Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
03. 05. 2020, 01:01

Život a dielo svätého Justína Filozofa a Mučeníka

Po konverzii na kresťanské náboženstvo Justín nepovažoval predchádzajúce filozofické vzdelanie za nezmieriteľné s novým náboženským vyznaním.
Život a dielo svätého Justína Filozofa a Mučeníka

„Najdôležitejším gréckym apologétom v 2. storočí a jednou z najvznešenejších postáv starokresťanskej literatúry je nepochybne Justín Mučeník“ (J. Quasten).

Justín sa narodil v gréckej kolónii Flavia Neapolis v Palestíne. Pred definitívnou konverziou na kresťanstvo študoval filozofiu. Vo svojej škole v Ríme bezplatne uvádzal do kresťanského náboženstva. Tým si privodil závisť a nenávisť kynického filozofa Krescenta, ktorý mohol mať podiel na jeho zatknutí s niekoľkými žiakmi (cca. 165). Keď Justína súdili v prítomnosti rímskeho prefekta Júnia Rustika, vyznal svoju vieru spolu so svojimi spolubratmi, všetkých popravili.

Z rozličných Justínových diel sa zachovali len dve ApológieDialóg so Židom Tryfónom.

Proti trestaniu vyznávania kresťanstva

Prvá Apológia, adresovaná okolo roku 153 cisárom Antoninovi Piovi, Markovi Auréliovi a Luciovi Verovi, protestuje proti praxi trestať kresťanov len preto, lebo sú kresťania, bez preukázania nejakej špecifickej viny alebo zločinu. Justín vyzdvihuje prísnu morálku života kresťanov a vyvracia pohanské náboženstvo v jeho rozličných manifestáciách. V tomto kontexte kladie dôraz zvlášť na tému démonov, ktorých pôsobeniu sa pripisuje vznik pohanského náboženstva: oni, padnutí anjeli, obscénne falšujú náuky a obrady kresťanov a popudzujú proti nim represiu úradov a nenávisť ľudu.

Na rozdiel od iných apologétov Justín neváha podrobne vysvetliť nielen základné predstavy kresťanskej doktríny, ktorú vypracoval na základe stotožnenia človeka Ježiša Krista s božským Logom, ale aj kresťanský rituál: Justínovi vďačíme za najstarší a preto veľmi vzácny popis eucharistického obradu.

Druhá Apológia, ktorú moderní učenci považujú len za neskorší dodatok k prvej Apológii, z nej preberá v skrátenej podobe niektoré predstavy, no dôraz kladie predovšetkým na príhody jednej menom neidentifikovanej matróny, ktorú po konverzii na kresťanstvo udal jej pohanský manžel, a to zahrňovalo odsúdenie na smrť aj jej katechistu.

Dialóg so Židom Tryfónom nás posúva k inému literárnemu žánru, k protižidovskej polemike. V tomto kontexte je výrečný aj názov spisu – ide o dialóg. Inými slovami: zatiaľ čo dialóg kresťana s pohanským náboženstvom sa zakazoval, dialóg so Židmi sa ukladal. Aj Židia sa väčšinou stavali proti kresťanom, ale s nimi mali kresťania spoločný základ – židovské Písmo, ktoré si Katolícka cirkev osvojila napriek odporu gnostikov a marcionitov.

Dialóg je oveľa obšírnejší než apológie a je zaiste neskorší ako prvá Apológia. Je zinscenovaný ako konfrontácia medzi samotným Justínom a Židom Tryfónom. Konal sa v Efeze a predĺžil sa na dva dni. Hoci je scéna dialógu fiktívna, mohol uchovať ozvenu diskusií, ktoré sa naozaj uskutočnili.

Diskusia medzi dvomi protagonistami je zameraná na význam a hodnotu židovského Písma a zvlášť na tému Mesiáša. Justín prechádza a vykladá mnohé úryvky, ktoré sa obvykle považujú za mesiášske alebo sa podľa Justína majú za také považovať. Justínovým zámerom je dokázať, že tieto úryvky sa splnili v Ježišovi. Tryfón je však skeptický a prednesie sériu ťažkostí, ktoré Justín rad-radom vyvráti.

V kontexte diskusie Justín predloží svoju kristologickú doktrínu, podľa ktorej Ježiš Kristus sa stotožňuje s Logom, Božím Synom, stvoriteľom a vládcom sveta, pôvodcom zjavení Boha patriarchom a Mojžišovi, ktoré sú opísané v prvých knihách Písma.

Prostredníctvom alegorickej interpretácie, ktorá bola v tej dobe široko akceptovaná, Justín dokáže zjednotiť starozákonnú a novozákonnú ekonómiu spásy v mene Krista, ktorý je v starozákonnej ekonómii spásy predpovedaný a v novozákonnej ekonómii spásy sa zjavil.

Hoci v Dialógu nechýbajú silno polemické vyjadrenia Justína smerom k Židovi, ktorý nie je ochotný nechať sa presvedčiť, tón diskusie je vcelku umiernený. Samozrejme, že diskusia je vedená tak, aby prevážili Justínove myšlienky a môžeme sa pýtať, či naozaj nejaký Žid niekedy čítal Justínov výklad a nechal sa ním presvedčiť. No musíme vziať do úvahy, že protižidovské spisy, podobne ako apologetické spisy, boli adresované v prvom rade kresťanským komunitám na pomoc kresťanom, ktorých mohli dostať do ťažkostí židovskí a pohanskí diskutéri.

Vo vývoji doktríny, literatúry a kultúry v kresťanskom prostredí bolo Justínovo pôsobenie veľmi dôležité z dvoch hľadísk.

Justínova doktrína

Stotožnenie Ježiša Krista s božským Logom, ktoré do kresťanského kontextu zasadilo Jánovo evanjeliom (kap. 1), zhodnocovali v prvej polovici 2. storočia hlavne gnostickí učitelia. Z tohto dôvodu bolo podozrievané v katolíckom prostredí, ako to vidno z mlčania Hermasovho Pastiera, ktorý tiež vykazuje reflexiu o Kristovi ako božskej entite, ktorá existovala pred inkarnáciou.

Justínova koncepcia Loga ako prostrednej božskej entity medzi Bohom a svetom a jediného prostredníka, cez ktorého Boh vstupuje do vzťahu so svetom, bola zo svojej podstaty subordinujúca, a preto vyvolávala opozíciu na strane tých, ktorí jej vyčítali, že schvaľuje väčšieho Boha a menšieho Boha.

No napriek týmto kritikám doktrína o Kristovi božskom Logu, v zmysle zjavenia Boha svetu, mala dlhý život a veľký úspech.

Vzťah medzi kresťanským náboženstvom a gréckou kultúrou

Justín sa pridal na stranu tých, ktorí sa domnievali, že je možné, aby kresťania s náležitou opatrnosťou viedli dialóg s gréckou filozofiou. Justín zaujal postoj, ktorý sa postupne presadil v kresťanskom prostredí a mal rozhodujúce následky pre rozvoj jeho kultúrnej dimenzie.

Po konverzii na kresťanské náboženstvo Justín nepovažoval predchádzajúce filozofické vzdelanie za nezmieriteľné s novým náboženským vyznaním. Na rozdiel od mnohých svojich bratov vo viere bol presvedčený, že špekulácie filozofov neboli zbytočné či dokonca škodlivé, pretože filozofi oznámili pohanom záblesky pravdy, ktorú Kristovo zjavenie sprístupnilo kresťanom kompletne.

Pre toto čiastkové poznanie filozofov pravdy Justín navrhuje dve vysvetlenia, ktoré nie sú alternatívne medzi sebou:

Na jednej strane prevezme zo židovsko-helenistickej apologetiky argument furta Graecorum, totiž tvrdenie, že všetko pravdivé, čo nachádzame u Platóna a u ďalších filozofov, bolo načerpané z poznania biblických kníh, ktoré napísal Mojžiš a ten je chronologicky skorší než títo filozofi.

Druhé vysvetlenie, originálnejšie, je založené na koncepcii Krista ako božského Loga, ktorý je princípom univerzálnej racionality. Jeho semená (spermata) prenikajú celé stvorenie a uschopňujú človeka spoznať Boha ako stvoriteľa, usporiadateľa a vládcu sveta, pretože dovoľujú dospieť od poriadku a harmónie sveta k Bohu, ktorý ho stvoril.

Tento výdobytok, ktorý filozofi dosiahli len výnosnosťou semien racionality, ktoré Logos do nich zasial, samotný Logos zjavil v plnom rozsahu prostredníctvom svojej inkarnácie v prospech tých, ktorí uverili v neho a v jeho učenie.

V tomto zmysle Sokrates, emblematický príklad človeka, ktorý vie prispôsobiť svoj morálny život výrokom rozumu schopného porozumieť Bohu, môže byť považovaný za kresťana ante litteram, pretože každá pravda, akokoľvek komunikovaná, ako taká patrí kresťanom.

Pedagogické pôsobenie Loga už pred inkarnáciou dosiahlo vtelením Loga svoje úplné vysvetlenie, ktoré Cirkev chce pomocou svojho misionárskeho pôsobenia sprostredkovať všetkým ľuďom, vzhľadom na očakávanie dovŕšenia, ktoré nastane slávnym Kristovým návratom.

Justínov milenarizmus

Justín nemá problém v polemike s výlučne spiritualistickou (= telesné zmŕtvychvstanie odmietajúcou) eschatológiou gnostikov akceptovať doktrínu milenarizmu, ktorý kázal konečné oslávenie spravodlivých na tisíc rokov na obnovenej a očistenej zemi ešte pred konečným súdom.

Odporúčame

Vrátia sa katolíci na omšu?

Vrátia sa katolíci na omšu?

Zdá sa, že sme sa dostali za vrchol pandémie a ľudia začínajú rozmýšľať nad „znovuotvorením“ spoločnosti. To je, samozrejme, veľmi vítané, no mali by sme sa poriadne – a úprimne – zamyslieť nad tým, čo si od nás bude vyžadovať „znovuotvorenie“ Cirkvi.