Campfest 2015: Rodina, zápas o prebudenie, rómske rytmy aj zásnuby (reportáž)

Keď sme ako poslední dorazili do stanového mestečka našich priateľov, zostalo nám už iba ustlať si na „ružiach“. Zhodila som batožinu na zem a začala trhať burinu s bielymi kvetmi. Kamaráti sa smiali, že len čo prídem, musím plieniť záhradku. 

Kým sme postavili stan, program už bol v plnom prúde. Festival otvorili Lámačské chvály a kazateľ Vlado Žák, ktorý na pozadí príbehu o Lazárovi vysvetľoval, ako by mal vyzerať život v Ňom. „Keď Ježiš vzkriesil Lazára povedal: Lazár, poď von! Viete prečo mu povedal menom? Pretože keby to nespresnil, všetci mŕtvi by vyliezli. Takú moc má náš zmŕtvychvstalý Kristus! Ježiš volal Lazára von z jeho smradu. On sa nebojí smradu tvojho hriechu,“ povzbudzoval účastníkov.

Rovnakú myšlienku umocnila aj hymna festivalu a sprievodné video. V ňom traja mladí priznávajú, že hoci vedeli, že Boh ich miluje, neverili, že by mohli byť dosť dobrí alebo že by mohli byť znova čistí. V tom sa z pódia ozve mužský hlas, ktorý im adresuje strhujúce vyznanie. „Už to zahoď! Prestaň počúvať klamára, lebo svojím smútkom a mlčaním mu dávaš len za pravdu. Ja som ťa zachránil... Oplatilo sa,“ kričí muž symbolizujúci Boha. Z tmy zaznie ženský spev: „Môj hriech, Tvoj kríž, otrok je dnes dieťa Kráľa.“ Postupne sa pridáva svetlo, orchester aj účastníci. Opäť dramatická pauza, tma. Posolstvo tohtoročnej hymny umocňuje kontrast medzi speváčkou a dievčatkom, ktoré miesto nej spieva: „Môj hriech, Tvoj kríž, otrok je dnes dieťa Kráľa.“

Modlitby chvál vystriedala Simona Martausová, ktorá prišla na pódium so všetkou skromnosťou. A to doslova, jej spev doprevádzala len gitara a klavír. To však publiku nevadilo a Simoninu srdečnosť a úprimnú radosť jej oplatilo. Hangárom sa vznášala miestami až dojímavá atmosféra, všetci jej fandili. Keď začala vybrnkávať poslednú pieseň Nádherný Svätý, všetci tlieskali a výskali. Skladba, s ktorou vyhrala Gospel talent, sa prítomným najviac rátala.

Mimozemšťan z Británie

Po krátkej pauze „priletel“ na pódium bývalý frontman britskej kapely Delirious? Martin Smith. V prvom momente sa mi zdalo, akoby práve priletel mimozemšťan. Keď naňho zasvietilo dramatické svetlo, držal nad hlavou svoju päsť, ako keď práve pristáva Superman, a jeho prenikavé  čierne oči a kohút učesaný nabok jeho mimozemský imidž iba potvrdzovali.

Nazvala som ho mimozemšťanom aj preto, že jeho  tvorba je takpovediac nadpozemská. Bežný smrteľník - skladateľ sa na neho nechytá, na Slovensku obzvlášť. Skladby, ktoré komponuje, sú podľa môjho názoru jedni z najlepších kresťanských piesní. Niekedy kresťanský evokuje málo kvalitný alebo že všetky piesne sú na jedno kopyto. V jeho tvorbe možno nájsť romantickú baladu Waiting here for you, mladícku a tanečnú God's great dance floor, ale aj tvrdšie piesne.

Bola som na jeho viacerých vystúpeniach, no dnes Martin neprišiel zahrať koncert, ale modliť sa so Slovákmi. V druhej polovici vystúpenia otvoril Bibliu a citoval Skutky apoštolov, ako sa strhol hukot z neba a Duch Svätý naplnil apoštolov. „Duch Boží je na nás, hlásajte dobrú správu chudobným. Je tu dosť ľudí, ktorí môžu zmeniť tento národ. My máme privilégium žiť s Ním a slúžiť mu,“ odkázal Slovákom.

Martin Smith

Z chvál na chvály

Pred pár rokmi bol ešte Campfest festival muziky. Mladí kresťania sa naň prišli vyskákať, zažiť priateľstvá a popri tom duchovne načerpať. Osemnásty ročník bol však mobilizáciou v modlitbe za prebudenie Slovenska. Rozprávali o tom organizátori, ale už aj samotný výber kapiel, ktoré vystupovali na hlavnom pódiu, signalizoval, že dali prednosť uctievaniu Boha pred jašením sa na koncertoch. Kedysi sa chodilo z koncertu na koncert a večer na chvály. Dnes sa chodí z chvál na chvály.

Podobne vyzeral aj piatkový program. Ráno odštartovali chválové kapely Tretí deň, Heartbeat, F6, poobede viedli hlavný program študenti chválovej školy Timothy worship centrum. Neprišli s prevratnými novinkami, ale inštrumentálne rozpracovali starú klasiku. Celé zhromaždenie viedol do modlitby chvál James Evans s lámavou slovenčinou. Srdečný Brit dokázal s pomocou slovenských priateľov zaspievať okrem „ooo“ aj slovenské texty. Vždy ma dostane, keď vidím cudzinca, ktorý má rád našu krajinu a je šťastný, že v nej môže žiť. Je to náhrada za všetkých tých mladých Slovákov, ktorí utekajú do sveta za „lepším“.

Po chválach vystúpili na pódium hlavní aktéri Campfestu a dovolili účastníkom nahliadnuť do kuchyne festivalu. Sediac na barových stoličkách vysvetľovali českému moderátorovi cieľ festivalu. Páči sa mi, že sa ich pýta rovnakú otázku viackrát a detailnejšie, kým nedostane jasnú odpoveď. „Dalo by sa to zhrnúť do pár bodov. Cieľom je prebudenie mladej generácie, spolupráca kresťanov z rôznych denominácií, mobilizácia v zápase o prebudenie,“ vysvetľuje Vlastislav Beňa.

Na otázku moderátora, čo je to prebudenie, povedal, že ide o Božiu milosť. „Prebudenie je moment Božej milosti, keď príde Pán Boh a dotýka sa jednotlivcov, ale aj skupín. Vždy dáva nejaké vlny. Na druhej strane by sme sa mohli spýtať, či prebudenie prichádza, keď sa ľudia modlia, alebo už spoločné modlenie je znak prebudenia,“ povedal Beňa.

Z Campfestu rodinný festival

Julo Slovák z projektu Godzone vysvetlil, že jediná nádoba, ktorá dokáže vydržať prebudenie, je rodina. Na to, aby prebudenie nebolo len krátkodobá záležitosť jednej generácie, je potrebné odovzdávanie štafety. „Odovzdávanie štafety je o vzťahoch v rodine. Musíme myslieť na to, že tu bol niekto pred nami,“ povedal Slovák ilustrujúc to na príklade Mojžiša, ktorý kým držal ruky nad vojskom Jozueho, tak malo úspech.

Niekto zo štvorice organizátorov priznal, že na Campfest chodia ako domov. Napriek tomu, že sú z rôznych kresťanských cirkví, majú k sebe blízko. „Je len pár vecí, ktoré nás rozdeľujú, ale veľa je tých, ktoré nás spájajú. Sme si ako rodina. Janko mi je dokonca bližší ako niektorí členovia z mojej cirkvi,“ povedal Vlastislav Beňa.


A naozaj, z Campfestu sa stáva rodinné stretnutie. Tento rok prišlo nespočetné množstvo rodín s deťmi. Od bábätiek v kočíku po tínedžerov. Nikto nezostal doma. Deti mali špeciálny program, už z diaľky bolo počuť, ako spievajú piesne chvál. Mamičky si zas mohli vyskúšať, ako sa viaže nosič kengurka.

Rodinný festival aj preto, že Campfest bol svedkom najmenej dvoch vznikajúcich rodín. Mladé páry sa tu totiž radi zasnubujú. Vladko požiadal priateľku Janku o ruku originálnym spôsobom na neďalekej priehrade s výhľadom na Vysoké aj Nízke Tatry. Z kamienkov pripravil šípky, ktoré ich mali nasmerovať na pripavené prekvapenie. Janke sa to zapáčilo a chcela zostať na mieste, ale Vladko ju musel presvedčiť, aby šípky nasledovali. V tom zbadala rozprestretú deku, na ktorej bolo z kvetov napísané meno Janka, a košík so šampanským a bonboniérou. "Najprv som nechápala, ale celú cestu mi chodilo hlavou, že kedy ma ten Vladko asi požiada o ruku, možno aj teraz na Campfeste, ale to isto nie, pretože tam je veľa ľudí," prezradila snúbenica Janka.

Čerství snúbenci Vladko a Janka

Samba od Chorvátov

V piatok večer spievali Timothy. Počas hlavného večerného programu som stála vzadu, pozorovala, ako malé dievčatká tancujú na chválové piesne. V duchu si vravím: "Wau, tieto dievčatká tancujú víťazný tanec, pretože vedia, kým sú pre Boha. Nie je nad to, keď môžu vyrastať v slobode a identite Božích detí."  O tom, ako víťaziť v Ňom, kázal v ten večer aj Peter Húšť, ktorý pripravuje podobný festival v Českej republike.

Do radosti strhla niekoľkotisícový dav kapela October Light. Trúbky a saxofóny roztancovali publikum v rytme SKA. Chorvátski bratia sa pýtajú, kto už bol v ich krajine. Zdvihli sa takmer tri štvrtiny rúk. Pre nich prekvapenie, pre nás nie. Najväčší hit spievajú Slováci rovnako oduševnene ako Chorváti. „Všetko preňho, Chorvátsko naše krásne, pre Chorvátsko - slnečný národ.“ Predstavujem si, čo by to robilo so zahraničným publikom, keby Slováci na koncerte rovnako ospevovali našu rodnú hrudu. Chorváti však majú odpustené, pretože sú pre Slovákov ďalším „bratským národom“, veď sa s nimi delíme o „slovenské more“. Moje myšlienkové pochody preruší Samba Rio de Janeiro a to už všetci tancujeme v brazílskom rytme.

October Light

Temperamentných Chorvátov vystrieda Jeremy Riddle z kalifornskej Bethel church. To si už unavení sadáme na stoličky. Nevidíme, ako prichádza na pódium, výhľad máme iba na obrazovku. Žlté svetlo a zvuk klávesov, ktoré napodobňujú sláky, vytvárajú akúsi nebeskú atmosféru. A zrazu je tam Jeremy. Vyzerá ako svätý, žiari, čo spieva, myslí úprimne. Verím mu to. Manžel sa pýta: „To je taký nízky?“ Postavím sa a preverím to z inej perspektívy. „Nie, to je len Vlado Žák, ktorý prekladá, taký vysoký,“ odpovedám.

Piesne, ktoré hral, boli niekomu známe, niekomu nie. Chýbal preklad. Niektorí sa nevedeli „chytiť na jeho vlnu“, keď nepoznali slová. Celý deň nás unavil tak, že sme miestami namiesto vychutnávania so zavretými očami zaspali. Zrazu počujem: „Už nie som strachu otrokom, som Božie dieťa.“ Tak na toto musím vyskočiť a spievať s nimi. Silná pieseň. Po poslednej skladbe Jeremy hovorí, že treba ísť spať a odchádza z pódia. Nakoniec si však publikum vypýta prídavok a on zahrá ďalšiu „vypalovačku“. „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda,“ ozýva sa hangárom.

Jeremy Riddle

Osvieženie vo Váhu

Noci boli chladné, ráno sa zas človek v niekoľkovrstvovom „pyžame“ potil vo vysokých teplotách. Sme v Nízkych Tatrách, zmeny teplôt sú pochopiteľné. Pot z nás stekal celý deň a nádej na sprchu mali len tí, ktorí si vyhradili aspoň dve hodiny čakania v rade na priamom slnku. Samozrejme, že o teplej vode sa hovoriť nedalo. Človek bol rád, keď mu voda aspoň kvapkala. Taký bol veľký odber vody.

Iní sa zasa neostýchali vykúpať v neďalekom prúde Čierneho Váhu. Počas tohto extrémne teplého Campfestu tam kamaráti skákali niekoľkokrát denne. Čvachtali sa a ohadzovali riasami ako malé deti. Ja som si vystála rad a pokecala s bieloruskou dievčinou. „Som tu prvýkrát a sama som hudobníčka, ale nečakala som, že festival bude na takej úrovni. Určite sú tu aj isté negatíva, ale celkový dojem mám skvelý,“ priznala. Campfest posledné roky láka stále väčšie množstvo Čechov, ale aj Bielorusov.

Sušená papája a rapcore

Tlačovú konferenciu s Jeremym preložili. Keď som sa prišla opýtať do Press stanu, kedy teda bude, zastavil ma nejaký chalan s kamošmi, či nie som z mediálneho tímu. Vraj chce preložiť tlačovku svojej kapely, lebo ostatní členovia ešte nedorazili. „Fíha, ja som len obyčajný novinár, nie organizátor. Jediné, čo môžem urobiť, je niečo sa vás opýtať. Z akej ste kapely?“ pýtam sa a to sa už dávame do reči ako starí známi a doberáme si jeden druhého. „Ja som z kapely Ignore!“ „A to ste takí ignoranti, či prečo ste si dali taký názov?“ rýpem do Jakuba, s ktorým sme sa práve zoznámili. „Mottom kapely je Trust God ignore Death!, tak mi povedz, čo z toho sa ti hodí do názvu. No jedine ignore,“ obhajuje názov svojej rapcorovej kapely.

„A vieš, čo je to rapcore?“ pýta sa. „No jasné, to bude rap a do toho nejaký hardcore,“ smejem sa. „Dobréé, ide jej to,“ povie kamošom. „A máte slovenské texty?“ pýtam sa uvažujúc, či nespievajú po anglicky. „No, nie, ukrajinské,“ doberajú si ma. V tom mi volá manžel a oni sa pýtajú, či nemám pätnásť.

Prečítajte si, ako bolo na minuloročnom Campfeste

Zdieľať

Zrazu mi napadlo, že toho chalana odniekiaľ poznám. „Počúvaj, že ty si z tej kapely AnyElse?!“ vyšlo zo mňa spievajúc text ich najväčšej „vypalovačky“, „sušená papája, sušený kokos, ananás!“ Chalan vyvalí oči a vraví: „A ty si čo? Odkiaľ nás poznáš, veď to bolo pred šiestimi rokmi.“ „No, predsa z Campfestu!“ smejem sa. „Fíha, ale to hrozné, že sušená papája skončila ako rap,“ zabijem našu „podrypovačnú“ debatu a bubeník zostáva ochromený. „Teraz neviem, čo povedať,“ priznal s úsmevom, v tom príde organizátorka a obaja dostaneme informácie, po ktoré sme prišli. Rozlúčili sme sa a ja odchádzam s dobrým pocitom, že som stretla člena obľúbenej kapely, na ktorej koncerte sme pred šiestimi rokmi s manželom skákali a metali vlasmi netušiac, že spolu niekedy budeme chodiť.

Novinky - literárna kaviareň aj Rómsky dom

Campfest bol tento rok plný noviniek. Chýbal fest market, ale zato sme mali literárnu kaviareň, kde predávali aj bubble tea. Romantické miesto na trávenie teplých večerov a cez deň zasa posedenie pri káve s Božím slovom. Výnimočným miestom bol aj Rómsky dom. Toto na Campfeste ešte nebolo. „Je to niečo, čo nám možno chýbalo, nejaké prepojenie, čo Pán Boh robí v rómskych komunitách na Slovensku,“ povedal riaditeľ festivalu Štefan Beňa.

Koncert v Rómskom dome

„Sme tu preto, aby sme ukázali všetkým ľuďom, ktorí veria v Pána Boha, že miluje aj nás. Medzi Rómami nájdete úspešných ľudí, lekárov, učiteľov, právnikov, keď chodíte po Slovensku diaľnicou, môžete vidieť obrovské množstvo Rómov, ktorí pracujú na diaľnici. Sú to ľudia, ktorí vytvárajú hodnotu pre túto krajinu. Tento stan má za úlohu meniť názor vás všetkých na nás Rómov,“ vysvetlil poslanec Národnej rady SR Peter Pollák.

Kedykoľvek sme šli okolo, stanom sa ozývali chytľavé polkové rytmy a krása vokálov v rómskom jazyku. Okrem Petra Polláka sme na festivale videli aj Braňa Škripeka či Riša Vašečku, v sobotu poobede sa tam zjavila aj Jana Žitňanská s Danielom Lipšicom a Igorom Matovičom s deťmi.

Kríž je liek na slabosti

Záverečný program v sobotu otvoril opäť Jeremy. Po ňom sa ujal slova bývalý narkoman Peter Lipták, ktorý svedčil nielen o svojom vyslobodení, ale aj uzdravení sestry z rakoviny. Potom sa na pódiu striedali slovenské chválové kapely. Timothy, Lámačské chvály, eSPé, Heartbeat. Vyzývali ľudí, aby sa za seba navzájom modlili, nech má ten druhý viac ako ja a spoločne požehnali aj celé Slovensko a naše farnosti. Každý dostal papierik, na ktorý napísal, v čom padá. Papieriky pozbierali do akvárok a tie vložili do vztýčeného kríža na pódiu.

V nedeľu ráno sme mali bonusový program. Janko Buc pre katolíkov odslúžil nedeľnú omšu v dedinskom dome smútku. „Braňo Letko povedal, že toto je najradostnejší dom smútku na svete,“ smeje sa kňaz.

Domov sme prišli našťastie bezpečne. Päť kilometrov pred plánovaným zjazdom z diaľnice sa začalo auto čudesne trepať a hneď sme vedeli, že niečo nie je v poriadku. Zastavili sme na odpočívadle, ale na nič sme neprišli. Auto pokračovalo v nadhadzovaní, ale zvládlo dôjsť až domov. Na druhý deň sme zistili, že sa nám na pneumatike spravila bublina a mohla sa úplne roztrhať. Niekto tomu vraví šťastie, my zasa Božia ochrana.

Monika Ostrovská

Foto: Branislav Pivovarníček

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo