Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Svet kresťanstva
16. máj 2020

Múdry hlas vidieckeho kňaza

„Súčasná spoločnosť sa už neuspokojuje s tým, že bude spravovať naše spoločné dedičstvo.“ A hoci to vraví fiktívna postava v roku 1937, pokojne sa to mohlo povedať i v roku 2020.
Múdry hlas vidieckeho kňaza

Ilustračné FOTO TASR/AP

Obžaloby na našu modernú dobu sú mnohé. Sme intelektuálne vyčerpaní, ochotné obete svojho vlastného úspechu, ako tvrdí Ross Douthat vo svojej najnovšej knihe The Decadent Society. Náš svet je hyperindividualizovaný a opovrhuje tradičnými zdrojmi morálky, ako poznamenáva Patrick Deneen v knihe Why liberalism failed (po česky vyšlo ako Proč selhal liberalismus). A sociálnych plánovačov asi dosť znechucuje, že nedávne udalosti skôr prehĺbili, než vyrovnali ekonomickú nerovnosť, ako vysvetľuje Christopher Caldwell v knihe The Age of Entitlement.

Väčšinu z tohto predvídal už francúzsky spisovateľ a esejista Georges Bernanos vo svojom románe Denník vidieckeho kňaza, ktorý napísal pár rokov pred nacistickou inváziou do Francúzska. Bernanos však, vďaka Bohu, ponúkol aj riešenia.

Denník je príbehom novovysväteného kňaza, ktorý bol pridelený do vidieckej farnosti vo Francúzsku. Je zbožný a plný vášne, ale i nemotorný, naivný a spoločensky neohrabaný. Má však tiež šťastie, že má za radcu skúseného a múdreho farára z Torcy.

 „Súčasná spoločnosť sa už neuspokojuje s tým, že bude spravovať naše spoločné dedičstvo,“ hovorí mu farár. A hoci to vraví fiktívna postava v roku 1937, pokojne sa to mohlo povedať i v roku 2020. Akademická obec úplne bežne nálepkuje amerických otcov zakladateľov, že sú to ignorantskí, bigotní, sexistickí a rasistickí „mŕtvi bieli muži“, ktorí si nezasluhujú úctu.

Kresťanstvo, najhlbší zdroj zákonov a kultúrnych noriem v našom národe, sa označuje za tyranské a netolerantné. „Projekt 1619“, ktorý realizuje New York Times a má za cieľ „zmeniť pohľad na dejiny krajiny tak, že do samotného stredu nášho národného príbehu umiestni dôsledky otroctva a príspevok čiernych Američanov“, predstavuje falošný a cynický pohľad na Ameriku.

Odtŕhať ľudí od seba

Takýto skepticizmus k svojmu vlastnému dedičstvu nevyhnutne vedie ku skepticizmu k svojmu blížnemu a podporuje paradigmu individualizmu. Vidiecky kňaz píše: „V každom prípade však v našej časti sveta úzkosť nie je spoločná, každý je sám so svojou úzkosťou. Patrí len jemu, ako mu patria jeho ruky či tvár.“

Skepticizmus k svojmu vlastnému dedičstvu nevyhnutne vedie ku skepticizmu k svojmu blížnemu a podporuje paradigmu individualizmu. Zdieľať

Moderný život, ktorý je oddelený od spoločnej kultúrnej identity a náboženstvo chápe len ako jej balast, pozostáva z banality, nudy a jalových predstáv, a tak pasívne prijíma sekulárne frázy. „Rezignácia všetkých týchto ľudí vo mne vyvoláva hanbu,“ poznamenáva kňaz. „Vyjadrujú ju svojím vlastným jazykom, no ten už nie je kresťanský. Alebo vlastne ju nevyjadrujú, oni sa už vôbec nevyjadrujú. Vystačia si s pár ošúchanými prísloviami a s frázami z novín.“

Tento sekulárny progresivizmus, nerozlučne spätý s agnostickým konzumizmom, podkopáva samotnú ľudskosť jednotlivých osôb a berie ich len ako kolieska v stroji. Kňaz poznamenáva:

Namiesto toho, aby z neho spravili ťažné zviera alebo ho vymazali z povrchu zemského, predstavujú si, že z neho spravia malého rentiera či dokonca – za predpokladu, že sa veci naozaj pohnú dopredu – nižšieho štátneho úradníka. Čosi také sa dá úplne najľahšie ovládať, je to tá najdisciplinovanejšia a najpoddajnejšia vec na svete!

Svet progresívnych teológov nie je slobodný, ale otrocký, hoci nám vravia opak. „Svet nestojí o vzburu, ale o podriadenosť, v prvom rade a predovšetkým o podriadenosť voči klamstvu.“

Bernanos cez svoje postavy tvrdí, že riešenie spočíva v návrate k dedičstvu prostredníctvom inštitúcií, ako je napríklad Cirkev, ktoré nás orientujú k sebe navzájom a k transcendencii. Ako otvorene vraví farár z Torcy: „Ľud bez Cirkvi bude vždy národom bastardov, najdúchov.“

Ľud bez Cirkvi bude vždy národom bastardov, najdúchov. Zdieľať

Papierové svety

Cirkev dokáže väčšmi než sekulárne technokratické inštitúcie vykonávať úlohu matky a sprievodkyne, lebo neponúka čosi, čo bolo vysnívané vo filozofickej kaviarni či vo vládnom úrade, ale samu seba. „Napokon, Cirkev nie je ideál, o ktorý sa treba snažiť: existuje a ony sú v nej.“ Cirkev pristupuje ku kultúram a k národom tak, ako sú, v ich danosti: „Náš Otec berie tento úbohý svet taký, aký je, nie ako šarlatáni, ktorí si vyrobia svet na papieri a ustavične ho reformujú, stále na papieri.“

„Brať svet tak, ako je“ znamená aj uznávať dôstojnosť, ktorá je vlastná každej osobe v jej podstate a nechápe ľud ako prostriedok k nejakému materialistickému a utilitaristickému cieľu:

Inzercia

Kresťanstvo vypustilo do sveta pravdu, ktorú teraz nič nezastaví, lebo v ňom už bola, na samotnom dne ľudského vedomia, a človek sa v nej okamžite videl ako v zrkadle: Boh spasil každého jedného z nás a každý jeden z nás je hoden krvi nášho Pána.

Preto Cirkev tak nástojčivo obhajuje práva najzraniteľnejších členov spoločnosti: nenarodených, starých a postihnutých. Len to, že sa dieťa narodí s genetickou poruchou alebo že má niekto ťažkú chorobu, ktorá ho obmedzuje v činnosti, nikomu nedáva právo tento život zničiť.

Len to, že sa dieťa narodí s genetickou poruchou alebo že má niekto ťažkú chorobu, ktorá ho obmedzuje v činnosti, nikomu nedáva právo tento život zničiť. Zdieľať

Toto „prednostné rozhodnutie sa“ pre slabých Cirkev neoslabuje: „Kresťanský ľud neznamená veľa malých nafúkaných ľudomilov. Cirkev má množstvo energie a nebojí sa hriechu. Naopak, dokáže hriechu pokojne pozrieť do očí a dokonca ho občas aj vziať na seba a niesť ho ako náš Pán.“

Cirkev netoleruje sebazničujúce správanie, ale uvedomuje si slepú uličku, ktorú predstavuje absolútna osobná autonómia.

Bernanos nebol naivný. Vedel, že kresťanská spoločnosť nebude bez problémov, smrteľných hriechov, dokonca ani vnútornej skazenosti. Ponúka však najlepšie príležitosti snažiť sa o dobro a nachádzať transcendentný cieľ:

Keby nás len nechali na pokoji, Cirkev by mohla dať ľuďom túto najvyššiu útechu. Samozrejme, každý jeden z nich by mal i tak svoje vlastné starosti, s ktorými by sa moril. Hlad, smäd, chudoba, žiarlivosť – nikdy by sme nedokázali raz a navždy nasadiť diablovi náhubok, to si môžeš byť istý. Človek by však vedel, že je Božím synom, a v tom spočíva tvoj zázrak. S touto myšlienkou by žil i umieral.

Bernanos podal presnú obžalobu zo ziel, ktoré trápili nielen jeho Francúzsko pred 2. svetovou vojnou, ale mnohé z nich nastali aj u nás v Amerike v 21. storočí. Francúzsko ho, žiaľ, nepočúvalo. Bude ho niekto počúvať dnes?

 

Pôvodný text: A Priestly Voice of Wisdom 

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Novinka od kardinála Lustigera

Novinka od kardinála Lustigera

Pozoruhodný škótsky filozof Thomas Reid, ozdoba konca 18. storočia, raz poznamenal, že filozofi často mávajú „veľké ťažkosti s vecami, ktoré sa zvyšku ľudstva javia ako úplne jasné“.