Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
01. 03. 2020, 20:58

Prierez najstaršími apológiami

Vieme, že prvú skutočnú a vlastnú apológiu predstavil cisárovi Hadriánovi kresťan Quadratus.
Prierez najstaršími apológiami

Nejaký podnet k polemike proti polyteizmu pozorujeme už v reči, ktorú predniesol Pavol v aténskom Areopágu (Sk 17,23n). Vieme, že ďalšie takéto podnety boli náplňou Petrovho kázania, spisu zo začiatku 2. storočia, z ktorého sa nám zachovali len zlomky.

Najstaršie apológie

Vieme, že prvú skutočnú a vlastnú apológiu predstavil cisárovi Hadriánovi počas jeho cesty do Grécka (124 alebo 125) kresťan Quadratus, o ktorom nevieme nič presné. Ani jeho Apológiu nepoznáme. Zato poznáme Apológiu Aristida, azda Aténčana, o ktorom vieme len toľko, že svoju apológiu predstavil cisárovi Hadriánovi v Aténach.

Aristidovu Apológiu poznáme v celistvej verzii v sýrskom preklade a v čiastočnej verzii v gréčtine, pretože bola znovu použitá v jednom neskorom hagiografickom texte. Aristides bráni kresťanské náboženstvo predovšetkým tak, že poukazuje na jeho nadradenosť nad náboženstvami Grékov, Židov, barbarov, pretože kresťanstvo ako jediné náboženstvo dáva presné poznanie o Bohu, stvoriteľovi všetkých vecí. Bezchybná mravnosť života kresťanov garantuje pravdivosť ich viery.

Stratili sa Apológie Miltiada a Apolinára z Hierapolisu, ktoré siahajú do doby cisára Marka Aurélia, a to isté platí o Apológii Melitona Sardského, ktorý bolo výraznou osobnosťou v kultúrnom prostredí kresťanskej Ázie v druhej polovici 2. storočia.

Dôležitý úryvok tejto apológie, citovaný cirkevným historikom Euzébiom (HE V, 26,3), prvý raz uvádza do vzájomného vzťahu dátum Kristovho príchodu na zem a dátum založenia Augustovej ríše. Časová zhoda týchto dvoch udalostí musela otvoriť cestu vzájomnej spolupráci medzi Rímskou ríšou a Cirkvou. Na tento synchronizmus poukazovali aj neskorší apologisti.

Treba zdôrazniť aj fakt, že v apologetickom kontexte Meliton nazýva kresťanstvo „našou filozofiou“, takže ho nepripodobňuje pohanskému náboženstvu, ale gréckej filozofii, ktorá so svojím hlbokým etickým zameraním, popri tom špekulatívnom, predstavovala autentický existenciálny návrh pre ľudí tej doby, a preto bola v pozícii antagonizmu, ale aj obdoby ku kresťanskému náboženstvu.  

Apológie z prelomu 2. a 3. storočia

V priebehu druhej polovice 2. storočia a na začiatku 3. storočia vznikli rozličné apologetické spisy, ktoré tvoria chrbticu tejto literatúry v gréckom jazyku: ide o spisy Justína, Taciána, Atenagorasa, Hermiasa, anonymného autora spisu Diognetovi.

Tradične sa odovzdávajú dve Justínove apológie, ale je vhodnejšie považovať tú druhú len za dodatok k prvej apológii; a tá je adresovaná cisárom Markovi Auréliovi a Luciovi Verovi, zaradzuje sa okolo roku 153. Justínov učeník Tacián je autorom spisu Proti Grékom.

Aténsky filozof Atenagoras predstavil svoju Prosbu za kresťanov cisárom Markovi Auréliovi a Commodovi okolo roku 177. Od Atenagorasa sa nám zachoval aj traktát O vzkriesení, ktorého obsah možno takisto považovať za apologetický, pretože dogma o vzkriesení mŕtvych na konci sveta, ktorú kresťania zdedili od Židov farizejského smeru, bola jednou z najkontroverznejších tém v polemike s pohanmi.

Z rozličných spisov antiochijského biskupa Teofila sa nám zachoval len spis Ad Autolycum, v troch knihách, ktorého vznik treba zaradiť okolo roku 180. Ide o apologetický spis neobvyklého rozsahu, v ktorom sú obvyklé apologetické argumenty obohatené o chronologické výpočty zamerané na dokázanie väčšej starobylosti židovskej náboženskej tradície oproti tej gréckej a nadradenosti rozprávania knihy Genezis nad gréckym mýtom.

Krátka Satira pohanských filozofov bližšie nepoznaného filozofa Hermiasa, ktorú treba zaradiť okolo roku 200, rozvíja apologetický argument, ktorý je zameraný na znemožnenie gréckej filozofie vyzdvihovaním protirečení medzi filozofmi.

Nevieme s určitosťou zaradiť v čase (začiatok 3. storočia?) a v priestore (Alexandria?) ani anonymný spis Diognetovi, ktorý rozvíja obvyklé apologetické témy, no robí to s takým zanietením a s takou jazykovou a štýlovou odbornosťou, že tento spis možno označiť za perlu starovekej kresťanskej literatúry.

Z rozličných apologetických diel, ktoré sa nám zachovali pod menom Justína a iných autorov, ale zaiste nie sú autentické a vcelku sú neskoršie, treba spomenúť predovšetkým Výzvu k pohanom, ktorá sa nám zachovala pod Justínovým menom, jej veľké nasadenie a ideologickú hĺbku v polemike proti gréckej filozofii.   

Všetky tieto spisy sú navzájom spríbuznené prítomnosťou argumentov, ktoré sú charakteristické pre apologetickú literatúru, ale zjavne každý z nich má aj svoje špecifiká. Vzhľadom na túto pestrosť sa v ďalšom článku zdržíme na chvíľu pri niektorých témach a tendenciách väčšieho významu v týchto apologetických spisoch.

Prečítajte si aj skoršie príspevky o apologetickej literatúre od profesora Manlia Simonettiho. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame