Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. január 2020

Novozákonné tradície a katolícka tradícia

V predposledný minuloročný deň zomrel vo veku 94 rokov maltský kardinál Prosper Grech OSA.
Novozákonné tradície a katolícka tradícia

Kardinál Prosper Grech v objatí s pápežom Františkom. Foto: Vatican News

V predposledný minuloročný deň zomrel vo veku 94 rokov maltský kardinál Prosper Grech OSA. Do augustiniánskeho rádu vstúpil vo svojej vlasti, kde absolvoval aj základné teologické štúdiá. Na pedagogické pôsobenie na akademickej pôde sa pripravoval v Ríme (Pápežská univerzita Gregoriana, Pápežský biblický inštitút) a vo švajčiarskom Fribourgu. Následne vyučoval teológiu na Malte a bol pozvaným profesorom v Cambridge. Po povolaní do Ríma v roku 1970 spoločne s rehoľným spolubratom Agostinom Trapém založil Patristický inštitút Augustinianum, ktorého bol prvým prezidentom.

Vyše tridsať rokov profesor Grech prednášal hermeneutiku na Pápežskom biblickom inštitúte a osemnásť rokov na Pápežskej lateránskej univerzite. Svojho dlhoročného konzultora v rámci Kongregácie pre náuku viery v roku 2012 pápež Benedikt XVI. kreoval na kardinála.

V roku 2016 slovenský augustinián Juraj Pigula v rámci spomienok na svoje štúdiá v Taliansku povedal: „Hneď po príchode ma zaujal ľudský, bezbariérový prístup. Takisto neuveriteľná pokora profesorov na patristickom inštitúte Augustinianum. Mojím učiteľom bol napríklad kardinál Prosper Grech, teraz už 90-ročný augustinián, ktorý na hodiny chodil len s Bibliou v gréčtine a dokázal rozprávať neuveriteľné veci. Títo profesori s nami zdieľali nielen informácie, ale aj svoje životy, vychádzali nám v ústrety.“

Pred niekoľkými rokmi augustiniánsky páter Grech prišiel prednášať na patristickú konferenciu, ktorú zastrešovala Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Košiciach. Učenosť kardinála Prospera Grecha presvitá aj z referátu predneseného na Kongrese o tradícii u cirkevných otcov, ktorý sa konal 7. a 8. mája 1989 na Patristickom inštitúte Augustinianun v Ríme:

Novozákonné tradície a „Traditio Catholica“

Skôr ako pristúpim k jadru témy, chcel by som povedať niekoľko úvodných poznámok:  

Tento referát možno považovať za to, čo sa najmä v anglosaskom svete nazýva „kritika kánonu“ (canon criticism). Ide o nový prístup k spisom Starého i Nového zákona, ktorý sa usiluje pri každej kánonickej knihe zistiť pohnútku k jej vzniku, historické a teologické dôvody, pre ktoré sa nachádza v kánone.

Čo sa týka problému datovania rozličných spisov Nového zákona, hoci viem o nekonečných diskusiách okolo týchto tém, prevezmem všeobecne prijímané závery, aj keď niektoré sú v rozpore s mojím osobným presvedčením.

Pseudoepigrafiu budeme považovať za pokračovanie tradície apoštola, pričom nateraz opomenieme problém literárnej závislosti alebo morálnu otázku.

Môžeme skúmať štyri časové obdobia: 40 až 70 (rok pádu Jeruzalema); 70 až 90; 90 až 110; 110 až po Ireneja.

Stĺpy Cirkvi

Keď Pavol v Liste Galaťanom (2,9) hovorí o takzvanom Jeruzalemskom koncile, povie, že tam boli prítomní on, Peter, Jakub a Ján a definuje ich ako „stĺpy Cirkvi“. Azda Pavol nežil dostatočne dlho na overenie platnosti tohto tvrdenia. Títo štyria apoštoli boli naozaj stĺpmi Cirkvi až do tej miery, že ich môžeme považovať za zakladateľov štyroch veľkých tradícií:

Jakub je predstaviteľom „prísneho“ židokresťanstva; Peter je tiež predstaviteľom židokresťanstva, avšak viac otvoreného pohanom; Pavol je odkazom pohanov, ktorí vstúpili do Cirkvi; Ján vyjadruje samostatnú tradíciu.

Jakubova „prísnejšia“ židokresťanská tradícia mala vo svojom vnútri radikálne krídlo, ktoré potom vyústilo do ebionizmu, zatiaľ čo radikálne krídlo pavlovského prúdu vyústilo do gnosticizmu a radikálne krídlo jánovského prúdu do doketizmu. Až do roku 70 sa tieto štyri prúdy vyvíjali paralelne. Čo sa týka písomných svedectiev, máme autentické Pavlove listy a evanjelium podľa Marka, ktorý pre Ireneja je „interpres Petri“, t. j. autor evanjelia, ktoré pochádza z petrovského prúdu. 

Po roku 70, až do roku 90, odhaľujeme veľmi dôležité vývoje. Ako vieme z analýzy synoptickej otázky, do Matúša a Lukáša sa vlialo Markovo evanjelium. Matúš je evanjelium židokresťanov a fakt, že prevezme do seba celé Markovo evanjelium, znamená, že petrovská tradícia začala prúdiť do Jakubovej židokresťanskej tradície, pričom ju umierňovala. Samotný fakt, že Matúš zdôrazňuje Petrov primát (Mt 16,18), je ďalším znakom toho, ako tento židokresťanský prúd začal vstrebávať petrovský prúd alebo bol ním vstrebávaný. Aj Lukáš prevezme značnú časť Markovho evanjelia, čím ukazuje sútok medzi petrovským a pavlovským prúdom. V tomto období sú prenasledovania: už pred rokom 70 máme Nerove prenasledovania a možno práve tieto prenasledovania sú prvým faktorom sútoku prúdov.

Inzercia

Neskôr, okolo rokov 80 – 85, sa tento sútok ukáže ešte jasnejšie v troch spisoch, Jakubov list, Prvý Petrov list, List Efezanom, ktoré aspoň pre mnohých autorov sú viac-menej súčasné. Aj keby List Efezanom bol pavlovský, t. j. v tom zmysle, že ho napísal Pavol, argumentácia by nepadla: tu však List Efezanom považujeme za popavlovský. Čo sa týka Prvého Petrovho listu, niekoľko autorov poznamenalo, že obsahuje mnohé pavlovské prvky a že pochádza z pavlovského prúdu alebo školy. Rovnako aj Jakubov list má veľa spoločných bodov s Prvým Petrovým listom.

Vo svojej práci publikovanej v roku 1938, The Primitive Christian Catechism, chcel P. Carrington rekonštruovať katechizmus prvotnej Cirkvi a, nasledujúc štúdie A. Seeberga, ukázal spoločné prvky v týchto troch listoch (Jakubov list, Prvý Petrov list a List Efezanom). Všimol si, že v paranetickej časti všetkých troch listov majú niektoré témy rovnaký sled: téma nového stvorenia alebo znovuzrodenia; „deponentes“, katechumenálne cnosti; „subiecti estote“, t. j. kódexy podriadenosti; „vigilate“, kresťanská bdelosť; „resistite“. Vo všetkých troch listoch sa tieto prvky nachádzajú v rovnakom poradí: dá sa teda tvrdiť ako evidentný sútok týchto troch listov, ktorému zodpovedá na úrovni troch prúdov, teda Petra, Jakuba a Pavla, zbližovanie a rozvoj rovnakým smerom. Okrem toho je dobre známe, že v rovnakom období sú tieto tri prúdy spájané v Skutkoch apoštolov, kap. 15, „pavlovským“ Lukášom.

Po roku 90 nasledujú Domiciánove prenasledovania, prenasledovania, ktoré, ako už bolo poznamenané, predstavujú faktor únie. Popri tom však treba vziať do úvahy ešte dôležitejší faktor, reprezentovaný krízami, ktoré sa vyvíjali vo vnútri samotných prúdov a ktoré spôsobili, že tieto prúdy nezostali oddelené, okrem určitého obdobia, ale začali sa zlučovať. Začína sa židokresťanská kríza, z ktorej pochádza ebionitský prúd, pavlovská kríza, ktorá je dobre viditeľná v Pastorálnych listoch, kríza jánovskej Cirkvi (veľmi dobre zdôraznená v knihách R. Browna, najmä v jeho komentároch k Jánovým listom), kríza, ktorú nebolo možné vyriešiť vo vnútri samotného prúdu.

Aké sú následky toho všetkého?

Petrovský prúd v určitom okamihu vstrebá do seba ostatné prúdy, ktoré sa zmietajú vo víre kríz, a funguje ako stabilizujúci prvok. Analyzujme vývoj týchto kríz, pričom začnime od jánovského prúdu. Jánovská komunita prijala do seba rozličné prvky: najskôr židovský prvok, ktorý je reprezentovaný žiakmi Jána Krstiteľa, ďalej samaritánsky a nakoniec pohanský prvok. V Jánových listoch sa ukazuje jasne, že táto komunita je už rozdelená. Je ešte diskutovanou otázkou, či Jánove listy sú alebo nie sú skoršie ako Jánovo evanjelium, ale aj keby Jánovo evanjelium bolo skoršie než Jánove listy, mnohé vsuvky by rovnako vyniesli na svetlo stav komunity. Jeden z týchto dodatkov predstavuje Petrovo vyznanie (Jn 6), kde Ján komentuje: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ Veľmi dobre vieme, že keď Ján rozpráva Ježišov príbeh, rozpráva aj príbeh svojej Cirkvi: teda určitým spôsobom nám referuje, že niektorí odišli z jeho komunity. „Ježiš povedal Dvanástim: ,Aj vy chcete odísť?‘ Odpovedal mu Šimon Peter: ,Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života‘“ (6,67-68). Zmienka o „Dvanástich“, ktorí hovoria cez Petrove ústa, je jediná v Jánovom evanjeliu a znamená, že práve petrovský prúd mal túto rolu – priniesť jednotu a harmóniu do jánovskej Cirkvi. Text potom pokračuje odkazom na Judáša: „Ježiš im odpovedal: ,(...) A jeden z vás je diabol.‘ Ježiš hovoril o Judášovi, synovi Šimona Iškariotského“ (6,70). Judáš je pre Jána prototypom heretika: autor Štvrtého evanjelia sa obracia na Dvanástich a na petrovský prúd práve proti týmto heretikom. Proti týmto „Judášom“, ktorí sa postupne odchyľujú do gnosticizmu. Poverenie pásť baránky a ovce, dané Petrovi v Jánovom evanjeliu 21,15-19, odráža rovnakú tendenciu.

Prejdime teraz k židokresťanskému prúdu. V Júdovom liste, ktorý je neskorší ako Jakubov list, sa samotný Júda predstavuje ako Jakubov brat, a teda ako patriaci k jeho tradícii. V tomto liste Júda nerobí nič iné, len vrhá anatémy proti niektorým, ktorí zvnútra samotného prúdu znepokojovali Cirkev. Z toho istého obdobia je azda Prvý Klementov list, ktorý je napísaný z Ríma: aj keď nebol napísaný s petrovskou autoritou, v každom prípade je významný, pretože pochádza z centra, kde Peter a Pavol už začínali zakladať spoločne svoju teológiu a spiritualitu. 

Čo sa týka pavlinizmu, postačí odkázať na Pastorálne listy, aj tieto napísané po roku 90, ktoré nám jasne hovoria o kríze, v ktorej sa nachádzal pavlovský prúd.

Ako sa riešia tieto krízy?

Aby sme pochopili tento vývoj, je potrebné hovoriť o kanonizačnej funkcii Druhého Petrovho listu. Tento list, ktorý je veľmi neskorý, pričom bol napísaný ako posledný spis Nového zákona, funguje ako nástroj jednoty a fúzie rozličných prúdov. Vskutku vieme, že Druhý Petrov list vstrebal do seba takmer celý Júdov list; je isté, že Júdov list prešiel takmer úplne do Druhého Petrovho listu, pričom bolo vypustených len niekoľko citátov z apokryfných kníh. Ako som sa usiloval zdôrazniť na začiatku, nejde len o otázku literárnej závislosti, ale pochopenia, ako je nejaká tradícia privedená do tohto prúdu. Ďalej si všimnime, ako sa Druhý Petrov list odvoláva na Prvý Petrov list, pretože chce pokračovať petrovský prúd. Slová autora – „Milovaní, toto je už druhý list, ktorý vám píšem“ (2 Pt 3,1) – chcú jasne zviazať tento list s autoritou Prvého Petrovho listu, a teda petrovského prúdu. Druhý Petrov list, naopak, akceptuje trocha s rezervou pavlovský prúd, keď hovorí: „A zhovievavosť nášho Pána pokladajte za spásu, ako vám napísal aj náš milovaný brat Pavol podľa múdrosti, ktorá mu bola daná, tak ako vo všetkých listoch, keď v nich o tomto hovorí. Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu“ (2Pt 3,15-16). Ak na jednej strane autor prejavuje veľkú rezervovanosť voči Pavlovým spisom, na druhej strane ich akceptuje „ako aj ostatné Písma“: Druhý Petrov list robí azda prvú kanonizáciu Pavlových listov. Tento list chce teda vyzvať k ostražitosti bratov od chvíle, čo v pavlovskom prúde niektorí, na ktorých narážajú aj Pastorálne listy, zišli z pravej cesty. Aj keď Druhý Petrov list nebol akceptovaný bezprostredne do kánonu, ale až po dlhom utrpení, v každom prípade mal túto kanonizačnú a historickú funkciu.

Po tomto období prichádzajú spisy Apoštolských otcov a Apokryfy. Židovský prúd pokračuje v Evanjeliu podľa Hebrejov alebo podľa Nazorejcov; petrovský prúd v Petrovej apokalypse z roku 135 a v Petrovom evanjeliu z roku 150; pavlovský prúd v Treťom liste Korinťanom, v Liste Laodicejčanom, v Acta Pauli a, prirodzene, v spisoch Marcióna; radikálny jánovský prúd v Herakleonovom komentári.

„Traditio Catholica“

Keď Irenej stanovuje kánon štyroch evanjelií, len predstavuje štyri prúdy: Matúšovo evanjelium židokresťanský; Markovo evanjelium židopetrovský; Lukášovo evanjelium pavlovský; Jánovo evanjelium jánovský.

Irenej kladie dôraz na fakt, že nestačí akceptovať jediné evanjelium, ako to robia heretici. Vo svojom diele Adversus Haeraeses tvrdí, že ortodoxia spočíva v akceptácii všetkých štyroch evanjelií: katolícka tradícia, v zmysle univerzálnosti, musí považovať všetky štyri prúdy za jediné evanjelium, pretože kto nasleduje len jedno, skôr alebo neskôr upadne do herézy. V slávnom svedectve z Adv. Haer. 3,3,2 Irenej tvrdí o Petrovi a rímskej Cirkvi: „Ad hanc enim ecclesiam, propter potiorem principalitatem, necesse est omnes convenire Ecclesias, hoc est eos qui sunt undique fideles, in qua semper ab iis qui sunt undique conservata ea quae est ab Apostolis traditio“ („S touto Cirkvou, z dôvodu jej osobitnej prednosti, sa musí zhodovať každá Cirkev, totiž veriaci zo všetkých strán sveta, pretože v nej bola vždy uchovávaná apoštolská tradícia tých, ktorí pochádzajú zo všetkých strán sveta“). 

Existuje aj variantné čítanie – „ab iis qui praesunt Ecclesiae“ („tých, ktorí sú na čele Cirkvi“) –, ktoré však pozná priveľa korekcie, a to za účelom dať väčšiu moc rímskym biskupom. Naopak, veta „ab iis qui sunt undique“ („tých, ktorí pochádzajú zo všetkých strán sveta“), môže chcieť odkazovať nielen na tých, ktorí pochádzajú zo všetkých strán sveta, ale aj na tých, ktorí pochádzajú zo všetkých prúdov. Katolicita by teda spočívala v sútoku všetkých prúdov, zjednotených v petrovskom prúde, ktorý bol v Irenejovej dobe reprezentovaný Rímskou cirkvou. Peter nemá nejakú špecifickú doktrinálnu tézu, na rozdiel od Jakuba, Pavla a Jána, ale funguje ako „katalyzátor“ a stabilizátor všetkých ostatných prúdov. Peter je uzol, ktorý spája všetkých ostatných, a teda je synonymom pre catholicitas: toto je Sitz im Leben, v ktorom boli odovzdávané klasické texty o Petrovom „primáte“ (Mt 16,18; Jn 21). Udalosti Cirkvi v ére patristiky pokračujú v tejto novozákonnej tradícii.

Z taliančiny a latinčiny preložil o. Ján Krupa. 

Odporúčame