Svet kresťanstva Cirkev 26. apríl 2020

Názor Kam sa podelo sacrum?

Anton Ziolkovský
Anton Ziolkovský

Obmedzenia navonok nás priviedli k hlbšiemu vnútornému životu, k metanoi. Ak sa to naozaj stalo a ešte stále deje, už teraz sa teším na jar Cirkvi.

Obmedzenia navonok nás priviedli k hlbšiemu vnútornému životu, k metanoi. Ak sa to naozaj stalo a ešte stále deje, už teraz sa teším na jar Cirkvi.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Anton Ziolkovský

Kam sa podelo sacrum?
Matka s deťmi sa modlí na Veľký piatok pred krížom na prešovskej Kalvárii. Foto – TASR/Milan Kapusta

Všetky krízy majú tú vlastnosť, že nás vytrhnú zo stereotypu. Nová situácia nás prinúti premýšľať nad zmyslom toho, čo robíme, ako žijeme. Pod vplyvom zmenených podmienok sme ochotní vyskúšať veci nové, čo by nám predtým nenapadlo.

Mnohí kňazi, ktorí v týchto časoch organizujú naživo prenosy bohoslužieb cez sociálne siete, ešte nedávno o tom nechyrovali. Záujem o sledovanie bohoslužieb v médiách i na internete sa enormne zvýšil.

Pohľad skeptika

Všetko má svoje ale. Skeptik by povedal, že tento záujem je dočasný, po kríze rýchlo pominie, ba dokonca bude horšie, lebo ľudia si navyknú nechodiť do kostola a tak si povedia, načo sa vrátiť k starým zvykom, keď stačí z pohodlia domova zapnúť diaľkový ovládač.

Keď k tomu prirátame výčitky niektorých katolíkov biskupom, že sa príliš rýchlo vzdali verejných bohoslužieb v situácii, keď ešte boli otvorené školy a obchody, zaznieva legitímna otázka, či vzťah ľudí k nadprirodzenu, čiže Bohu a vnímanie posvätného, zásadne neutrpí.

Pre katolíkov má táto otázka osobitnú príchuť, lebo slávenie Eucharistie sa odjakživa chápe ako stredobod kresťanského života. Treba však podčiarknuť, že toto obmedzenie neznamenalo absolútny zákaz prijímania Eucharistie.

Kňazi naďalej navštevovali chorých v nebezpečenstve smrti (okrem pomazania chorých im mohli podať aj sviatosť Oltárnu) a rovnako pred Veľkou nocou za prísnych opatrení fungovalo v menších farnostiach individuálne vysluhovanie sviatosti zmierenia a prijímanie Eucharistie. Cirkev nikdy nebola bez svätých omší.

Potrebujeme Božiu pomoc?

Je však pravdou, že zákaz verejných bohoslužieb a rýchlosť, s akou ho prijali biskupi, zanechalo v mnohých veriacich zlý dojem.

Na jednej strane Katolícka cirkev bazíruje na účasti na nedeľných bohoslužbách pod ťažkým hriechom, nabádame veriacich k častejšiemu prijímaniu Eucharistie, ktorú oprávnene nazývame najlepším duchovným liekom, a zrazu sa tohto fundamentálneho prvku duchovného a cirkevného života s takou ľahkosťou zriekneme, ako keby nebol až taký dôležitý.

Veriaci toto obmedzenie prijali (hoci na začiatku u mnohých vrátane kňazov bola veľká nevôľa), otázky a neporozumenie však zostali. Vyzeralo to, ako keby k vyriešeniu koronakrízy stačilo dodržiavať epidemiologické opatrenia a Božia pomoc nebola potrebná.

Zdá sa, že táto situácia je dobrou príležitosťou, aby sme si niektoré skutočnosti lepšie objasnili.

Prelínanie božského a ľudského

Ježiš prišiel na zem, aby ohlasoval príchod Božieho kráľovstva, čo potvrdil smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Takto sme boli vykúpení, ale ešte nie sme spasení. Ak sme boli pokrstení, stali sme sa adoptívnymi Božími synmi a dcérami a máme účasť na tomto Kristovom víťazstve.

Sme však poznačení dedičným hriechom, naše pozemské putovanie nie je jednoduché, máme však cieľ – získať večný život. Eucharistia je sprítomnením tohto Kristovho vykupiteľského diela, spája nás s ním a vytvára medzi nami neviditeľné puto, je zásadným prostriedkom na ceste do večnosti.

Sviatostný princíp v katolíckej teológii hovorí o prelínaní ľudského a božského. Je to tak preto, lebo to Božie potrebuje vonkajšie vyjadrenie. Tento princíp vidíme v udalosti Vtelenia, keď sa Boh stal človekom: Boh zjavuje, kým je, prostredníctvom človeka, Ježiša z Nazareta.

Rovnako aj o Cirkvi platí, že je sviatosťou spásy, čiže najvýrečnejším znakom prítomnosti Boha vo svete. Toto uvažovanie o božskom (čo je nemeniteľné) a ľudskom (čo podlieha zmenám a je konečné) sa odráža aj v chápaní Cirkvi a duchovného života.

Zákaz verejných bohoslužieb a rýchlosť, s akou ho prijali biskupi, zanechalo v mnohých veriacich zlý dojem.Zdieľať

Najlepšie si to môžeme ukázať na biblickom obraze Cirkvi ako tajomného Kristovho tela. Táto analógia pripomína, že Cirkev je ako ľudské telo, jednotlivé časti (veriaci) tvoria celok a vytvárajú medzi sebou jednotu. To, čo tú jednotu vytvára, nie je navonok viditeľné.

V prípade ľudského tela veľmi zjednodušene povedané, sú to žily a cievy, ktoré roznášajú krv. Ak hovoríme o Cirkvi, je zrejmé, že jej jednota s Kristom (a teda vzťah každého jej člena ku Kristovi) sa primárne odvíja od prijatia sviatosti krstu a od našej dispozície nebrániť účinkovaniu Božej milosti v nás.

Tento vnútorný život je spojený s vonkajšími znakmi Cirkvi, ktoré sú veľmi dôležité, napríklad jednotlivé sviatosti. Prijatie ich vonkajšieho znaku (spôsobu) dáva morálnu istotu, že sme túto zvláštnu Božiu milosť naozaj prijali a zároveň v nás posilňuje rozmer Cirkvi ako spoločenstva.

Z povedaného je zrejmé – a platí to aj v prípade Eucharistie (tak to hovorí aj sv. Tomáš Akvinský) –, že je možné ju prijať aj duchovne (ak sme disponovaní), nie len pod sviatostnými spôsobmi chleba a vína.

Duchovné prijímanie vedie ku spáse

Cirkev túto možnosť vždy prijímala a uznávala. Ešte pred Druhým vatikánskym koncilom Magistérium poznalo krst túžby. Inými slovami: ak osoba, ktorá užíva rozum a je disponovaná, chce prijať sviatosť krstu; ak by pred jeho prijatím náhle zomrela, hľadíme na ňu, ako keby bola pokrstená. Vonkajší znak krstu (liatie vodou a slová krstu) síce neprijala, účinky sviatosti krstu áno (Božie spásonosné konanie).

Fyzická účasť na svätej omši a prijatie Eucharistie je plnšou formou účasti na jej slávení ako len duchovné prijímanie. Prijatie účinkov Eucharistie bez sviatostných spôsobov je však možné a pomáha nám na ceste k získaniu večného života.

O tom, že je to možné  a účinné – a niekedy niet inej možnosti –, hovorí napríklad kardinál Korec v knihe Od barbarskej noci, keď píše, že dlhý čas nemohol vo väzení prijímať Eucharistiu (až neskôr objavil spôsob, ako sláviť svätú omšu). Asi nikto z nás nebude pochybovať o sile jeho viery.

Dlho by o tom vedeli rozprávať katolíci v bývalom Sovietskom zväze, ktorí celé desaťročia nemali kňaza, a teda ani prístup k Eucharistii, a napriek tomu zostali veriacimi. Podobná situácia nastala aj teraz. Epidémia si vyžiadala prísne karanténne opatrenia, ktoré sa dotkli slávenia bohoslužieb, lebo ľudský život je veľkým dobrom.

O Eucharistiu nie sme ukrátení

Vždy je možné polemizovať o nevyhnutnosti, účinnosti a rozsahu epidemiologických opatrení pri obmedzení verejných náboženských prejavov. Tento nový rozmer duchovného a cirkevného života zasiahol a vyrušil najmä tých katolíkov, ktorí boli často zvyknutí navštevovať sväté omše a prijímať Eucharistiu.

Z cirkevnej tradície je zrejmé, že nie sme o ňu ukrátení, ak sme duchovne disponovaní prijať ju a chceme ju prijať. Kostoly bez veriacich navonok vyvolávajú dojem, že Cirkev sa stiahla z verejného života (spomeňme si na uštipačné poznámky, že takýto zákaz omší nebol ani za komunistov).

Ak by Cirkev žila len zo svojich vonkajších prejavov, bol by pre ňu súčasný stav ohrozujúci. Cirkev je Kristovým tajomným telom, žije z Krista, rovnako jej členovia. Tento vnútorný život môže byť veľmi bohatý a životodarný a ak je vytrvalý, vždy je iba otázkou času, kedy sa prejaví navonok. Spomeňme si na podzemnú cirkev za socializmu.

Sacrum v našich dušiach

Ak sa pýtame, čo môžeme ako kresťania vyťažiť z tejto novej situácie, položme si otázku, čo nám viera hovorí o Božej prítomnosti. Kristus ubezpečil apoštolov pred nanebovstúpením, že s nami bude až do skončenia sveta. Rovnako vieme, že Duch Boží vanie, kam chce.

Cirkvou zostávame aj bez verejných bohoslužieb, hoci sú pre nás veľkým dobrom a tešíme sa na ne. Spája nás krst. Boh sám vytvára medzi nami a v nás neviditeľné puto aj vtedy, keď vonkajšie prejavy sú nie z nášho pričinenia obmedzené.

Pápež František nedávno v rannej homílii povedal, že naša viera potrebuje spoločenstvo a osobný kontakt. Naše podmienky sú obmedzené, ale nie je to nemožné. V týchto časoch sa ukazuje veľká kreativita kňazov, laikov a spoločenstiev, ktorí zdieľajú rozličnými spôsobmi život viery, počúvajú Božie slovo, prehlbujú duchovný život a navzájom sa povzbudzujú.

Kam sa teda podelo sacrum? Áno, chýbajú verejné bohoslužby. Chýbali krížové cesty na uliciach, veľkonočné trojdnie za účasti tisícov veriacich. Ale sacrum zostalo. V našich dušiach, v Cirkvi – tajomnom Kristovom tele.

Ako nová dimenzia života sa objavilo v srdciach, ktoré už naň zabudli. Obmedzenia navonok nás priviedli k hlbšiemu vnútornému životu, k metanoi. Ak sa to naozaj stalo, a ešte stále deje, už teraz sa teším na jar Cirkvi, ktorú prinesie obnovená viera.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0