Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. marec 2020

Čo by Origenes neurobil pre svojho mecenáša!

Dozviete sa aj o počiatkoch latinskej apologetickej literatúry.
Čo by Origenes neurobil pre svojho mecenáša!

Aj keď jeho veľmi ambiciózny a sľubný kultúrny projekt značne uľahčil prenikanie kresťanského náboženstva do vyšších sociálnych vrstiev na kresťanskom Východe, Origenes nemal špecifické apologetické záujmy. Za jeho literárnou aktivitou v tejto oblasti sa skrýva len jeden vedľajší motív. Napriek tomu Origenova apologetická činnosť sa konkretizovala v ôsmich knihách Proti Kelsovi a iniciovala nový spôsob robenia apológie v tomto už tradičnom literárnom žánri.

Origenovho mecenáša Ambróza tak veľmi znepokojila lektúra Kelsovho protikresťanského spisu, že okolo roku 248 požiadal svojho chránenca, aby ho vyvrátil, hoci toto dielo malo už 80 rokov. Origenes sa proti svojej vôli pustil do zvereného pensum a začal diktovať sumárnu konfutáciu. V priebehu tejto práce sa mu však čoraz viac ukazovala dôležitosť Kelsovho spisu, pretože toto dielo nevykazovalo povrchné poznanie základných aspektov kresťanského náboženstva. A tak Origenes znovu prešiel svoje začaté dielo a Kelsov spis podrobil veľmi detailnej konfutácii.

Origenes citoval Kelsov spis úplne, úryvok po úryvku, niekedy doslovne, niekedy podľa zmyslu, a každý úryvok systematicky prediskutoval a vyvrátil. Takouto cestou sme spoznali celý obsah a veľkú časť doslovného textu Kelsovho spisu. Všetky argumenty, ktoré filozof predložil proti kresťanom, Origenes prediskutoval vznešene a sofistikovane, ako príklad možno uviesť diskusiu o tom, či je alebo nie je dovolená alegorická interpretácia nielen pohanských mýtov, ale aj židovského a kresťanského Písma.

V každom prípade zrejmou zostáva úplná nepriepustnosť oponentov voči vzájomným argumentom a tá je spôsobená radikálne odlišným predpochopením, s ktorým pristúpili k svojej téme. Treba poznamenať, že keď Kelsos písal svoje dielo, Rímska ríša bola ešte na vrchole svojej slávy. V tej dobe sa nadradenosť gréckej kultúry, sformovanej tradičnou paideiou a zhodnotenej filozofickým racionalizmom, javila nesmierna v porovnaní s kresťanskou kultúrou, ale aj so židovskou kultúrou: odtiaľ pramení pohŕdavý zmysel pre nadradenosť, ktorý oduševňuje celý Kelsov spis.

Keď Origenes odpovedá Kelsovi, Rímska ríša je už niekoľko desaťročí v kríze, a to nielen v politickej, ekonomickej a sociálnej kríze, ale aj v hodnotovej. V období, ktoré historici definujú ako „vek úzkosti“, bol Kelsov úprimný a presvedčený racionalizmus už len vyblednutou spomienkou. Medzitým sa veľmi príťažlivým stal iracionalizmus v rozličných podobách, aj a hlavne v náboženskej praxi. V tejto novej duchovnej klíme Origenov fideistický prístup k existenciálnym problémom človeka vo svetle systematického štúdia Písma už nebol neprijateľný pre mnohých vzdelaných pohanov, zatiaľ čo sa javil neprijateľný Kelsovi.

Hoci bola adresovaná primárne kresťanským čitateľom, ako bol Ambróz, ktorých vyrušovala radikálna protikresťanská polemika, Origenova odpoveď Kelsovi mohla prispieť k otvorenosti voči pohanskému svetu a tá predstavovala jeden z najvýznamnejších znakov kresťanskej Alexandrie.

Počiatky latinskej apologetickej literatúry

Literárna aktivita po latinsky hovoriacich kresťanov na Západe sa vyvíjala oneskorene v porovnaní s literárnou aktivitou kresťanov v gréckom jazyku. A preto neudivuje konštatovanie, že zatiaľ čo prvé produkty apologetickej literatúry v gréckom jazyku pochádzajú z dvadsiatych rokov 2. storočia, prvé apologetické produkty v latinskom jazyku máme až z konca 2. storočia a rozvíjajú sa do začiatku 4. storočia.

Všetci dotyční autori sú Afričania, lebo literárna aktivita kresťanov v latinskom jazyku sa začala v rímskej Afrike. V Ríme bola oficiálnym jazykom kresťanov, a preto aj literárnym, stále ešte gréčtina.

Akurát na začiatku apologetickej literárnej aktivity v latinskom jazyku máme chronologický problém: vzhľadom na to, že Octavius od Minucia Félixa a Tertuliánovo Apologeticum jasne vykazujú, že jeden autor poznal a používal toho druhého, pýtame sa, ktorý z tých dvoch dal a ktorý prijal, a tento problém je dodnes nevyriešený. Ak môžeme Apologeticum datovať okolo roku 197, datovanie diela Octavius zostáva neisté.

Inzercia

Pre účel nášho článku je táto otázka irelevantná, a nám ide len o to, aby sme konštatovali, že po tomto začiatku sa apologetická aktivita rozvíjala počas celého 3. storočia a zamestnávala hlavných reprezentantov kresťanskej literatúry v Afrike.

Minucius Félix i Tertulián dobre poznali aspoň niektoré apologetické literárne produkty v gréckom jazyku a verne pripodobňovali svoje spisy týmto modelom. Nasledujúci literáti si vzali za vzor tieto prvé apologetické produkty v latinskom jazyku, takže v týchto textoch zisťujeme prítomnosť celej topiky, ktorá bola charakteristická pre grécke modely:

preukázanie nadradenosti kresťanského náboženstva nad pohanským náboženstvom a následne konfutácia jeho mnohých kultov; protest proti opatreniam odsudzujúcim kresťanské náboženstvo, ktoré je považované za nelegálne nie pre špecifické zločiny, ale len pre nomen christianum; vyzdvihovanie morálnej nadradenosti kresťanov nad pohanmi.

Zisťujeme aj odlišný postoj, čo sa týka špecificky kresťanského komponentu apológie: na jednej strane Minucius Felix pokračuje v Taciánovom správaní a, hoci maximálne zhodnocuje argument o morálnej nadradenosti kresťanov, vyhýba sa zverejňovaniu špecifických znakov ich kultu a nikdy nespomína Kristovo meno; na druhej strane Tertulián nielenže nemá tieto zábrany, ale neváha predložiť v Apologeticu krátke zhrnutie doktríny o božskom Logu. Naopak, Tertuliána spája s Taciánom teoreticky neústupný postoj voči gréckej kultúre: „Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémia s Cirkvou?“ Avšak pri tvorbe náukových traktátov Tertulián neváha siahnuť po tom, čo grécka filozofia mohla ponúknuť jeho reflexii o Bohu a Kristovi.

Jediná skutočná originálnosť latinskej apologetiky v porovnaní s gréckymi modelmi spočíva vo výrazovej forme. Ukázali sme tón strednej úrovne, ktorý bol charakteristický pre takmer všetky spisy gréckej apologetiky. Máme na mysli tón, ktorý bol charakteristický pre hypomnematickú literatúru. Ale tento skôr prejavový štýl nemal veľký úspech v „klasickej“ latinskej literatúre, v ktorej sa presadil ciceroniánsky model, aj čo sa týka spisov filozofického obsahu, prózy vysokého štylistického formátu, v ktorej sa písali aj dejiny alebo rétorika.

Minucius a Tertulián sa prispôsobili tomuto smeru, hoci s veľmi odlišným štylistickým modulom: Minuciov ciceroniánsky modul so senecovskými žilami a Tertuliánov latentne tacitovský modul. A ich nasledovníci si aj v tomto brali od nich príklad, pričom zjavne preferovali školský ciceroniánsky modul.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. Prečítajte si aj skoršie príspevky o apologetickej literatúre od profesora Manlia Simonettiho.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame