Čo chce robiť v Bratislave český misionár? Byť na Mladej garde!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čo chce robiť v Bratislave český misionár? Byť na Mladej garde!

FOTO – Andrej Lojan

V Česku sa viera vytráca a možno je to už misionárske územie. Ale Antonín Lukeš, český misionár z Inštitútu Identes, prišiel z Prahy do Bratislavy. Znie to trochu absurdne. Aj o tom sme sa rozprávali.

Budeme si tykať, ale nie preto, že by sme boli dlhoroční kamaráti, ale ty každému hneď tykáš. U nás to nie je celkom bežná vec. Uvedomuješ si to?

V Prahe vo farnosti to bolo normálne, tam ma brali ako Tondu, fagana, ktorému sa stalo, že je kňaz. Ani v Bratislave mladí neboli prekvapení, že im tykám. Ale je pravda, že oni mi stále zväčša vykajú. Asi je to tak, že vzťah ku kňazovi je na Slovensku trochu úctivejší.

Z Prahy príde do Bratislavy pôsobiť český misionár. Pritom na Slovensku navštevuje bohoslužby raz do týždňa 23 percent obyvateľstva a v Česku len 8 percent. Prichádzaš z jednej z najateistickejších krajín Európy na misie k nám. Nie je to čudné?

Ja mám o veciach s českým ateizmom pochybnosť, ale samozrejme, že som sa v Česku stretol aj s ľuďmi, ktorí sa takto deklarujú.

Česi radi veria v niečo medzi nebom a zemou, ale sú hákliví, keď sa ich opýtaš, či patria k nejakej cirkvi. Zdieľať

Česko nie je silno ateistická krajina?

Česi nie sú priam ateisti. Sú skôr bojazliví a boja sa vyjadriť to, kým sú. Väčšina z nich má nejakú vieru, no nie záväznú. Radi veria v niečo medzi nebom a zemou a sú na to celkom hákliví. No ešte viac sú hákliví na to, keď sa ich spýtaš, či patria k nejakej cirkvi. To sa hneď ohradia. Keď sa ich opýtaš: si katolík, evanjelik, luterán, protestant, tak to už je príliš. Už zasahuješ do ich intímnej sféry, o ktorej nepovedia hocikomu. Možno o tom ani rozprávať nevedia, lebo to sami nemajú jasné.

Keď si prišiel prvýkrát slúžiť v nedeľu omšu do bratislavského kostola, bol si vraj prekvapený, ako veľa ľudí prišlo. V Prahe si slúžil pred menším počtom veriacich?

Jasne. Čo sa týka návštevy kostola, to sa vôbec nedá porovnať. Česi nedeľu neriešia. A väčšinou neriešia ani modlitbu. Alebo namiesto modlitby zaujmú nejaký lotosový postoj. (Úsmev.)

Nemal si pocit, že ako misionár si v Česku užitočnejší?

Z tohto pohľadu áno, Česko sa javí ako pole neorané. My, misionári Identes, sme do Bratislavy začali chodiť preto, že tu na Vysokej škole sv. Alžbety je štúdium misiológie. Ich študenti chodia do našich misií v Bolívii ako dobrovoľníci. Najprv sa to dalo zvládnuť dochádzaním, ale potom sa k tomu pridala práca so študentmi na internáte Mladá garda.

Takže tvoje misionárske územie je teraz na Mladej garde?

Takmer každý Slovák je pokrstený, tak niekto by sa opýtal: čo tam v tej Bratislave ako misionár chceš robiť? A ja odpovedám: Byť na Mladej garde. Tí študenti sú podobní ako v Prahe. Aj oni často ostávajú vo veciach viery inkognito.

Mimochodom, vedel si, čo to je Mladá garda?

Na Wikipedii som si prečítal, že ten internát získal meno podľa tajnej protifašistickej organizácie, ktorá počas druhej svetovej vojny operovala na okupovanej Ukrajine. Bola to skupina skôr mladších ľudí.

Je pravda, že kaplnka na Mladej garde je maličká miestnosť zastrčená v pivnici. Zdieľať

Aké to je dnes na Mladej garde?

Na tomto internáte bývajú študenti technických odborov. Vidím u nich skôr ľudovú zbožnosť, ale tá je na nich krásna! Ich viera je krásna. Zažil som to už viackrát: človek niekam príde ako misionár, ale potom je to skôr naopak. To nové prostredie naňho pôsobí priam misionársky. Je to akoby milosť navyše, z ktorej sa každý misionár musí radovať.

Na garde nebolo žiadne pastoračné centrum?

Na Mladú gardu nás poslal otec arcibiskup. Začínal tam môj spolubrat Miloš Miko. Ale takmer sa to skončilo v pate, lebo vedenie internátu aj bolo za, ale akoby váhavo. No vstúpili do hry samotní študenti, ktorí o pastoráciu na Mladej garde mali záujem, a v roku 2016 vznikla kaplnka, kde sa študenti schádzajú skoro denne na ruženec. V stredu tam máme omšu a v pondelok leccio divina s vystavenou eucharistiou.

Blízko je kostol. Nestačil by ten?

Dobrá otázka. Je pravda, že kaplnka na Mladej garde je maličká miestnosť zastrčená v pivnici. Zdá sa mi, že je to ako s tými jasličkami a že aj príbeh kaplnky by sa jasličkám mohol podobať. Keď idem do tej kaplnky a prechádzam po internátnej chodbe, tak ma zdravia aj študenti, ktorých nepoznám. Cítim sympatie. Niektorí ma pozdravia naplno: Pochválen buď Ježiš Kristus, iní skôr hanblivo: Pochválen! Alebo sa len usmejú. Verím, že čosi z tých jasličiek tam je a to pre mňa je dôvod, prečo chcem, aby kaplnka ostala. Cítim už náznak ústretovosti aj v rokovaniach s vedením. Z tej našej prítomnosti sa mi zdá, že tam vidno čosi ako nenápadné svetlo, ktoré aj nenápadne pôsobí.

Vznikla už komunita?

Áno. Na facebooku je asi sedemdesiat ľudí. No v kaplnke je to skupina skôr malá. Osem, desať, pätnásť ľudí, niekedy možno viac. Nie je to veľa, ale pozorujem ich a vidím, že oni sú ovocie.

Asi by ste radi získali z týchto mladých aj spolubratov či spolusestry, nie?

Tešili by sme sa z každého povolania, ktoré sa medzi študentmi môže kedykoľvek prebudiť. Ale treba mať stále akoby pod kožou to, čo hovorí pre tento prípad svätý Pavol: „Kristus ma poslal hlásať evanjelium, ale nie múdrosti slov, aby Kristov kríž nestratil zmysel.“ Tak sa za nás, prosím ťa, modli, aby sme sa od Pavla neodchyľovali.

Foto – Andrej Lojan

Si misionárom z Inštitútu misionárov Identes. Keď som to počula prvýkrát, myslela som si, že je to nejaká sekta.

No vidíš a mňa najprv oslovil ten názov. Identes, to bude niečo s Indiánmi, pomyslel som si. (Smiech.) Ale sekta skutočne nie sme. Na Petra a Pavla roku 2009 sme slávili 50. výročie a vtedy sme boli pápežom Benediktom XVI. uznaní ako Inštitút zasväteného života s verejnými sľubmi, podľa pápežského práva.

Duch svätý bude vždy posielať nové a nové charizmy, lebo taká je nutnosť. Zdieľať

Identes patrí medzi nové formy zasväteného života. Nežijete v kláštoroch ani v rehoľných domoch, ste stále na misii?

Nie sme rehoľa v zmysle starobylých rehoľných inštitútov. Ani regulu nemáme prevzatú, ale vlastnú, tiež uznanú pápežom. Charizmy všetkých rehoľných inštitútov a spoločenstiev v cirkvi sú od Boha pre cirkev a pre náš svet. Ako také ostanú, no Duch svätý bude vždy posielať nové a nové charizmy, lebo taká je nutnosť. Utvárame dejiny sveta a Ježiš Kristus vie, čo zo svojej charizmy odovzdať našim dejinám na obnovu. Alebo skôr na záchranu? Som si istý, že z toho dôvodu vzniklo v roku 1959 aj Identes.

Ako vzniklo?

Zakladateľ Fernando Rielo bol z Madridu. V päťdesiatych rokoch bol zamestnancom španielskej pošty, a tá ho poslala na ostrov Tenerife. Miestny biskup ho pozoroval a videl v tomto laikovi niečo zvláštne, nové, nejaký dar – charizmu a dal mu svoju dôveru. Tam Fernando založil Identes. A akoby vybuchla sopka. Prvé stretnutie bolo v byte, na druhé už nestačil. Šli teda do jedného baru, no ani ten potom nestačil, ktosi vybavil kino a o týždeň už aj kino bolo malé. Fernando dostal povolenie od biskupa, aby sa stretnutia konali v kostoloch. No keď biskup zomrel, nastali problémy. Fernando bol zakladateľ a to nikdy nie je ľahká vec. S tým sú problémy vždy. Navyše, to všetko bolo v čase pred II. vatikánskym koncilom a v časoch Francovej diktatúry.

To vám asi občas aj vyčítajú, že sa Identes rozvíjal v časoch Franca.

Treba si uvedomiť, že Franco diktatúru zaviedol bezprostredne po španielskej občianskej vojne, ktorá bola hrozná, a keby ju nezaviedol, tak to strašné zabíjanie by sa neskončilo. Pravdepodobne aj pod vplyvom občianskej vojny vzal Franco cirkev v Španielsku pod svoju ochranu. Väčšina Španielov bola preto Francovi vďačná. No niektorí mali časom proti diktatúre námietky. Ja si netrúfam Franca vehementne posudzovať. Bol diktátorom a zatváral aj popravoval ľudí, no súčasne španielskych civilistov po občianskej vojne odzbrojil a zariadil, aby sa už ďalej nezabíjali. A keď potom zomieral, tak nehľadal nástupcu, ktorý by v diktatúre pokračoval, ale oslovil kráľa Juana Carlosa I., žijúceho v talianskom exile, aby sa Španielska ujal ako jeho kráľ.

Mnoho ľudí mystiku študuje a skúša, ako keby chodili na kurzy jogy. Zdieľať

V čom je váš misionársky inštitút špecifický?

Španielsko má svoj charakter a tamojšie rády majú niečo z tamojšej mystiky. Často som počul hovoriť o nej ako o mystike španielskej. Ale je to mystika univerzálna a Španieli, hlavne v osobe Jána z Kríža a Terézie z Avily, sú považovaní za tých, ktorí túto mystiku cirkvi prezentovali. Obaja boli karmelitáni a karmelitánom je táto mystika pripisovaná. Hoci sa náš zakladateľ Fernando Rielo s karmelitánmi možno ani nepoznal, k tejto mystike bol povolaný. No k mystike, ktorá nemôže nastať bez „svätosti, ktorá sa žije v spoločenstve“.

Slovo mystika je dnes fascinujúce aj pre neveriacich.

Áno, za slovom mystika cítiť čosi kuriózne, takže by mnohí chceli viac spoznať mystiku. Lenže potom mystiku študujú a skúšajú, ako keby chodili na kurzy jogy. To nie, naozaj nie. Mystika je odovzdaný život, je to svätosť. Keď Fernando začínal svoju činnosť, teda keď začínal mladých ľudí pozývať k svätosti, tak to mnohí vnímali ako drzosť: Takto explicitne hovoriť o svätosti! Na čo sa to hráš? Ale najmä mladí ľudia za Fernandom išli a počúvali ho.

Čím sa odlišujete od iných rádov?

Máme dva sľuby navyše. Sľub apoštolátu a sľub katedry, ktorý nás viaže neustále študovať. Niekto povie, načo sľubovať štúdium, veď vzdelávanie k cirkvi patrí už od jej počiatku? No vidíme často sklon k špecializácii uzatvorenej do seba. Žiaľ, tento štýl špecializácie vidím (či skôr čítam) aj v teológii.

Tento semester sme sa venovali Marxovi. Zdieľať

Úlohou Identes je aj obhajoba viery medzi intelektuálmi. Ako vyzerá vaše vzdelávanie?

Poslanie nášho sľubu je byť v službách obhajoby magistéria. Máme stanovené študovať minimálne dve hodiny týždenne. Ale to je minimum, ktoré nestačí. Treba tomu dávať viac, lebo ak sa ti nejaká téma otvorí, tak ty sa otvoríš jej. Môže to byť metafyzika, ontológia, filozofia, ale aj dejiny. No v súčasnej spoločnosti, ktorá je stále viac špecializovaná, vidím aj naliehavú potrebu rozumieť kultúre, umeniu a najme literatúre.

Vraj ste sa podrobnejšie venovali aj štúdiu Karla Marxa.

Áno, tento semester sme sa venovali Marxovi, aj keď neviem, či podrobne. To by som si pred odborníkom netrúfal povedať.

Foto – Andrej Lojan

Kde si vôbec stretol misionárov Identes?

V Olomouci, v roku 1991, krátko po revolúcii a ešte za Československa. Vtedy sem prišli traja spolubratia, do Prahy, Bratislavy a Olomouca. U nás v Olomouci bol Felipe Rufes. Španiel, ktorý predtým žil dlho v Argentíne a zrazu sa ocitol za Alpami, v slovanskej krajine. Raz mi povedal, že keď Čech niečo povie, nevie, či prehovoril alebo kýchol. Bolo to preňho niečo celkom nové. Občas sme sa náhodne stretli a aj keď sme spolu nikdy nehovorili, tak sme cítili nejakú sympatiu. Po dvoch rokoch mi nechal odkaz, že by so mnou rád hovoril. Už som vedel, že je čosi ako rehoľník a že je Španiel. A mňa tá španielska mystika lákala.

Prečo mystika?

To slovo si privatizovali hinduisti a budhisti českého strihu, ale vedel som, že s mystikou to bude nejako inak. Carlos Saura natočil film Temná noc, ktorý je o Jánovi z Kríža. Išiel som na ten film a hltal som ho vtedy ako sviatosť, ale už vtedy som cítil, že Saura netriafa celkom do čierneho. No aj tak, tá takzvaná španielska mystika bola pre mňa garanciou mystiky. Už som nepotreboval ďalšiu garanciu.

Keď som sa zoznámil s dievčaťom, tak som sa vždy sám seba pýtal: A čo teraz? Zdieľať

Keď si stretol misionára z Identes, čím si bol?

Som pôvodne vyučený zámočník, ale mal som úraz a musel som to nechať. Mne sa pritom remeslo páčilo, hoci keď som išiel do učenia, aj som sa hanbil. Lebo tie najkrajšie dievčatá boli na „gymplu“ a ja na „učňáku“. Ale to remeslo sa mi otvorilo a naozaj sa mi páčilo. No musel som ho po úraze nechať. Robil som v domove dôchodcov a dorábal som si maturitu. V tom čase som sa stretol s Felipem.

Hneď si prijal jeho ponuku?

Bolo to začiatkom prázdnin a Felipe práve odchádzal na pár týždňov do Španielska. Povedal som mu, že konkrétnejšie sa vyjadrím, až keď sa vráti. Ale on už sa nevrátil, lebo ho poslali do Číny, namiesto neho prišiel Alberto Giralda. A ten ma potom viedol krok za krokom. Alberto sa po roku z Olomouca vrátil do Prahy, ja som tam najprv dochádzal a potom zostal.

Prišlo povolanie stať sa misionárom?

Niečo také vo mne asi bolo. Všimol som si, že iní chalani z mojej generácie to mali inak ako ja. Keď sa zoznámili s dievčaťom, ktoré sa im páčilo, tak to u nich bolo hneď jasné a zrozumiteľné. Vtedy sa ešte mladí ľudia ženili a vydávali a oni teda hneď vedeli, že ich vzťah smeruje k sobášu. No keď som sa s dievčaťom zoznámil ja, tak som sa sám seba pýtal: A čo teraz? Pôjdeme do kina? Pôjdeme na výlet do Českého Krumlova? Alebo inam? A padla na mňa ťažoba. Akoby sa mi zavrela perspektíva. Nič som nevidel a bol som zmätený. Aj som si vyčítal, že som egoista, ktorý sa vážneho vzťahu bojí.

Môj život bol o poznanie pokojnejší a perspektíva sa začala rysovať. Zdieľať

Keď si spoznal Identes, perspektíva sa ti otvorila?

Áno, bola oveľa jasnejšia. Hoci aj toho som sa zľakol. Predsa len je tam celibát a človek by sa mu aj rád vyhol. (Úsmev.) Ale v tom povolaní je prítomný Kristus a to je príťažlivé, napriek obeti. Perspektíva sa mi zrazu začala rysovať a dôležité bolo, že som sa jej nezatváral. Môj život bol o poznanie pokojnejší. Na jeseň 1995 som vstúpil do Identes.

Je v Inštitúte Identes klasický noviciát?

Niečo také musí byť podľa kanonického práva. Ale nemáme určený noviciátny dom. Predstavený komunity je poverený, aby mal novica na starosti. Napríklad tu bývame so spolubratom v byte v Petržalke a keby vstúpil niekto nový, tak sa dá predpokladať, že by som získal poverenie, aby som ho ako novica viedol.

Vy ste tu v Bratislave dvaja spolubratia a sú tu aj dve misionárky Identes. To ste vždy také malé komunity?

Sú aj väčšie komunity, ale na iných kontinentoch, kde je iná realita. Južná Amerika, no ešte viac Afrika a Ázia.

Aj ty si spoznal túto inú realitu?

Desať rokov som bol v Prahe, vyštudoval som teológiu a potom som šiel do Ekvádora, tam som bol aj vysvätený. Spravujeme tam tri univerzity a dve školy. Pracoval som v škole a v učtárni. Škola tam žije oveľa intenzívnejšie, aj v sobotu, keď sa v nej schádzajú rodiny. To, čo ľudia majú spoločné, také to „común“, je tam oveľa živšie. Ale vidíš tam veľa neradostných osudov. Do školy príde opitý chlap s pohľadom, ktorý ťažko opísať. Je to otec žiačky, ktorá sa pred ním schováva, je vydesená a nechce odísť zo školy. Potom sa dozvieš, že ten chlap žije v meste s niekoľkými ženami, s ktorými má deti, ale nemá peniaze, tak ich ťahá z tých žien a všetci sú len nešťastní. Veľa je tam takého iregulárneho.

Foto – Andrej Lojan

Chcel si tam ostať?

Vedel by som si predstaviť tam aj žiť. No bol som povolaný späť do Prahy. A v novembri 2018 ma poslali do Bratislavy.

U nás sa hovorí, že my Slováci máme bližšie k ľudovej zbožnosti, českí katolíci sú racionálnejší. Je to tak?

Je, ale tá ľudová zbožnosť je krásna, neobyčajne krásna. Aj keď viera má – ako vidno po celé stáročia – aj svoju racionálnu požiadavku. No racionálna požiadavka nesmie byť na úkor tradičnej viery, a nesmie to byť ani naopak.

Český katolík si dáva pozor a aj nadáva v spisovnej češtine. Zdieľať

Čo sa ti páči na ľudovej zbožnosti?

Vidíš takú samozrejmosť zbožnosti. Vidíš to v tom pokľaknutí aj v iných vonkajších prejavoch. To vonkajšie vie vyjadriť aj to, čo je v duši. Je v tom aj čosi ústretové. Ale možno že ústretovejšie sa potom u vás aj hreší. Ako mi povedala jedna Slovenka: „Od konca nedeľnej omše až do začiatku budúcej nedeľnej omše sa u nás slovo Kristus používalo iba v nadávke.“

Český katolík takto nehreší?

Český katolík si na také vecí dáva pozor a takým spôsobom nenadáva. Nadáva v spisovnej češtine. (Úsmev.) No Čech má sklon si vieru racionalizovať a niekedy až priveľmi, takže je z toho potom istá zmätenosť. Zbožnosť Čecha má logiku, často akoby podľa politického strihu, podľa demokratického konsenzu. Tak napokon vznikli a dodnes fungujú protestantské cirkvi. Nejeden Čech vo viere často hľadá čosi ako logickú rovnicu. Preháňam, ale racionalizmus a demokratická mentalita v týchto veciach hrajú svoju rolu. Racionálny človek s demokratickou mentalitou je ochotný ujať sa zodpovednosti v spoločnosti aj v cirkvi. A v cirkvi sa mu potom môže stať, a aj sa stáva, že ťažko chápe princíp hierarchie.

Je v Česku silné rozdelenie na tých, čo sú za Tomášom Halíkom, a na tých, čo stoja za kardinálom Dukom?

Do značnej miery je to tak. Kľúčová otázka je, či človek má v sebe militantného ducha. Neviem, koľko takých ľudí je, ale sú na oboch stranách a situácia je potom vážna. Človek nesmie byť militantný.

Uvedomujem si, že v Čechách asi niet ťažšej misie, ako byť pražským arcibiskupom. Zdieľať

Asi od teba viacero ľudí zo Slovenska chce poznať názor na Tomáša Halíka.

To je pravda, pýtajú sa ma naň.

Čo im hovoríš?

Som trošku obozretnejší. Je to výrazná persóna, známa už tridsať rokov, možno aj viac. Niektorí možno preto majú voči nemu istú averziu. Ale pre českých študentov a pre ľudí, ktorí majú vo viere aj požiadavky na intelekt, urobil Halík naozaj veľa. Tomáš Halík dostal túto charizmu ako talent od Boha, ktorý nezakopal, ale využíva ho. Ak niekto hovorí, čo Halík robí zle, tak ho obhajujem. No obhajujem aj arcibiskupa Dominika Duku. Uvedomujem si, že v Čechách asi niet ťažšej misie, ako byť pražským arcibiskupom.

Vy ste teraz v Bratislave dvaja misionári a dve misionárky z Identes. Viete, ako dlho tu budete?

Neviem. No ja, teda my a aj naši predstavení by sme boli radi, keby sme neopúšťali miesto, kde sme. Radi by sme v Bratislave ostali a je naším prianím, aby sme sa tu rozvíjali a aby sa na Slovensku našli aj ďalšie povolania. No môže sa stať, že ja tu o pol roka byť nemusím.

Predstavení ťa jednoducho pošlú inde.

Áno, a musím povedať, že práve to sa mi páči. Misia sa nevyberá. Misia sa prijíma. Poslušnosť je iste veľká obeť, ale takú poslušnosť môže formovať iba láska. Vtedy, a len vtedy, ťa racionalita nesklame. Vtedy ti racionalita pomôže a dovolí ti pochopiť, kto je to „oddaný syn“, „oddaný brat“. Aj cit pre hierarchiu ti dá len synovská a bratská oddanosť. Aj keď v hierarchii každý, komu bola daná autorita, musí dbať, aby autoritu správne používal.

Je prirodzené, že sa trochu zachveješ, lebo by sa ti možno páčilo ostať. Zdieľať

Poslušnosť misionára ti teda nerobí problém?

Je vecou odhodlanosti povedať, že poslušnosť milujem. Človek možno voči poslušnosti vnútorne zhreší, lebo predsa len v sebe pociťuje, že niektorých zmien sa bojí. Napríklad sa ti v nejakej krajine žije dobre, a zrazu si poslaná inam. Je prirodzené, že sa trochu zachveješ, lebo by sa ti možno páčilo ostať. Ale v takýchto chvíľach je to iba evanjeliová poslušnosť, ktorá ti umožní pochopiť chvíľu, keď sa nalieva mladé víno do mladých mechov. Nuž: nechaj staré miesto, aj keď ti prirástlo k srdcu, a choď tam, kam máš ísť.

Foto – Andrej Lojan

A tak teraz chodíš do toho skladu v pivnici, do improvizovanej kaplnky v internáte s názvom pripomínajúcim rané päťdesiate roky a komunizmus.

Áno. (Úsmev.) Aj keď ja som naozaj veľmi rád, že nás otec arcibiskup vďačne prijal a práve nám ponúkol internát s pivnicou na Mladej garde.

Ako vidíš Slovensko, si tu už vyše roka?

Ale veď ja Slovensko dávno poznám! Keď sa Československo rozpadlo, mal som tridsať. Nesiem si ho v pamäti. Akési spojenie medzi nami stále je aj po rozdelení a verím, že patrí k nášmu spoločnému osudu. Mne sa taký osud páči.

A skús nájsť nejaké rozdiely.

No, chlapi sú tu takí viac machos. (Úsmev.)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo