Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. január 2020

Kríž stojí, kým svet sa mení

Stat crux dum volvitur orbis. Pár poznámok do doby, keď sa bude hovoriť, čo všetko treba zmeniť.
Kríž stojí, kým svet sa mení

Ilustračné foto: Jaroslav Novák/TASR

V čase normalizácie, v 80. rokoch 20. storočia organizovala oxfordská nadácia Jána Husa, za ktorou stál britský konzervatívny filozof Roger Scruton, neoficiálne domáce semináre. Prednášať prichádzali rôzni intelektuáli z Veľkej Británie. Po jednom takom seminári v Bratislave v byte Jána Čarnogurského sme spoločne odchádzali, Milan Šimečka starší, Miroslav Kusý a ja. Disident Miro Kusý sa ma opýtal: „Ako je to, chcú kresťania ovládnuť celý svet?“ Odpovedal som: „Áno! Posledné slová Ježiša Krista apoštolom pred jeho nanebovstúpením boli: ,Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal! A hľa, ja budem s vami po všetky dni až do skončenia sveta!‘“ Miro na to len stručne odpovedal: „Tak to je katastrofa, lebo to isté chceme aj my marxisti!“

Mocenská ambícia marxizmu bola „svetová revolúcia“, ktorá umožní víťazstvo komunistickej spoločnosti na celom svete. Na tejto ceste jej jasne odporovalo kresťanstvo. Osobitne katolícka cirkev. Komunizmus bol podobne štruktúrovaný ako táto cirkev na čele s pápežom vo Vatikáne a biskupmi na čele diecéz. Ideové východiská, presvedčenie a vízie, s ktorými komunisti pracovali na poli náboženstva a cirkví, tvorili podstatu ich zápasu s nimi a menili sa podľa doby, sily komunistov a odporu cirkví i veriacich. Práve ich odpor a obete demaskovali komunistické idey a ukázali, že to boli mýty.

Mýtus č. 1.: Náboženstvo je ópium ľudstva

Tento výrok pochádza od Karla Marxa a nachádza sa v jeho diele Úvod ku kritike Hegelovej filozofie práva: „Náboženská bieda je jednak výrazom skutočnej biedy, jednak protestom proti skutočnej biede. Náboženstvo je povzdych utláčaného tvora, cit bezcitného sveta, duch bezduchých pomerov. Je to ópium ľudstva. Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie. Požiadavka vzdať sa ilúzií o svojom postavení je požiadavka vzdať sa postavenia, v ktorom je potrebná ilúzia. Kritika náboženstva je teda v zárodku kritikou tohto slzavého údolia, ktorému náboženstvo vytvára svätožiaru... Zrušiť náboženstvo ako iluzórne šťastie ľudu znamená žiadať jeho skutočné šťastie.“ Na ceste za touto utópiou o šťastí možno použiť násilie, prevychovávať ľudí, likvidovať staré symboly a podobne. Toto sa týkalo všetkých krajín, ktoré ovládol komunizmus. Pozrime sa, ako sa podarilo mýtus o „ópiu ľudstva a skutočnom šťastí“ realizovať v najťažších podmienkach, v komunistickom Albánsku.

V Albánsku sa komunistický vodca Enver Hodža dostal k moci v roku 1944 a vládol tu do svojej smrti v roku 1985. Krajina mala v roku 1945 1,2 milióna obyvateľov, z toho 827-tisíc moslimov, 213-tisíc ortodoxných kresťanov a 142-tisíc katolíkov. V roku 1967 ju Hodža vyhlásil za prvý ateistický štát na svete. Všetky mešity a kostoly boli zdemolované alebo zatvorené, všetky náboženské inštitúcie zrušené. Duchovní všetkých stupňov boli zavraždení, zomreli vo väzení alebo tam strávili dlhé roky. Napriek tomu sa v osemdesiatych rokoch v jednom straníckom časopise písalo: „Mnohé miesta v našej vlasti sú uctievané ako sväté. Stále sa objavujú prípady, keď sa slávia sviatky svätých, v niektorých dedinách ľudia počas veľkonočných sviatkov nechodia do práce [...] Stále nachádzame u starších, ale aj u mladších chlapcov a dievčat kríže a polmesiace. Niektorí mladí ľudia si nechávajú vytetovať kríž na dlaň alebo na prst, a to na miesto, kde majú nasadený prsteň [...] Súdruhovia to vidia, ale často sa k tomu stavajú ľahostajne, tvrdiac, že to je maličkosť a bezvýznamnosť [...].“

Náboženstvo sa ukázalo silnejšie ako vidina šťastia i prenasledovanie. Podobné príbehy by sme našli vo všetkých komunistických krajinách Európy i sveta. Mýtus o ópiu ľudstva sa neujal a zanikol pádom komunizmu.

Mýtus č. 2: Vatikán je nástroj amerického imperializmu

V duchu tohto mýtu sa niesli všetky politické procesy s katolíckymi biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a veriacimi v Československu i iných komunistických krajinách. Súčasťou tohto pohybu bol pokus vytvoriť v týchto krajinách tzv. národnú cirkev odtrhnutú od Vatikánu, s ktorou by sa ľahšie zápasilo.

Ako príklad môžeme uviesť obžalobu v monsterprocese Bárta a spol. na konci októbra 1952, kde bolo súdených tridsaťjeden kňazov a laikov. V obžalobe sa píše: „... Vatikán mal v úmysle pomocou zradnej časti vysokej cirkevnej hierarchie a jej oddaných nižších cirkevných hodnostárov prevádzať frontálny útok, jeho plánom bolo masové štvanie z kazateľníc pomocou pastierskych listov a nakoniec i vyhrážkami exkomunikácie poštvať veriacich proti vláde, vyprovokovať náboženské vzbury a potom pomocou vojenského útoku amerických imperialistov zotročiť našu zem...“ Dvadsaťsedem obžalovaných bolo obvinených z velezrady, z nich štrnásť aj z vyzvedačstva. Celková výška trestov odňatia slobody v tomto procese činila 330 rokov a 8 mesiacov. Známy teológ Josef Zvěřina bol v tomto procese odsúdený na 22 rokov väzenia, z ktorých si takmer 14 rokov odsedel.

Gréckokatolícku cirkev spojenú s pápežom stihol ešte krutejší osud. V apríli 1950 bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku s 300-tisíc veriacimi, 2 biskupmi a asi 311 kňazmi zrušená a nútená pripojiť sa k pravoslávnej cirkvi. Viac ako 70 kňazov spolu s rodinami, ktorí odmietli prestúpiť na pravoslávie, bolo vysídlených do českého pohraničia. Biskup Gojdič bol odsúdený na doživotie s tým, že kedykoľvek prestúpi na pravoslávie, bude hneď ustanovený za pravoslávneho metropolitu. Zomrel v roku 1960 vo väzení. Biskup Hopko bol odsúdený na 15 rokov väzenia, rovnako mnohí kňazi z tejto cirkvi. Obidvaja biskupi i redemptoristický kňaz východného obradu Dominik Trčka sú dnes vyhlásení za blahoslavených.

Zo zahraničia treba spomenúť príbeh gréckokatolíkov v Rumunsku, ktorí boli v októbri 1948 zrušení a pripojení k ortodoxnej cirkvi. Všetci biskupi a mnohí kňazi verní Rímu boli postupne zatknutí a uväznení. Rumunská gréckokatolícka cirkev verná Rímu predstavuje jedno veľké martyrológium. Je hodné citovať jedného tajného gréckokatolíckeho biskupa, ktorý prežil 15 rokov vo väzení a ďalšie roky žil ako pomocný robotník: „Dlhé roky sme kvôli primátu Petra trpeli mučenie, bitky, hlad, zimu, pozbavenie všetkého a posmech. Svoje putá, okovy a železné mreže našej cely sme bozkávali ako posvätné predmety, svoj väzenský odev sme uctievali ako rúcho. Dobrovoľne sme niesli svoj kríž napriek tomu, že stále nám bola ponúkaná ako cena za odpad od Ríma sloboda, peniaze a pohodlný život. Naši biskupi, kňazi a veriaci boli odsúdení na viac ako 15-tisíc rokov väzenia a odsedeli z toho vyše 1000 rokov. Napriek týmto krvavým obetiam má naša cirkev dnes práve toľko biskupov ako v čase, keď ju Stalin a ortodoxný patriarcha Justinián triumfujúco vyhlásil za mŕtvu. Skutočnosť, že naša cirkev po všetkých tých rokoch neľudského utrpenia nebola zničená, je pre nás znakom, že Boh čaká na svoju hodinu...“ Pápež František vyhlásil v júni 2019 v rumunskom meste Blaž za blahoslavených sedem gréckokatolíckych biskupov, ktorí boli v období komunizmu zabití pre vieru. Podobný osud stretol aj gréckokatolíkov na Ukrajine.

S tým súvisí pokus československých komunistov o vytvorenie tzv. národnej cirkvi. Klement Gottwald na schôdzi ÚV KSČ v júni 1948 vytýčil krátkodobú stratégiu voči cirkvi – postaviť nižší klérus proti vyššiemu a dlhodobú stratégiu – odpútať katolícku cirkev od Vatikánu a priviesť ju k tomu, aby sa stala národnou cirkvou. Túto koncepciu komunistického vedenia predniesol sovietskej delegácii na júnovom zasadnutí Informbyra v Bukurešti generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský. Stretla sa s nadšeným súhlasom.

Postup mal byť taký, že sa z katolíckych veriacich vytvoria organizácie, ktoré združia katolíkov verných štátu. Tieto sa samy ujmú obhajoby katolíckych záujmov a budú vystupovať ako reprezentanti katolíkov. Cirkevná hierarchia zasiahne proti organizáciám „pokrokových katolíkov“ suspenziami. Vedenie týchto organizácií potom vyhlási rímskokatolícku cirkev v Československu za národnú katolícku cirkev, nezávislú od Ríma. Do liturgie sa zavedie národný jazyk, inak ostane všetko nezmenené. Nová hierarchia by mala byť vysvätená s pomocou ruskej pravoslávnej cirkvi alebo s pomocou poľskej národnej cirkvi. Pre „obrodné hnutie katolíkov“ sa odporúčal ako najvhodnejší názov Katolícka akcia. Išlo o zneužitie pôvodného názvu hnutia laikov, ktorého základ položil pápež Pius XI. v roku 1922. K biskupom prenikli niektoré informácie o tomto zámere komunistov. 15. júna 1949 sa českí a slovenskí biskupi dohodli na pastierskom liste, v ktorom zaujali kategoricky zamietavé stanovisko ku štátnej Katolíckej akcii, ktorá „... je hnutie rozkolné a každá účasť na nej a s ňou musí byť stíhaná cirkevnými trestami...“. Vzápätí Svätá stolica vydala exkomunikačný dekrét, ktorý sa vzťahoval na štátnu Katolícku akciu. Čítanie pastierskeho listu, ako i rozširovanie exkomunikačného dekrétu sprevádzali dramatické udalosti, spojené so zatýkaním kňazov i s ich ochranou zo strany veriacich. V konečnom dôsledku Katolícka akcia utrpela fiasko. Medzi veriacimi i kňazmi zvíťazila nakoniec zásada vernosti biskupom a Svätej stolici.

Komunistický mýtus o Vatikáne ako nástroja amerického imperializmu padol na obeti a vernosti biskupov, kňazov, rehoľníkov i veriacich v Československu i iných krajinách.

Mýtus č. 3: S pokrokovými duchovnými chce štát rokovať

Tento mýtus slúžil na ovládanie všetkých cirkví a náboženských spoločností po roku 1948. Mýtus o pokrokových duchovných mal deklarovať, že tí duchovní, ktorí vyjadrujú podporu novému zriadeniu, majú možnosť plne realizovať svoju pastoračnú prácu. V katolíckej cirkvi po krátkom období pokusu o „rozkolnícku Katolícku akciu“ dochádza z vôle komunistov k založeniu Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Združovali sa v ňom katolícki kňazi z Čiech a Slovenska. V čase, keď mnohí biskupi, stovky kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok i laikov boli vo väzení a v pracovných táboroch, oni verejne deklarovali svoj pozitívny postoj k socialistickému zriadeniu a jeho cirkevnej politike. Boli zato kariérne i materiálne zvýhodňovaní.

Nemožno im uprieť, že aj vďaka nim život cirkvi v Československu inštitucionálne, aj keď v najmenšej možnej miere, ale predsa existoval. Kontrast medzi utláčanou cirkvou a ich vyhláseniami a životmi bol však natoľko veľký, že medzi veriacimi ľuďmi nepožívali žiadny rešpekt. V obrodnom roku 1968 toto hnutie zaniklo a aj keď len nakrátko, nahradilo ho hnutie Dielo koncilovej obnovy, verné pápežovi a záverom II. vatikánskeho koncilu.

Po vstupe sovietskych vojsk do Československa nastúpilo obdobie tzv. normalizácie a komunistický režim na ovládnutie spoločnosti nastolil iný kurz. Aj keď v Čechách a na Slovensku stál v tomto období vždy niekto pred politickým súdom alebo bol vo väzení, neboli to už desaťtisíce, boli to „už len“ jednotlivci. Komunistický režim sa v tejto fáze „uspokojil“ s tým, že občania mu navonok prejavovali lojalitu, respektíve neprotestovali proti nemu. Táto zdanlivá sloboda lámala však duchovne ľuďom chrbtovú kosť. Toto lámanie chrbtíc sa malo týkať aj veriacich ľudí.

V roku 1971 vzniká z vôle komunistov v Československu hnutie katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré prevzalo názov zo známej encykliky pápeža Jána XXIII. Toto hnutie nadväzovalo na prácu a zmysel MHKD, síce v iných politických podmienkach, ale rovnako lživo. V čase, keď rodičia žili pod nátlakom škôl, aby nedávali svoje deti na náboženskú výchovu, keď nevychádzala žiadna náboženská literatúra, keď nebolo možné postaviť takmer nijaký nový kostol a každý rok zomrelo v Čechách a na Slovensku viac kňazov, ako bolo prijatých na dve bohoslovecké fakulty v republike, keď mladí ľudia šli do väzenia za šírenie náboženskej literatúry, hnutie Pacem in terris oslavovalo socialistické zriadenie a ďakovalo mu za slobodu, ktorú naši veriaci „požívajú“. Znovu  treba povedať, že cez týchto angažovaných kňazov existovali v krajine základné cirkevné inštitúcie a oni vykonali aj mnoho dobrého. Túto mravnú dilemu veriacich i mnohých kňazov medzi klamstvom a výhodami pre cirkev prelomili seminaristi bratislavskej bohosloveckej fakulty, keď v októbri 1981 vyhlásili 48-hodinovú hladovku na protest, že režim chcel zatiahnuť hnutie Pacem in terris na ich fakultu. Následne nato vydala v marci 1982 Kongregácia pre klérus vo Vatikáne z poverenia pápeža Jána Pavla II. dekrét Quidam episcopi, ktorým bola činnosť Pacem in terris v Československu cirkevne zakázaná. Aj keď nie všetci kňazi a biskupi tento zákaz poslúchli, hnutie začalo upadať a s pádom komunizmu zaniklo.

V evanjelickej cirkvi bola situácia taká istá. Štátne orgány rozpustili v marci 1950 Spolok evanjelických kňazov a v septembri toho istého roku založili v Komárne Ústredie slovenských evanjelických kňazov (ÚSEK), ktorého hlavnou náplňou a zásluhou mala byť spolupráca s politickými vrchnosťami. V roku 1950 začínajú úrady odnímať štátny súhlas farárom, iných posielajú do pracovných táborov, nastupujú zatvárania a súdy. Štát získava cez túto organizáciu kňazov i laikov, ktorí sa podujmú osočovať vedenie cirkvi a pôsobia v cirkvi rozkladne. Vytvára sa skupina „vlasteneckých kňazov“ oddaných režimu. Pastorálne konferencie ÚSEKu sa konajú za prítomnosti činiteľov politickej správy a nesú sa v duchu kolaborácie so štátom. Konajú sa mierové konferencie seniorov, farárov, zástupcov biskupských úradov s cieľom podporiť politiku socialistického tábora. 50. a 60. roky sú sprevádzané politickými procesmi s evanjelickými  biskupmi a farármi. Medzi poslednými politickými väzňami, ktorí boli v máji 1968 prepustení na slobodu, bol aj evanjelický farár Jozef Juráš. Počas krátkeho obrodného obdobia v roku 1968 došlo v evanjelickej cirkvi k snahe vyrovnať sa so svojou nedávnou minulosťou. V máji 1968 Ústredie slovenských evanjelických kňazov zaniklo.

Mýtus o pokrokových kňazoch mohol existovať len pod tlakom komunistov a ŠtB, ale len čo oslabol, mýtus i hnutia, ktoré ho reprezentovali, ihneď zanikli.

Mýtus č. 4.: Marx-leninský svetonázor je budúcnosť ľudstva

Učenie marx-leninského svetonázoru malo poprieť existenciu Boha a potvrdiť človeka ako autonómnu, aktívnu a zodpovednú bytosť. Presadzovanie tohto učenia bolo kľúčovou súčasťou mocenského i ideologického boja komunistov s celou spoločnosťou.

Viera sa počas obdobia komunizmu na Slovensku uchovala najmä vďaka masovej ľudovej zbožnosti, ktorej sa učenie marx-leninského svetonázoru nedotklo a ktorú si títo obyčajní ľudia nenechali vziať.

Komplikovanejšie to bolo v školstve, humanitných vedách a v riadiacich funkciách spoločnosti. Najmä v 50. i 60. rokoch sa v mene marx-leninského svetonázoru udialo na školách mnoho neprávostí. Veľké množstvo pedagógov a študentov bolo nespravodlivo vylúčených zo škôl. Na mnohých školách nútilo vedenie školy podpisovať učiteľov vyhlásenie, že budú vychovávať žiakov v duchu marx-leninského svetonázoru. Túto dilemu si musel každý veriaci učiteľ vyriešiť sám. Rovnako to bolo so študentmi, ktorí mali v kádrovom posudku, že sú nábožensky založení. Bolo im potom bránené študovať na stredných i vysokých školách. V čase normalizácie prednášal na Katedre geometrie Prírodovedeckej fakulty UK matematik RNDr. Rudolf Fiby. V roku 1974 tu prebiehali komplexné previerky a Fiby dostal pri nich na podpis hodnotenie svojej osoby, kde bolo napísané, že zastáva marxistický svetonázor. Odmietol to s tým, že môže podpísať, že zastáva vedecký svetonázor. Jeho požiadavka nebola akceptovaná, najprv dostal zákaz prednášať a viesť odborné semináre so študentmi, nakoniec bol ešte ten rok vyhodený zo zamestnania.

Inzercia

Pokiaľ ide o humanitné vedy, odvolávať sa na marx-leninský svetonázor v publikáciách tam patrilo takmer k povinným cvikom. V knihách, ktoré vydávali štátne vydavateľstvá, sa slovo Boh nemohlo objaviť. Marx-leninský svetonázor sa bezvýhradne požadoval nielen v armáde, polícii a justícii, ale vo všetkých riadiacich funkciách štátu.

Na Slovensku existovala teda celých 40 rokov ideologická polarita medzi „obyčajnými“ ľuďmi, ktorí chceli žiť svoj život, a tými, ktorí túto krajinu viedli. Samozrejme, rodinné a priateľské zväzky túto polaritu často zmäkčovali.

Pádom komunizmu otázka marx-leninského svetonázoru prestala v Čechách a na Slovensku v spoločnosti i publicistike existovať. Pád tohto mýtu, ktorý sa týkal nielen náboženstva a cirkví, ale zasahoval naprieč celú spoločnosť, definitívne potvrdil pád komunizmu v Európe.

Mýtus č. 5: Komunizmus zaručuje náboženskú slobodu

Tento mýtus existoval vďaka Ústave ČSSR z roku 1960, kde v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom.“

Ešte predtým, v prvej hlave ústavy v článku 16 ale stálo: „Všetka kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sú vedené v duchu vedeckého svetonázoru, marxizmu-leninizmu a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu.“ Vzhľadom na to, že v Československu do pádu komunizmu neexistoval Ústavný súd, dialektiku týchto dvoch článkov ústavy mali na starosti komunistickí mocipáni alebo pracovníci Štátnej bezpečnosti. Mýtus o náboženskej slobode v Československu sa stal skutočnosťou 29. novembra 1989, keď bol medzi inými zrušený článok 16 v prvej hlave ústavy. Teda nie komunizmus, ale až jeho zánik priniesol náboženskú slobodu.

Mýty rodia mýty

V čase ťažkých 50. a 60. rokov plných prenasledovania som ako chlapec počúval predpovede rôznych ľudí, že komunizmus zanikne až potom, keď prejde celým svetom.

