Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
29. 03. 2020, 14:02

Starokresťanskí latinskí apologéti a ich svojráznosti

Nový vzťah Cirkvi s Rímskou ríšou neznamenal koniec apologetickej literatúry, znížil však jej dôležitosť a hlboko zmenil jej charakter.
Starokresťanskí latinskí apologéti a ich svojráznosti

Popri samozrejmých konštitutívnych znakoch apologetickej literatúry každý apologéta prezentuje aj niečo svojrázne.

Tertulián

Popri diele Apologeticum sa od Tertuliána zachoval aj krátky spis De testimonio animae, venovaný téme prirodzene kresťanskej duše (anima naturaliter christiana), ktorá vo svojej  spontánnosti a bezprostrednosti dosvedčuje existenciu Boha. Náročnejší je Tertuliánov spis Ad Scapulam, adresovaný správcovi rímskej provincie Afrika Scapulovi, ktorý bol obzvlášť nepriateľský voči kresťanom. V tomto spise Tertulián pojednáva o právnej nespravodlivosti prenasledovania kresťanov, hovorí však aj o príťažlivosti kresťanstva, ktorú medzi pohanmi vzbudzuje mučeníctvo kresťanov.

Cyprián

Ako Tertulián, tak aj kartáginský biskup Cyprián v polovici 3. storočia tvoril spisy s apologetickou tematikou. Popri štylisticky veľmi prepracovanom spise Ad Donatum, ktorý je vystavaný tradične na protikladnosti medzi morálnosťou kresťanov a nemorálnosťou pohanov, treba spomenúť hlavne spis Ad Demetrianum. V historickej situácii, keď Rímskou ríšou otriasali rôzne protivenstvá, vojny, hlad, morová nákaza, bolo pohanom tvárou v tvár rýchlemu pokroku kresťanského náboženstva prirodzené pripisovať tieto kalamity hnevu bohov, ktorých popudil úspech im nepriateľského náboženstva. V odpovedi Demetriánovi Cyprián nielenže pripomína obvyklé dôvody proti modloslužbe, ale aj podáva vysvetlenie kalamít, pričom rozvíja predovšetkým tému staroby sveta, jeho postupného materiálneho a morálneho chudobnenia. Cypriánove dôvody, ktoré sú inšpirované Lukréciovým spisom De rerum natura, reflektujú predovšetkým očakávanie blízkeho konca sveta, ktorý Cyprián výslovne predpovedá aj inde.

Kommodián

Téma blízkeho konca sveta je rozvíjaná vo veľmi nepravidelných hexametroch aj v spise Carmen apologeticum od Kommodiána, azda afrického básnika, ktorý bolo aktívny takisto v polovici 3. storočia. Téma blízkeho konca sveta je rozvíjaná v polemickom kontexte, ktorý zhrňuje proti Židom i pohanom zmysel dejín kresťanskou optikou a vidí prelúdium konca sveta v protikresťanskom prenasledovaní cisára Décia (250), ktoré bolo prerušené inváziou Gótov.

Arnobius

Na začiatku 4. storočia rečník Arnobius z mesta Sicca Veneria (Numídia), ktorý konvertoval na kresťanstvo v neskorom veku, napíše spis Adversus nationes v siedmich knihách. Tento spis si od Arnobia vyžiadal biskup jeho mesta ako dôkaz o úprimnosti konverzie. Arnobiov spis neobvyklého rozsahu, v ktorom nechýbajú náukové medzery, sa venuje predovšetkým prudkej a vášnivej konfutácii pohanských náuk a vykazuje len povrchné poznanie kresťanstva.

Laktancius

Azda Arnobius bol učiteľom Laktancia, spisovateľa mimoriadneho významu v apologetickom literárnom žánri. Laktanciove Divinae institutiones v siedmich knihách, napísané pred rokom 311, sú veľmi náročnou apologetickou iniciatívou, ktorá bola inšpirovaná potrebou odpovedať na dva nedávno publikované protikresťanské spisy. Neobvyklý rozsah diela odzrkadľuje Laktanciovu ambíciu vytvoriť autentickú summu kresťanského poznania. Laktancius skutočne hovorí o mnohých témach, od kritiky pohanského náboženstva a gréckej filozofie až po výklad kresťanskej náuky a témy etiky a eschatológie. Tento namáhavý spis ukazuje dobrú schopnosť kritizovať pohanské náboženstvo a dobré filozofické vzdelanie, ale aj silné nedostatky náukového charakteru.

V spise De mortibus persecutorum, v dvoch knihách diktovaných v duchu nového vzťahu medzi Rímskou ríšou a Cirkvou, ktorý zahájil Konštantín, Laktancius uvažuje o minulých prenasledovaniach a jeho reflexia sa zhrňuje do dvoch predstáv: cisári prenasledovatelia boli vždy zlými cisármi a božská prozreteľnosť sa postarala o ich potrestanie. Toto dielo má očividne apologetický cieľ, tón je prudký, ale jeho strih je v zárodku historický, ide presnejšie o náčrt filozofie dejín: napriek nepresnostiam, skresleniam a nedôslednosti samotnej základnej tézy je tento spis hodnotený ako významný, a to z dôvodu hlbšej reflexie na kresťanskej strane o vzťahu s Rímskou ríšou.  

Z prenasledovaných prenasledovatelia

V roku 313 cisár Konštantín začal otvorene podporovať Cirkev a jeho nástupcovia otvorenú podporu Cirkvi vystupňovali až k vyhláseniu kresťanského náboženstva katolíckej viery za jediný autorizovaný náboženský kult v prostredí Rímskej ríše (Teodóz I. v roku 380).

Nový vzťah Cirkvi s Rímskou ríšou neznamenal koniec apologetickej literatúry, no umenšil jej dôležitosť a hlboko zmenil jej charakter, lebo kresťania sa už nepotrebovali obhajovať voči nepriateľstvu pohanského sveta na politickej i ľudovej úrovni. Teraz už boli hlavne kresťania tí, kto urážal, a toto na literárnej úrovni viedlo k zosilneniu argumentov zameraných na vyvrátenie pohanského náboženstva. Napriek tomu pokračovala na vysokej kultúrnej úrovni protikresťanská polemika pohanských intelektuálov, takže aj tento aktuálny stav ukladal povinnosť oprášiť a náležite doplniť zbrane používané v predchádzajúcich storočiach, pričom sa hľadalo predovšetkým v Klementovi a Origenovi. Táto polemická aktivita na vysokej úrovni bola charakteristická pre východné kresťanstvo, ktorého kultúrna úroveň bola v priemere vyššia než na latinskom Západe. Na Východe sa ešte stále veľmi pestovalo štúdium filozofie, ktorá predstavovala kultúrne pozadie a inšpiračné centrum protikresťanskej polemiky.

Firmícius Maternus

Na Západe, kde záujmy kultúrnej a filozofickej povahy boli menej živé než na Východe a boli sústredené vo veľmi obmedzených aristokratických kruhoch, malo postupné presadzovanie sa kresťanského náboženstva za následok vysychanie apologetického prúdu v kresťanskej literatúre.

Preto tu spomenieme len spis De errore profanarum religionum od Firmícia Materna, ktorý bol aktívny na Sicílii v rokoch 330 až 350: ako hovorí názov diela, autor, ktorý len nedávno konvertoval na kresťanstvo, a preto je oduševnený horlivosťou, ktorá je viac-menej zaujatá a typická pre neofytu, sa zameriava predovšetkým na kritiku modloslužobných kultov, ktoré sú charakteristické pre pohanské náboženstvo, predovšetkým na kritiku mysterických kultov, ktoré boli v tej dobe v móde. Firmíciova kritika je vystavaná na tradičných argumentoch, ktoré dobre poznáme. Naopak nový je postoj agresívnej netolerancie, ktorú prejavuje voči pohanskému náboženstvu, a to až po výzvu cisárom Konštanciovi a Konštansovi, aby sa postarali o zbúranie pohanských chrámov a konfiškáciu ich majetku. Vskutku ten, kto sa ešte včera dovolával tolerancie, dnes už prejavuje najdrastickejšiu intoleranciu.

Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. Prečítajte si aj skoršie príspevky o apologetickej literatúre od profesora Manlia Simonettiho.

Odporúčame