Kedy sa Eucharistia politizuje?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kedy sa Eucharistia politizuje?

Ilustračné foto: verim.sk

Nemeckí biskupi správne zakázali katolíkom vstupovať do nacistickej strany. Prečo sa dnešné zákroky voči propotratovým politikom považujú za sporné?

Dňa 16. apríla 1962, v pondelok vo Veľkom týždni, exkomunikoval katolícky arcibiskup z New Orleans Joseph Francis Rummel troch miestnych katolíkov za to, že sa vzpierali autorite Cirkvi a organizovali protesty proti arcibiskupovmu nariadeniu, že katolícke školy v jeho arcidiecéze sa majú desegregovať.

Prvým z týchto troch bol 70-ročný sudca Leander Perez, ktorý vyzval katolíkov, aby odopreli dary arcidiecéze a bojkotovali nedeľné zbierky v kostole. Druhým bol 44-ročný politický komentátor, segregacionistický spisovateľ a riaditeľ „Občianskej rady Južnej Louisiany“, Jackson G. Ricau. Treťou bola 41-ročná matka dvoch detí, žena v domácnosti a prezidentka segregacionistickej spoločnosti „Zachráňme si národ“, p. B. J. Gaillotová.

Článok v časopise Time z 13. apríla 1962 citoval p. Gaillotovú takto: „Boh si vyžaduje segregáciu.“ „Je to rímska katolíčka,“ pokračoval článok, „a keď arcibiskup Joseph Francis Rummel, 85, nariadil, aby sa od nasledujúcej jesene úplne desegregovali neworleánske farské školy, p. Gaillotová reagovala nosením nesúhlasných tabúľ a hlasnými protestmi. Nebola sama. Leander Perez, vplyvný politický šéf z Plaquemines Parish a takisto katolík, navrhoval represálie voči kléru: ‚Zastavte im kohútiky. Prestaňte im dávať peniaze a nekŕmte im tie ich tučné bruchá.‘“ Štátny zástupca Rodney Buras z New Orleans „vyhlásil, že bude proti požiadavke arcibiskupa Rummela o desegregáciu bojovať ‚až do krajnosti, ktorou bude moja exkomunikácia‘.“

Rozhodnutie arcibiskupa Rummela zrušiť segregáciu na katolíckych školách a exkomunikovať troch verejných odporcov spôsobilo v tom čase mimoriadne rozdelenie. Dnes si ho však hrdo pripomínajú katolíci v celej Amerike. Zdieľať

Rummel najprv vydal len „otcovské varovanie“, ako ho nazval, ak budú títo katolíci naďalej presadzovať „hrubú neposlušnosť voči rozhodnutiu otvoriť naše školy pre VŠETKÝCH“.

Rozhovor v Time ďalej citoval p. Gaillotovú takto: „Ak mi dokážu z Biblie, v čom sa mýlim, kľaknem si pred arcibiskupom Rummelom na kolená a budem ho prosiť o odpustenie.“ To sa nestalo. Tri dni po zverejnení článku v Time Rummel svoje varovanie splnil a všetkých troch exkomunikoval.

Ako sa hovorí, zvyšok sú dejiny. Rummelovo rozhodnutie desegregovať katolícke školy spôsobilo v tom čase mimoriadne rozdelenie rovnako ako rozhodnutie exkomunikovať troch verejných odporcov. Dnes si ho však hrdo pripomínajú katolíci v celej Amerike a jeho odvaha sa občas v priaznivom svetle porovnáva s relatívnou nečinnosťou nemeckých biskupov počas holokaustu (aj keď, ako sa zriedkavo pripomína, začiatkom roku 1931 vydali edikt, ktorým exkomunikovali celé nacistické vedenie a katolíkom zakázali členstvo v strane).

No nech už je to akokoľvek, zostáva mi otázka. Za tie roky, odkedy som sa stal katolíkom, som čítal o Rummelovi niekoľko článkov, no ani jeden z nich ho nekritizoval za to, že „spolitizoval Eucharistiu“. Nespomínam si, že by ktorýkoľvek biskup povedal: „Nuž, Rummel asi mal právo týchto troch exkomunikovať. Ja osobne by som to však nespravil, lebo nemôžem poznať dušu niekoho iného.“

Zdá sa, že mnohí ľudia boli vtedy presvedčení, že Rummelove exkomunikácie budú „zbytočné“, že „veci len zhoršujú“ a „prehlbujú napätie v New Orleans“. Možno je to tak. No nikto sa to neodváži povedať dnes. Nikto spätne neodsudzuje Rummela s tvrdením, že „v Cirkvi boli iné, rovnako dôležité priority – nielen tento jeden problém“.

Naopak, ľudia dosť vehementne hovoria, že nemeckí katolícki biskupi mali počas holokaustu „urobiť viac“, byť „menej prispôsobiví“ a exkomunikovať viac ľudí. Neboli však exkomunikácia celého nacistického vedenia v roku 1931 a zákaz katolíkom vstúpiť do strany „politizáciou Eucharistie“? Zakázali katolíkom vstúpiť do politickej strany! Ako mohli „vidieť do duše“ každého jedného z týchto nemeckých občanov, aby posúdili, prečo vstúpili k národným socialistom? Možno iba verili v „robotnícke hnutie“ (napokon, nacisti boli, ako naznačuje ich meno, národní socialisti).

Občas sa svojich študentov pýtam: „Porušili nemeckí biskupi princíp ‚oddelenia Cirkvi od štátu‘, keď exkomunikovali členov nacistickej strany?“ Všetci sa zhodujú na tom, že nie. „Porušil by americký biskup princíp ‚oddelenia Cirkvi od štátu‘, keby sa odvážil exkomunikovať katolíckeho politika, ktorý opakovane a verejne podporil prístup k potratu až po okamih narodenia – vrátane potratov ‚čiastočným narodením‘ vo vysokom štádiu tehotenstva?” Väčšine sa to nepáči. „Prečo prvé áno, a druhé nie?” „To je čosi iné,“ hovoria.

Nie je to len o tom, že je to „čosi iné“ dnes, a pritom je to vlastne to isté? Zbabelcov a zástancov prispôsobovania máme dnes rovnako, ako boli vtedy – muži ako kardinál Adolf Bertram, ktorého názory o tom, ako sa treba prispôsobiť, odradili iných potenciálnych oponentov nacizmu od toho, aby sa ozvali. Bertram ako oficiálny šéf nemeckého episkopátu nariadil cirkevné oslavy nacistického víťazstva nad Poľskom a Francúzskom a Hitlerovi poslal blahoželanie pri príležitosti jeho 50. narodenín v mene všetkých nemeckých katolíkov.

Zástancov prispôsobovania máme dnes rovnako, ako boli vtedy. Nebude ani dlho trvať a bude jasné, kto boli dnes von Galenovia a kto Bertramovia. Zdieľať

A predsa bolo v Nemecku aj niekoľko smelých biskupov, ako napríklad Konrad von Preysing, Joseph Frings a Clemens August Graf von Galen, ktorí sa režimu neustále plietli do cesty nielen tým, ako odsudzovali konkrétne kroky vlády, ale aj tým, že formulovali koherentnú a systematickú kritiku nacizmu.

Niektorí biskupi mysleli len na svoje postavenie v Nemecku a v spoločnosti, iní mali oči, aby videli stále neviditeľnejšiu skupinu ľudských osôb. Niektorí šli za piesňou sirén, aby na nich „dejiny nezabudli“, namiesto toho, aby brali ohľad na Pána dejín. Dejiny posúdili, kto konal v súlade so svojím apoštolským poslaním a kto nie. Ja im do duše nedokážem vidieť, ale myslím, že Boh áno.

Nepochybne by bolo pre nich lepšie, keby venovali trochu viac pozornosti Božiemu zjaveniu a trochu menej tomu, čo si myslí vrchná vrstva nemeckej spoločnosti. Boh je tu oveľa dlhšie než ten najinteligentnejší z elitných nemeckých mysliteľov a opakovane sa ukázal ako oveľa múdrejší – na to by mali nepochybne pamätať aj americkí biskupi, ako aj na verš z knihy Kazateľ: „Čo bolo, je to isté, čo bude. Čo sa stalo, je to isté, čo nastane. Nič nové pod slnkom.“ (Kaz 1,9)

Nebude ani dlho trvať a bude jasné, kto boli dnes von Galenovia a kto Bertramovia.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov) sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: Politicizing the Eucharist?​

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo