Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
02. 03. 2020, 14:22

Chápanie pôstu v byzantskej pravoslávnej tradícii

Niekoľko myšlienok k začiatku Veľkého pôstu podľa juliánskeho kalendára, ktorý v tomto roku pripadol na 2. marca.
Chápanie pôstu v byzantskej pravoslávnej tradícii

Pôst, podobne ako modlitba, demonštruje podstatnú dualitu, ktorá charakterizuje kresťanský život. Obe tieto náboženské praktiky fungujú na dvoch úrovniach: na osobnej úrovni a na úrovni spoločenstva, a sú spolu neoddeliteľne spojené.

Na osobnej úrovni sú pôst a modlitba činmi, ktoré Kristus nariadil vykonávať „v skrytosti“ (Mt 6,17-18). Na úrovni celého spoločenstva sa veriacim odporúča, aby sa spolu modlili za určité spoločné veci (Mt 18,20).

Analógiu s pôstom možno vidieť v pravidlách pre zdržanlivosť, ktoré Pravoslávna cirkev predpísala pre celé bohoslužobné spoločenstvo. Zatiaľ čo pôst v skrytosti, bežne známy ako asketický pôst, má svoje vlastné pravidlo a rytmus, podľa rôznych tradícií a okolností, a je v podstate zdržanlivosťou (vyhýbaním sa určitým potravinám v určitých obdobiach roka alebo v určitých dňoch týždňa), pôst Cirkvi je totálny (bez príjmu potravy alebo tekutín) a je vskutku prípravou na Eucharistickú hostinu, ktorá je predobrazom nebeského kráľovstva.

Božský príkaz postiť je starší ako samotné ľudstvo: „Hospodin, Boh, prikázal človekovi: ‚Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš‘“ (Gn 2,16-17).

Prvotný hriech nám bol odhalený porušením pôstu Adamom v raji. Pretože podľahol pokušeniu a zjedol zakázané ovocie, bol vyhnaný z raja a podrobený smrti. Na druhej strane, nový Adam evanjelií začína svoju misiu pôstom (Mt 4,1-11). Kristus tým, že prekonal pokušenie jesť, zničil smrť a znovu otvoril brány raja.

Z jedného i druhého hľadiska konštatujeme, že z pohľadu Biblie je pôst niečo vitálne (v doslovnom zmysle slova „život dávajúce “) a majúce rozhodujúci význam. Zdržanlivosť prvého Adama možno považovať za asketickú, pretože jej zjavným účelom bolo viesť hlavu ľudského rodu k uznaniu nevyhnutnej závislosti stvorenia od Stvoriteľa. Totálny pôst Krista v púšti bol podniknutý ako bezprostredná príprava na jeho verejnú službu: viesť ľudstvo späť do Božieho kráľovstva.

Predstava pôstu (na rozdiel od dodržiavania stravovacích zákonov) počas prípravy na teofániu je známa ako v antike, tak aj v Starom zákone: Mojžiš sa postil na hore štyridsať dní a štyridsať nocí (Ex 24,18), zatiaľ čo aj Izraeliti dolu mali nariadené, aby sa zdržali sexuálnej aktivity (Ex 19,15). Daniel sa postil, keď očakával Božiu odpoveď na svoju modlitbu (Dan 9,3).

Existuje veľa príkladov pôstu ako aktu národného pokánia. Po katastrofe občianskej vojny s Benjamínom sa Izrael postil (Sdc 20,26). Samuel nechal ľud postiť, pretože Izraeliti odpadli k Bálovi (1 Sam 7,6). Aj Nehemiáš nechal ľud postiť a vyznať hriechy (Neh 9,1).

Asketická alebo osobná zdržanlivosť sa chápe aj ako akt návratu a zmierenia – nejde o obetu, pretože primárny dôraz sa nekladie na dávanie, ale vzdávanie sa. Zdieľať

Niektoré z týchto skorých charakteristík pôstu sa opakujú v ranom kresťanstve, ale vo všeobecnosti postoj zaujatý voči pôstu bol odlišný a výnimočný. Ježiš kritizoval rituálny formalizmus farizejov, pretože mal prednosť pred etickým konaním. Avšak Ježiš neodstránil pôst, pretože strávil štyridsať dní v púšti v modlitbe a pôste a navrhol, aby sa modlitba a pôst používali ako účinný prostriedok proti diablovi, pričom išlo o pohľad, ktorý pripomínal starodávne praktiky.

Avšak z dôvodu prevládajúceho pohľadu, v ktorom sa pôst spájal so smútkom, Ježiš považoval pôst počas svojej mesiášskej prítomnosti za bezdôvodný (Mk 2,18-20).

V poapoštolskom období kresťanstvo stanovilo svoje vlastné pravidlá pôstu, ktoré sa vyvinuli podľa všetkého zo židovských pravidiel. V 2. storočí bol zavedený pôst pred sviatkom Paschy. Trvanie tohto prísneho pôstu bolo obdobné s časom, ktorý Kristus strávil v hrobe. Avšak tento pôst nebol spojený so smútkom, ale skôr bol vnímaný ako prípravné obdobie na slávenie, ktoré trvalo od Paschy po Päťdesiatnicu a ako vonkajší znak anticipácie duchovného naplnenia.

V priebehu 4. storočia bolo toto pôstne obdobie predĺžené na štyridsať dní, a to na pamiatku štyridsiatich rokov, ktoré deti Izraela strávili v púšti (Ex 16,36), a na pamiatku Ježišovho štyridsaťdňového pôstu v púšti, keď bol pokúšaný diablom (Mt 4,1); od tej doby je toto pôstne obdobie známe ako Veľký pôst.

V 3. storočí boli stredy a piatky určené za pôstne dni pre kresťanov. Tieto dni boli vybraté, pretože to boli dni smútku: streda na pamiatku zrady Ježiša a piatok na pamiatku Ježišovej smrti. Postiť v sobotu, totiž v deň Pánovho odpočinku od jeho diela stvorenia, a v nedeľu, totiž v deň Kristovho vzkriesenia, bolo zakázané, pretože pôst a radosť boli považované za protikladné.

Asketická alebo osobná zdržanlivosť sa chápe aj ako akt návratu a zmierenia – nejde o obetu, pretože primárny dôraz sa nekladie na dávanie, ale vzdávanie sa. Pôstne čítania z Písma a hymny stanovujú priority: osoby ako prvé, pravidlá pôstu prichádzajú potom. Zdržanlivosť je neúčinná, ak nás neprivádza bližšie k našim blížnym.

Kolektívny pôst Cirkvi, Kristovho tela, predpokladá dimenziu, ktorá je podstatne liturgická. Je to akt zjednotenia a čas zúčtovania. Zjednocuje dušu s telom, toho, kto sa postí, s božstvom, a aj všetkých veriacich na svete do spoločnej činnosti. Včerajšok a zajtrajšok sa stávajú stále prítomnými v tejto časovej škále, preto skrze liturgický pôst a slávenie je veriacim poskytnutá príležitosť byť aktuálne prítomní ako súčasníci pri hlavných okamihoch dejín spásy.

Liturgický život a každodenný život nie sú považované za oddelené priehradky v živote kresťana. Liturgia je život a všetko zo života je liturgické, a toto zahŕňa pôst zhromaždenia.

Zdroj: The concise encyclopedia of orthodox christianity, ed. J. A. McGuckin, Wiley Blackwell 2014. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.   

Odporúčame