Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
23. 02. 2020, 15:55

Aká bola účinnosť apologetickej literatúry?

Apologisti vyvracali názor, že kresťanstvo je dobrým náboženstvom pre nevzdelané a fanatické osoby.
Aká bola účinnosť apologetickej literatúry?

Jeden z najväčších starokresťanských mysliteľov, Origenes. Foto: wikimedia

Keď pozeráme na ríšsku úradnú moc, na ktorú sa apologisti obracali, ich iniciatíva sa nám javí bezúspešná: v priebehu času postoj Rímskej ríše k náboženstvu a ku kresťanskej Cirkvi mal možnosť modifikovať sa, ale určite nie účinkom obhajobných rečí apologistov.

Keď však rozšírime svoje zorné pole, obraz sa zmení, a nemálo. Hoci skutočne rímske úrady boli v prvom rade partnerom, s ktorým sa apologisti snažili viesť dialóg, ich zámerom bolo aj poinformovať o svojich dôvodoch, totiž o motiváciách svojej protipohanskej polemiky, čo najširšie publikum vzdelaných pohanov zo sociálne a preto kultúrne vyšších vrstiev, ktorých vplyv v politickej oblasti zaiste nebol malý.

A treba aj skúmať kresťanskú sféru, predovšetkým vzdelaných kresťanov, ktorí boli neustále vystavení polemike so seberovnými príslušníkmi pohanského náboženstva a apologetickými spismi sa im dostávala primeraná podpora, a nielen im, pretože aj kresťania na nižšej kultúrnej úrovni, aj analfabeti, mohli byť prostredníctvom ústnej komunikácie nejakým spôsobom vzdelávaní a uspôsobovaní k obhajobe kresťanského vyznania vo svojom sociálnom prostredí.

Keď takto rozšírime cieľ apologetických spisov, táto iniciatíva sa nám nebude javiť len rozmarná, pretože hlavne v kresťanskej komunite, ale aj mimo nej, tieto spisy zaiste vzbudili záujem a získali súhlas.

Kelsos

V skutočnosti okolo šesťdesiatych rokov 2. storočia, viac-menej v dobe cisára Marka Aurélia, kresťania začínajú zaujímať pohanskú intelektualitu, odhliadnuc od veľmi málo informovaného odmietnutia, ktoré čítame niekoľko desaťročí predtým u Tacita.

A zatiaľ čo cisár Markus Aurélius vidí v kresťanoch len fanatizmus a zdráhanie, Galenus pripúšťa, hoci zdôrazňuje iracionálnosť ich viery, že v praktickom živote sa kresťania vedia správať ako praví filozofi.

V dobe cisára Marka Aurélia platónsky filozof Kelsos zostavil prvý pohanský spis, ktorý je zameraný špecificky na vyvrátenie a odsúdenie kresťanského náboženstva, Pravdivá reč. Obvinenie je obvyklé: kresťanstvo je dobrým náboženstvom pre nevzdelané a fanatické osoby, ale toto všeobecné obvinenie je teraz podopreté argumentmi rozličného druhu, ktoré sú dedukované zo zaiste nie prehĺbeného, ale ani úplne povrchného poznania rozličných spisov kresťanov a z určitého navštevovania ich prostredia.

Origenes

Kelsov spis o niekoľko desaťročí neskôr vyvracal Origenes, ktorého dielo Proti Kelsovi začalo nový druh apologetického spisu, pretože protipohanská polemika tu nie je prezentovaná bez konkrétnych osôb, ako sa to dialo v predchádzajúcich apológiách, ale precízne a priamo vyvracia spis zameraný podrobne proti kresťanom. Origenov príklad poslúži ako škola.

Konštantínov obrat

Ako sme už spomenuli v predošlom príspevku, radikálna zmena vzťahov medzi Rímskou ríšou a Cirkvou, začatá Konštantínovou politikou v prospech kresťanského náboženstva, zmenila aj znaky apologetickej literatúry, ale nie toľko, koľko by sa očakávalo.

Zatiaľ čo hlavným cieľom tejto literatúry bola obhajoba kresťanstva pred obvineniami z pohanskej strany, keď pominul nepriateľský postoj rímskych úradov, teoreticky pominula aj hlavná motivácia, ktorá inšpirovala túto literatúru, pretože kresťania sa už viac nemuseli obhajovať pred pohanmi, dokonca to boli oni, kto začal prenasledovať svojich prenasledovateľov zo včera.

Hlavným prvkom apologetickej literatúry, počnúc najstaršou zachovanou apológiou, bol takpovediac ofenzívny charakter tejto obhajoby, ktorá sa zakladala predovšetkým na dokazovaní falošnosti kultov pohanského náboženstva oproti kresťanskému monoteizmu: hoci nové postavenie kresťanstva už odbremeňovalo kresťanských apologistov od ohlasovania ich nevinnosti z obvinení, ktoré im vznášali tak politické autority, ako aj pohanský ľud, pohanské náboženstvo zostalo ešte dlhú dobu väčšinovým náboženstvom v prostredí ríše, hoci v roku 380 cisár Teodóz uznal kresťanské náboženstvo za jediné zákonom povolené náboženské vyznanie, a len pomaly bolo pohanstvo vytláčané a redukované do postavenia absolútnej menšiny: preto ešte pretrvávala potreba polemizovať proti pohanskému náboženstvu.

Ani v tej dobe nechýbali protikresťanské spisy, v prvom rade, ale nie ako jediný, spis cisára Juliána. Hoci spolunažívanie medzi pohanmi a kresťanmi bolo vo všeobecnosti pokojné, nemohli sa nevyskytnúť spory a polemiky na rozličných sociálnych úrovniach, ktoré boli vyživované, predovšetkým vo východnej časti ríše, opakovanými násilnými činmi kresťanov na úkor pohanských chrámov.

Pretrvávanie takejto klímy vyzývalo k tomu, aby sa pokračovalo v apologetickej literatúre, hoci bola zjavne adaptovaná na nové požiadavky. Ešte aj v neskorom 5. storočí Teodoret z Kýru bude pociťovať potrebu nadiktovať úmorný apologetický spis, ktorý sa angažuje predovšetkým na svetonázorovej úrovni.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame