Tu Es Petrus – Tu Ex Petrus

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Tu Es Petrus – Tu Ex Petrus

Pápež František a emeritný pápež Benedikt XVI. Foto: TASR/AP

Prečo konečne musíme objasniť právny status odstúpených pápežov.

Keď 11. februára 2013 Benedikt XVI. oznámil svoje rozhodnutie odstúpiť z Petrovho úradu, viedlo to nielen k zriedkavému prípadu konkláve počas života predošlého pápeža. Nadhodilo to ihneď aj otázku, aký cirkevnoprávny status by mal odteraz mať odstúpený pápež. V skutočnosti táto otázka nie je žiadnym spôsobom objasnená v Kódexe kánonického práva, aj keď je tam predvídaná principiálna možnosť odstúpenia pápeža (kán. 332, § 2).

Táto nejasnosť je pozoruhodná, pretože tento kódex je považovaný za ovocie Druhého vatikánskeho koncilu: teda koncilu, ktorý sa už zaoberal aspoň časovým ohraničením úradu biskupa a emeritnými biskupmi. Ešte pozoruhodnejšie je mlčanie tohto kódexu na pozadí toho, že otázka odstúpenia pápeža sa v uplynulých storočiach, ako je známe, kládla opakovane. Cirkevné dejiny poznajú mnohé príklady pápežov, ktorých odstúpenie bolo vynútené. K nim patrí v neposlednom rade prípad Celestína V. v roku 1294, ktorý bol po Benediktovom odstúpení vykresľovaný ako domnelý vzor dobrovoľného zrieknutia sa úradu, a pritom Celestín (Pietro da Morrone) bol pred svojím krokom vystavený nátlaku z viacerých strán, od Karola II. Neapolského, ako aj od viacerých zástupcov kardinálskeho kolégia.

V nedávnej minulosti hneď viacerí pápeži zvažovali teoretickú možnosť odstúpenia, aj keď tieto úvahy zostávali ohraničené spravidla len na moment samotného zrieknutia sa úradu a nevzťahovali sa na čas potom. Pred Benediktom XVI. prinajmenšom Pius XII., Ján XXIII., Pavol VI. a Ján Pavol II. uvažovali nad touto otázkou. Vo všetkých týchto prípadoch prirodzený koniec príslušného pontifikátu zabránil tomu, aby došlo ku konkrétnemu zákonodarstvu v tejto veci. Pius XII. sa najviac priblížil k pokusu o právnu definíciu emeritného pápeža. Počas druhej svetovej vojny existovalo nebezpečenstvo, že nemecké jednotky odvlečú pápeža (bol by to druhý únos pápeža po únose Pia VII. na Napoleonov príkaz v roku 1809). V tej dobe Pius naznačil pred viacerými dôverníkmi, že nacisti v takomto prípade dostanú do rúk len „kardinála Pacelliho“, žiadneho pápeža.  

Akurát Joseph Ratzinger protirečí Wojtylovi  

Pavol VI. nariadil, že v prípade ťažkej choroby alebo iného druhu vážneho, trvalého postihnutia má byť vyhlásený za odstúpeného. Ale ani on nezanechal nijaké predpisy, ktoré by v tomto prípade bližšie opisovali jeho vlastnú pozíciu ako emeritus. Čím vážnejší bol jeho zdravotný stav, tým viac bol aj Ján Pavol II. konfrontovaný s touto témou. Avšak zamietol myšlienku dobrovoľného zrieknutia sa na konci, a to pre obavu, že konštelácia predchádzajúci pápež a nastupujúci pápež bok po boku by mohla viesť ku komplikáciám. Aj Ján Pavol II. dospel k presvedčeniu, že odstúpenie z pápežského úradu jednoducho nie je možné.

Benedikt XVI. mal v tejto otázke iný názor, a nestalo sa to zrejmým až v roku 2013. Už dlho pred svojím odstúpením Benedikt povedal v knihe rozhovorov s Petrom Seewaldom (Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias, Freiburg 2010), že pápež má nielen právo, ale „za určitých okolností aj povinnosť odstúpiť“. Pri tejto príležitosti Benedikt zároveň rozšíril spektrum okolností, ktoré z jeho pohľadu môžu alebo dokonca musia odôvodniť odstúpenie, a uviedol popri fyzických chorobách, ktoré zvažovali už jeho predchodcovia, aj psychickú a duchovnú slabosť ako motívy. A tak akurát Joseph Ratzinger, ktorý sa okrem toho neustále chápal ako obzvlášť verný nasledovník Karola Wojtylu, položil teoretické základy pre akt, ktorý najnápadnejšie protirečil chápaniu pápežstva Jánom Pavlom II. 

Paradoxne to bola práve blízkosť medzi Ratzingerom a Wojtylom, ktorá ukázala neskoršiemu Benediktovi XVI. jednu vec: každý pontifikát má určitú hranicu, za ktorou sa odstúpenie stáva nemožným. Počas choroby a stareckej slabosti suverenita a sloboda rozhodovania Jána Pavla II., ktoré sú nutným predpokladom pre platné odstúpenie, existovali v závere už len v teórii. De facto jeho vedenie úradu spočívalo v rukách jeho najbližších spolupracovníkov a tí by nikdy nesúhlasili s odstúpením. Je príznačné, že najostrejšie protesty proti Benediktovmu odstúpeniu prišli práve od tých, ktorí stáli pri Wojtylovi najbližšie, počnúc jeho bývalým osobným tajomníkom kardinálom Stanislawom Dziwiszom.

Preto Benedikt XVI. urobil svoje rozhodnutie včas, ešte predtým, ako by prekročil uvedenú hranicu k nemožnosti odstúpenia. Zároveň vedel, že musí prijať opatrenia pre čas potom. Dnes vieme, že Ratzinger pred verejným oznámením svojho odstúpenia dôverne informoval niekoľkých spolupracovníkov. Samotné rozhodnutie však urobil predtým, pokiaľ je známe, úplne sám.

Tu spočíva základný rozdiel oproti Celestínovi V.: rezignácia Pietra da Morroneho bola výsledkom regulárneho rokovania medzi pápežom a kardinálmi, ktorí mu dali jasné pokyny týkajúce sa zákonnosti jeho odstúpenia a verejného uskutočnenia tohto odstúpenia. Pápež sa veľmi starostlivo držal prijatých inštrukcií, ktoré napríklad stanovovali, že svoje zrieknutie sa úradu má vysloviť pred konzistóriom kardinálov – tak ako to bolo neskôr aj pri Benediktovi XVI. Okrem toho sa Celestín musel vyrovnať s tým, že s jednou dôležitou prosbou pri kardináloch nepochodil. Prosil o to, aby po ukončení svojho pontifikátu smel ďalej nosiť pápežské insígnie. Avšak kardinál Matteo Rosso Orsini, autor textu zákona, ktorým bolo oficiálne uznané odstúpenie pápeža, rozhodne zamietol túto požiadavku.

Benedikt XVI. volí inú cestu: Pred svojím rozhodnutím sa neradil s kardinálskym kolégiom alebo ani len s časťou kardinálskeho kolégia. Latinský text o svojom odstúpení navrhol vo vlastnej réžii. Takisto sám rozhodol, že sedisvakancia sa nemala začať bezprostredne, ale až po prechodnom období; že ďalej zostane bývať v Ríme; že ďalej bude používať svoje pápežské meno a odhliadnuc od minimálnych, sotva badateľných zmien si ponecháva svoje pápežské oblečenie. Spočiatku bolo nejasné, ktorý titul bude používať. Keď sa 13. marca 2013 objavil jeho nástupca na balkóne Baziliky sv. Petra, František, ktorý predtým už nikdy nepoužil slovo „pápež“, sa predstavil ako „rímsky biskup“ a následne spomenul Benedikta XVI. ako „emeritného rímskeho biskupa“. V priebehu nasledujúcich týždňov sa však rozozvučal aj vo Františkovom jazykovom úze titul „papa emerito“, „emeritný pápež“. To bol najjasnejší znak, že Benediktovo odstúpenie, ktoré samo osebe nepredstavuje ojedinelý prípad v cirkevných dejinách, vo svojom výsledku predsa len viedlo k významnej inovácii: k novej inštitúcii v rámci Cirkvi.

Ako sa rýchlo ukázalo, vonkajšie následky tejto inovácie sú pomerne nekomplikované, aj keď už aj predstava o spoločných fotografiách dvoch biskupov v bielych reverendách, ktorí sa spoločne modlia alebo sa priateľsky rozprávajú, privádza niektoré médiá do skutočnej hystérie.

Skutočným problémom je vzhľadom na mlčanie cirkevného práva a bez konkrétnych skúseností definovať legitímny rámec konania emeritného pápeža. Napríklad Ratzinger hneď na začiatku objasnil, že v budúcnosti sa chce už len v tichu venovať modlitbe, no potom sa predsa len pri určitých príležitostiach opäť ukazoval na verejnosti, po dohode s pápežom Františkom. Bergoglio, ktorý sa tu musí zaoberať historicky ojedinelou konšteláciou, vynakladá maximálne úsilie, aby ešte nevyostroval škandál odstúpenia. Zavčasu zdôraznil, že Benedikt nemá byť zamknutý niekde preč ako kedysi nešťastník Pietro da Morrone na hrade Fumone.     

Opakovane vysiela František signály, ktoré majú uvoľniť celú situáciu. Preto prevzal Benediktom zanechanú a takmer dokončenú encykliku „Lumen fidei“ a zverejnil ju pod svojím vlastným menom. Predkladá svojmu predchodcovi dôležité texty, pravidelne ho navštevuje, pýta sa ho na jeho názor. Zodpovedajúc tomuto rozdeleniu úloh sa aj Ratzinger čoskoro vzdal svojej samozvolenej zdržanlivosti a opakovane sa hlásil o slovo, niekedy dosť podrobne, napríklad novou knihou rozhovorov. Smerom von Bergoglio pritom neustále opakuje, že to, čo sa stalo v roku 2013, bolo dobrým vývojom. Benedikt vytvoril svojím krokom precedentný prípad, ktorý by v budúcnosti mohli nasledovať ďalší pápeži. Ale popri týchto prejavoch sympatií je jasné, že v uplynulých rokoch sa ukázali aj problémy. Tieto problémy treba dôkladne analyzovať, ak chceme uvažovať nad novou úpravou statusu emeritného pápeža.

„Rozšírená“ Petrova služba s dvomi „podielnikmi“?

Je očividné, že v určitých častiach cirkevného spektra dodnes vládne citeľné a trvalé odmietnutie Benediktovho odstúpenia. Toto odmietnutie ide ruka v ruke s čiastočne otvorenými, čiastočne subtílnymi pokusmi spochybniť kánonickú platnosť zvolenia Jorgeho Bergoglia. Príslušné pozície vychádzajú z klasickej predstavy o celoživotnom pápežstve, ktoré vraj nie je biskupským úradom ako každý iný biskupský úrad. Prefekt Pápežského domu, arcibiskup Georg Gänswein, rozvinul na tomto pozadí koncept „rozšírenej“ Petrovej služby „s jedným aktívnym a jedným kontemplatívnym podielnikom“.

Absencia exaktných predpisov k emeritnému pápežovi len otvára priestor pre takého predstavy. Avšak tieto predstavy nie sú zamerané na cirkevnoprávne problémy, ale možno na nich natrafiť predovšetkým medzi tými laikmi a duchovnými, ktorí vlastne celkovo odmietajú zmenu kurzu, ktorú podnikol pápež František: napríklad jeho tematické dôrazy, synodalitu Cirkvi, odklon od eurocentrizmu alebo boj proti klerikalizmu, ktorý ako choroba ochromuje dynamiku evanjelia. V tejto súvislosti neexistuje zásadný rozdiel medzi bývalým talianskym ministrom vnútra Matteom Salvinim, ktorý sa necháva fotografovať v tričku s nápisom „mojím pápežom je Benedikt“, a biskupom mesta Capri, ktorý aj sedem rokov po jeho odstúpení necháva visieť nad svojím biskupským sídlom Benediktov erb.

 Odkaz Druhého vatikánskeho koncilu

„Nikto nie je viac mŕtvy ako mŕtvy pápež,“ napísal teológ Joseph Ratzinger v roku 1964, v čase Druhého vatikánskeho koncilu. Táto veta s brutálnou jasnosťou povedala, že koniec pontifikátu neustále znamená drastický predel pre Katolícku Cirkev a že jednoducho treba akceptovať postupnosť pápežov a ich zakaždým nový štýl vládnutia podobne ako striedanie sa ročných období. Dnes, o desaťročia neskôr, sa odstúpenie Benedikta XVI. predstavuje ako odkaz práve Druhého vatikánskeho koncilu: po koncile rímski biskupi rozmlátili starý obraz pápeža, ktorý pripomínal skôr reliéf asýrskeho vládcu, a namiesto neho postavili myšlienku človeka z mäsa a kostí, ktorý je podrobený rovnakým slabostiam, zraniteľnostiam a iným obmedzeniam ako všetci ostatní ľudia tiež. Tento ďalší rozvoj konceptu pápežstva pomáha pritom pochopiť „prečo“ odstúpenia z roku 2013. Pre budúcnosť je však potrebné, aby sme právne upravili aj „ako“. Vo všetkých tých napätiach v nedávnej minulosti – od diskusií okolo Synody o rodine v roku 2015 až po krízu sexuálneho zneužívania – bola neustále bezmyšlienkovým spôsobom inštrumentalizovaná postava Benedikta XVI. a uvádzaná proti Františkovi, čo najhorlivejších obrancov Františka privádzalo k myšlienkam na ostré odvetné opatrenia: príslušné návrhy siahali od zrušenia Prefektúry Pápežského domu až k oficiálnemu zaviazaniu Benedikta pravidlami, ktoré platia pre odstúpených diecéznych biskupov. To by však boli opatrenia ad personam, ktoré by ešte viac otravovali aj beztak zlú klímu (len tak mimochodom, zaiste slobodno tvrdiť, že zástancovia takýchto pomstiteľských reakcií by určite vôbec nič nenamietali proti Benediktovým verejným vyjadreniam, keby tieto boli zreteľnejšie v línii pápeža Františka). Aj keď z pochopiteľných dôvodov práve František sotva môže objasniť otvorenú otázku statusu emeritného pápeža, v tejto veci sú potrebné jednoznačné právne predpisy. 

Tieto predpisy by mali zdôrazniť jedinečnosť Petrovho úradu a predpísať pre emeritovaného pápeža stratu všetkých vonkajších i vnútorných prvkov, ktoré poukazujú na pápežskú dôstojnosť. Na tomto pozadí by bolo vhodné, aby známa averzia aktuálneho pápeža proti všetkým možným aspektom pápežského ceremoniálu – od oblečenia až po pápežský byt – neposlúžila ako vzor medzi jeho nástupcami: v určitom zmysle až tieto formálnosti vo verejnom vnímaní robia pápeža pápežom, aj keď veriaci prirodzene môžu rozlišovať medzi osobou aj jej atribútmi. Sile a legitímnosti nových predpisov by bolo na prospech, keby ich pápež neformuloval sám, ale by boli na základe odborného poradenstva cirkevných právnikov prediskutované a požehnané na konzistóriu.

Ale ešte predtým, ako budú zavedené takéto normy, by sa budúci pápeži, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou odstúpenia, mali v tom čase zrieknuť takých rozhodnutí, ktoré by zbytočne obmedzili priestor na manévrovanie ich nástupcu. Ako príklad uveďme, že Benedikt XVI. ešte v júli 2012, keď už pripravoval svoje odstúpenie, obsadil šéfovskú pozíciu na Kongregácii pre náuku viery Gerhardom Ludwigom Müllerom. Je už dosť ťažké prevziať dedičstvo zosnulého pápeža. O koľko ťažšie však musí byť, keď nový pápež musí brať ohľad na možné precitlivenosti emeritného pápeža.      

Prevzaté z nemeckého časopisu Herder Korrespondenz. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.   

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo