilu v duchu predelu a izolácie, ale v duchu otvorenosti voči svetu a zodpovednosti za svet a podľa toho nastavili svoju prax.    

Článok bol pôvodne publikovaný v nemeckom časopise Herder Korrespondenz. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.   

Odporúčame