Neviem, nakoľko sa tým riadili aj vo Vatikáne, ale po páde komunizmu v roku 1989 som sa stretol s Mons. Jánom Bukovským, rodákom z Cerovej, členom rehole Spoločnosti Božieho Slova, ktorý bol od roku 1973 pracovníkom Štátneho sekretariátu Vatikánu v oddelení pre vzťahy s ČSSR, Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom a Albánskom. Bol blízkym spolupracovníkom neskorších kardinálov Agostina Casaroliho a Luigiho Poggiho a často ich sprevádzal na cestách do vtedajších komunistických krajín strednej a východnej Európy. V rokoch 1987 až 1989 sa po boku arcibiskupa Francesca Colasuona zúčastňoval na vyjednávaniach s vládou ČSSR o menovaní nových biskupov. Pri našom stretnutí som sa ho opýtal, ako odhadoval Vatikán v 80. rokoch 20. storočia ešte trvanie komunizmu. Odpovedal, že ešte na sto rokov. A dodal, že Vatikán videl komunizmus ako organizmus, ktorý je mladý a silný, potom dorastá, až nakoniec začne pomaly starnúť a umierať. Toto bolo zrejme východisko Vatikánu pri tvorbe tzv. východnej politiky, ktorej cieľom bolo aj za cenu kompromisov zabezpečiť v totalitných krajinách život cirkvi. Spomíname si, že medzi postojom vtedajšieho pápeža Jána Pavla II. a politikou Štátneho sekretariátu v týchto otázkach panovalo isté napätie. 

Táto politika Vatikánu vedie zrejme aj dnes vatikánsku diplomaciu a pápeža Františka pri podpisovaní dohôd s Čínou o uznaní tzv. Národnej katolíckej cirkvi v Číne. O tom, či je takáto politika vzhľadom na ideály evanjeliového života kresťanov mýtom, môžeme v postkomunistických krajinách Európy už diskutovať i polemizovať. V prípade Číny nám chýba osobná skúsenosť a pamäť tejto krajiny.

Záver

Ján Čarnogurský na sympóziu o Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi v septembri 2014 v Šintave povedal, že voči takej totalite, akou bol komunizmus, každý národ bol schopný sa brániť len tak, že siahol na dno svojej podstaty a charizmy, a takto s ním mohol zápasiť. U Poliakov to bola idea viery a národa, u východných Nemcov ich evanjelické zázemie, u Maďarov idea slobodného národa, u Čechov ich intelektuálne prostredie, u Slovákov to bola väčšinová katolícka cirkev. Tohto si boli vedomí aj komunisti na začiatku svojho ťaženia. Alexej Čepička, ktorý stál na čele proticirkevnej politiky v Československu, to zhrnul na schôdzi cirkevných tajomníkov z celej republiky v Prahe v apríli 1949, keď označil katolícku cirkev za poslednú organizovanú silu „reakcie“, a dodal, že proti „reakcii“ v cirkvi treba tvrdo zasiahnuť, ale nie tak, aby vznikol dojem, že je prenasledovaná celá cirkev. V jeho slovách sú obsiahnuté komunistické mýty o náboženstve a cirkvách. Mýty tvorili bojisko, na ktorom sa odohrával štyridsaťročný zápas o život viery i prežitie. Tento zápas vďaka odhodlaniu a ochote prinášať obete i obetovať vlastný život vyhrali kresťania. Komunistické mýty o náboženstve a cirkvách boli pádom komunizmu v Európe v novembri 1989 definitívne prekonané.

 

Použitá literatúra:

MIKLOŠKO, František: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Bratislava: Vydavateľstvo Archa, 1991, s. 268-270 a s. 270-273.

LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948-1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍK, Peter – SMOLÍKOVÁ, Gabriela (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989, I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 78-108.

HAĽKO, Jozef: Komunizmus a Cirkev. In: Radosť a nádej. Roč.8, č.1 (2005), s. 3-8.

ŠIMULČÍK, Ján: Zápas o svedomie. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001.

UHORSKAI, Pavel: Cirkev v útlaku. Kežmarok: ViViT, s. r. o., 2015.

WIKIPÉDIA – https://sk.wikipedia.org/wiki/Ján_Bukovský.

Napísané pre projekt Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika: Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte.

 

Odporúčame