Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
25. apríl 2020

Začiatok bilancovania

Zdá sa, že koronavírus je už na ústupe, a preto v súčasnosti vyvstanú mnohé otázky.
Začiatok bilancovania

Ilustračné foto – TASR/AP

Niektoré sú dosť prekvapivé. Napríklad, kto by povedal (okrem historických velikánov ako sv. Benedikt, sv. Ján od Kríža, Dostojevskij či Solženicyn), že život medzi štyrmi múrmi by mohol mať blahodarné účinky? A také rozmanité? Inšpiratívne duchovné úvahy (tu, tu, tu a tu). Dobré praktické rady (tu, tu, tu a tu). A veľa (šibeničného) humoru: (tu, tu, tu a tu, všetko v angličtine).

A to je len vrchol ľadovca. Nie sme takí chudobní, lakomí a divokí, ako sa občas javíme, dokonca aj samým sebe.

Medzi kresťanmi prebieha legitímna diskusia o tom, či je vírus „trestom“ za mnohé hriechy moderného sveta, dokonca aj kresťanských a bývalých kresťanských národov. Z povahy veci to nemôžeme vedieť naisto, kým nedostaneme nejaké posolstvo z výsosti. Či už však Boh túto epidémiu zoslal alebo ju len dopustil, musí chcieť, aby z nej vzišlo niečo dobré. A nečakanými spôsobmi sa to už aj podarilo.

Či už však Boh túto epidémiu zoslal alebo ju len dopustil, musí chcieť, aby z nej vzišlo niečo dobré. A nečakanými spôsobmi sa to už aj podarilo. Zdieľať

Z môjho osobného pohľadu som presvedčený, že vďaka vírusu som zdravší než predtým (ak nepočítam nervozitu): žiadne vyčerpávajúce služobné cesty, žiadne preplnené lietadlá, ktoré majú svoje vlastné patogény, žiadne noci v cudzích hoteloch a večere v reštauráciách, väčšia pravidelnosť v práci, strave, odpočinku a cvičení, tichý čas strávený doma. Dokonca pár dobrých duchovných návykov. Podarilo sa mi spraviť jednu z vecí, o ktorých som si kedysi povedal, že ich spravím, „ak budem mať čas“: naučil som sa hebrejskú abecedu (אלף – בית, ťažká drina, verte mi). Nasledujú jednoduché starozákonné úryvky – ak dovtedy nezabudnem to, čo som sa naučil.

Som zvedavý aj na to, aký úžitok si všimli naši čitatelia, že ho získali z týchto čudných čias. Veľa sme sa sústredili na straty: úmrtia, hospitalizácie, zatvorené podniky, finančné hrozby, izolácia, rozvraty. Samozrejme, sú to hrozné veci, ale možno dokážeme toto všetko aspoň na chvíľu odložiť nabok.

Úžitok bol aj verejný – v Cirkvi i vo svete. V neposlednom rade preto, že vírus nás prinútil znovu sa zamyslieť nad vecami, ktoré sme ešte len nedávno považovali za samozrejmosť.

Len čiastkový zoznam:

Omše. Nikto si predtým nemyslel, že v podstate celý svet sa bude musieť zaobísť bez pravidelných omší. Hmatateľný pocit duchovného strádania, ktorý sa objavil nielen v tejto krajine, ale aj v niektorých iných štátoch poukazuje na to, že omša nie je pre ľudí taká okrajová záležitosť, ako sme si možno kedysi mysleli. Niektorí možno teraz odpadnú, no asi oveľa väčší počet ľudí veľmi ocení, keď sa verejné omše opäť vrátia.

Kostoly. Áno, boli dôvody a dosť dobré, aby biskupi odporúčali smernice pre sociálny odstup. A áno, boli miesta, kde by ľudia tieto smernice nedodržiavali a vystavili by riziku seba i iných, keby kostoly ostali otvorené. Ale i tak má väčšina veriacich katolíkov právom pocit, že sme (pri dodržiavaní dobrých lekárskych odporúčaní) mohli spraviť viac, lebo pre katolíkov sú sviatosti nevyhnutné, hmatateľné skutočnosti. Federálna vláda sa pripravuje na prípadnú ďalšiu vlnu vírusu na jeseň. Aj Cirkev sa potrebuje pripraviť. Ako sme zistili, kostoly sú nevyhnutné.

Starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich. Sviatosti sú riadny prostriedok, ktorým Boh udeľuje svoju milosť. Kňazi sa môžu naučiť vykonávať potrebné lekárske opatrenia, aby mohli pomazať zomierajúcich či utešovať chorých bez toho, aby šírili nákazu. Niektoré diecézy s tým už experimentovali a každá diecéza to musí skúsiť. Vírus nás naučil, že Boží ľud chce starostlivosť kňazov.

A to vyvoláva niektoré ďalšie otázky.

Inzercia

Cirkev a štát. Moderný štát dlhodobo vytláča náboženstvo z jeho tradičného miesta v spoločnosti. Pri pandémii má štát svoju úlohu a má ju aj Cirkev.

Národy. Ježiš povedal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium všetkým národom. Aj s prihliadnutím na rozdiely v chápaní toho, čo tým chcel povedať, by sme sa nad týmto výrokom mali zamyslieť. Cirkev je medzinárodné spoločenstvo, je však nepochopením jej poslania, keď sa vedúci cirkevní predstavitelia snažia urobiť z národov sveta jeden univerzálny štát. Štáty EÚ, keď boli zasiahnuté vírusom, zakrátko zatvorili svoje hranice. Amerika veľmi správne urobila to isté. Individuálne národy zohľadňujú svoje konkrétne okolnosti a na základe nich riadia karanténu a starajú sa o chorých a umierajúcich.

To isté platí aj o regiónoch, mestách či dokonca o jednotlivých rodinách. Je to učebnicová katolícka subsidiarita. V rámci debát o tom, ako si poradiť s vírusom, sme dokonca mali možnosť vidieť znovuobjavenie myšlienky obmedzenia federálnej vlády. Nacionalizmus nie je nacizmus, ako si myslia niektorí cirkevní predstavitelia. Vďaka tejto pandémii máme možnosť vidieť, že správne chápaný nacionalizmus a národ hrajú svoju úlohu v dobrom usporiadaní sveta.

Medzinárodné inštitúcie. To isté platí aj o medzinárodných inštitúciách. Ako sme však jasne videli na prípade Číny, dokonca aj zdanlivo vľúdne medzinárodné inštitúcie ako Svetová zdravotnícka organizácia (ktorá, mimochodom, už dlho podporuje potraty), si robia svoju politiku – a ich zamestnanci majú svoje záujmy. Pandémia odhalila, že medzinárodné nie je vždy dobré a národné nie je vždy zlé.

Moderný štát dlhodobo vytláča náboženstvo z jeho tradičného miesta v spoločnosti. Pri pandémii má štát svoju úlohu a má ju aj Cirkev. Zdieľať

Platia základné veci. Dokonca aj starovekí pohania (keď boli pohania rozumnejší a vedeli, že základom dobrého života sú cnosti) pozerali na život a smrť a chápali, že je potrebné, aby boli ľudia disciplinovaní, ak chcú zvládnuť výzvy, ktoré v živote nevyhnutne prídu. A chápali aj to, koľko z toho, čo ľudia vo svojom každodennom živote považujú za dôležité, ich možno iba rozptyľuje či dokonca im škodí. Vírus mnohé z toho odhalil a môžeme dúfať, že len čo nebezpečenstvo pominie, ľudia sa nevrátia k prázdnym ilúziám.

Kresťania, samozrejme, veria, že sebavýchova predstavuje nielen dobrú osobnú disciplínu, ale aj spôsob, ako sa pripodobniť Kristovi. Ale i kresťania sa môžu dostať do starých koľají. Niektorých z nás musí niečo vytrhnúť z rutiny, aby sme našli svoj skutočný život. A (iba možno) aj toto je jeden z úžitkov tohto vírusu.

Môžeme si však byť istí, že ak budeme brať vážne otázky, ktoré nám položil koronavírus, budeme nielen lepšie pripravení na takúto pandémiu v budúcnosti, ale aj pripravení žiť lepšie svoj život viery a svoju občiansku zaangažovanosť, ako sme boli predtým, než nás COVID-19 vystavil skúške.

 

Pôvodný text: The Start of a Reckoning

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame