Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
05. august 2020

Sakrálne pamiatky

A Slovo sa drevom stalo

Ako sme putovali po drevených cerkvách na severovýchode Slovenska.

A Slovo sa drevom stalo
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Ako sme putovali po drevených cerkvách na severovýchode Slovenska.

Kto chce vstúpiť do dreveného gréckokatolíckeho Chrámu Ochrany Presvätej Bohorodičky v Korejovciach, musí prejsť mostom cez potok a po niekoľkých desiatkach kamenných schodov vystúpiť na svah nad dedinou. Pre náhodného návštevníka, ktorý vyjde z auta, je to príjemné rozptýlenie, no staršie ženičky idúce na svätú liturgiu sa musia poriadne ponamáhať. A v zime sa aj pevne pridŕžať.

„Nielen táto, ale aj mnohé ďalšie cerkvi boli postavené na vyvýšených miestach. Malo to svoj praktický, ale aj duchovný význam. Ak dedinu zachvátil oheň alebo veľká voda, cerkev bola uchránená. Zároveň si každý mohol pri ceste do chrámu uvedomiť, že náš život je putovaním zdola nahor, zo zeme do nebeského kráľovstva,“ ozrejmuje správca farnosti Pavol Burda, ktorý je naším sprievodcom.

Pohľad z kopca ponúka výhľad na obec, v ktorej žije len 80 obyvateľov. Že je to málo? V susedných obciach Medvedie a Krajná Porúbka ich žije necelých 50, v Šarbove je ich presne 16. Vo všetkých štyroch obciach väčšina obyvateľov počas posledného sčítania obyvateľstva uviedla ako svoj materinský jazyk rusínčinu.

No kým výrazná väčšina Korejovčanov a Šarbovčanov sa hlási ku Gréckokatolíckej cirkvi, Krajnoporúbčania a Medveďania sú väčšinovo pravoslávni. V Medveďom sa dokonca nachádza aj pravoslávna fara a jeden z mála pravoslávnych drevených chrámov. Stojí tam síce aj murovaný gréckokatolícky chrám, ale keďže oficiálne tam žije iba päť gréckokatolíkov, liturgia v ňom býva len raz mesačne. „A potom tam mávam aj svadobné obrady. Keďže v blízkosti sa nachádza penzión a ako vidíte, je to krásny kraj, prichádzajú ľudia z celého Slovenska, ktorí si tu chcú povedať svoje áno,“ usmieva sa otec Pavol.  


Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Korejovciach (okres Svidník) je typickou trojloďovou stavbou so šindľovou strechou a pristavanou zvonicou. Foto – Imrich Gazda


Na príkrom svahu obklopený cintorínom stojí aj Chrám svätého Michala archanjela v Topoli (okres Snina). Foto – Andrej Lojan  

Druhým vyhľadávaným „sobášnym“ chrámom vo farnosti je práve kostol v Korejovciach s jedinečným interiérom. Nevýhodou je však jeho veľkosť, teda skôr malosť. „Keď snúbencom poviem, že si musia vybrať tridsať svadobčanov, ktorých chcú mať pri sebe v chráme, lebo ostatní budú musieť stáť vonku, smejú sa. No keď prídu na miesto, pochopia,“ pokračuje vtipným tónom mladý kňaz, ktorý predtým, ako sa vydal na kňazskú dráhu, jeden rok študoval žurnalistiku.

Na otázku, či chrám nie je primalý aj pre miestnych, odpovedá, že cez týždeň prichádza na liturgiu 10 – 15 ľudí, v nedele a vo sviatky je ich do tridsať, keďže prídu aj veriaci z okolitých obcí, ak nie je liturgia práve u nich. „A kde sú ostatní?“ pýtame sa. Kňaz nepopiera, že aj tento kraj už zasiahla sekularizácia. Zďaleka nie tak ako iné časti krajiny, ale ani tu už do kostola nechodievajú všetci.

Zaujímavejším je však druhý dôvod. Pavol Burda, ktorý pochádza z obce Ruská Kajňa (okres Humenné),  bol do farnosti pred piatimi rokmi poslaný zrejme aj preto, že je rusínskej národnosti. A gréckokatolíckych kňazov ovládajúcich rusínčinu nie je veľa. Odhaduje, že to číslo sa pochybuje medzi 5 – 10 percentami. Aj keď liturgiu slúži v cirkevnej slovančine, káže, katechizuje i spovedá po rusínsky.

Na prvý pohľad je to v rusínskom kraji úplne pochopiteľné a očakávané. Ale pre mladšie ročníky je už tento jazyk vzdialený, takže časť z nich dáva prednosť bohoslužbám v neďalekom Svidníku či v iných farnostiach, kde sa slúži po slovensky.   

Všetko má svoj zmysel

Chrám v Korejovciach postavili v roku 1764, vedľa neho stojí mladšia zvonica, ktorá ukrýva tri zvony z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia, za ním sa nachádza cintorín s hrobom piatich neznámych rakúsko-uhorských vojakov. Pochovávanie zosnulých v susedstve chrámu odráža vieru v duchovné spoločenstvo živých i mŕtvych.

Cirkev trpiacu, putujúcu a oslávenú symbolizuje aj tradičné trojpriestorové členenie chrámov. „Keď človek vstúpi do prvej časti nazývanej babinec, už nie je vonku, ale ešte stále nie je ani vnútri. Tak ako v očistci. V lodi sa zhromažďujú veriaci putujúci do nebeskej vlasti, ktorú nám zasa pripomína svätyňa. No rovnako nám tento trojpriestor pripomína aj Svätú Trojicu,“ vysvetľuje otec Pavol a vzápätí vyvracia mýtus, že názov babinec je odvodený od slova baba.

„Základom je latinský termín baptisterum, keďže obrad krstu sa začína práve v babinci, kde sa krstenec, respektíve jeho rodičia zriekajú Zlého a vyznávajú vieru v Boha. Rovnako sa tu odovzdaním obrúčok začína aj vysluhovanie sviatosti manželstva. A do tretice má babinec čo do činenia aj so sviatosťou zmierenia, keďže v minulosti sa tu zdržiavali najväčší hriešnici, ktorí v rámci pokánia dostali napríklad ročný zákaz účasti na liturgii. Prichádzajúcich v babinci prosili, aby sa za nich modlili a prosili o Božie zmilovanie,“ ozrejmuje bohatý význam tohto malého priestoru náš sprievodca.

Tej skrytej symboliky je vo východnom obrade naozaj toľko, že by to chcelo nejaký poriadny kurz. „Alebo duchovné cvičenia,“ navrhuje kňaz, ktorý nás rímskokatolíkov upokojuje slovami, že ani samotní gréckokatolíci si neraz neuvedomujú svoje duchovné bohatstvo.


Chrám svätého Michala archanjela v Uličskom Krivom (okres Snina) postavili v roku 1718 na mieste, kde už koncom 16. storočia stál menší sakrálny objekt. Foto – Andrej Lojan


V tieni vysokých listnatých stromov nad obcou Jalová (okres Snina) stojí Chrám svätého Juraja Veľkomučeníka. Foto – Andrej Lojan

Jeden z najstarších východných chrámov na Slovensku napriek svojej malosti ukrýva hneď niekoľko pozoruhodností. Tou najväčšou je atypický ikonostas, ktorý ani zďaleka nespĺňa kritériá kladené na tento jedinečný liturgický prvok.

„Kánonický, teda správne zostavený ikonostas by mal mať šesť radov. Najnižší, ktorý sa nachádza asi vo výške kolien, by mal obsahovať výjavy zo Starého zákona. Nasleduje hlavný rad, v strede ktorého sa nachádzajú cárske dvere, napravo od nich vyobrazenie Isusa Christa, diakonské dvere a ikona patróna chrámu. Naľavo od cárskych dverí sa nachádza vyobrazenie Bohorodičky, diakonské dvere a ikona svätého Mikuláša,“ vysvetľuje otec Pavol.

Ikona svätého Mikuláša je takpovediac naším špecifikom, keďže správne by sa tam mala nachádzať ikona Jána Krstiteľa. Keďže svätý Mikuláš je nielen populárnym svätcom, ale aj hlavným patrónom Mukačevskej eparchie, z ktorej bola v roku 1818 vyčlenená Prešovská eparchia, väčšinou dostal prednosť pred Jánom Krstiteľom.

„Tretí rad ikonostasu obsahuje hlavné sviatky, nasledujú rady 12 apoštolov, 12 starozákonných patriarchov a prorokov a úplne hore sa nachádza triumf nevinnosti – teda kríž, po bokoch ktorého stojí Mária a apoštol Ján, ktorí ako jediní zotrvali pod krížom,“ pokračuje vo výklade otec Pavol. Vo vertikálnej pozícii sa nad cárskymi dverami nachádza vyobrazenie Poslednej večere alebo Mandylion, teda odtlačok Ježišovej tváre, postava Pantokratora, teda Ježiša Krista Vševládcu a spomenutý vrchný kríž.


Ikonostas v Uličskom Krivom obsahuje všetko, čo má správny ikonostas obsahovať. Kríž – triumf nevinnosti, a pod ním rad prorokov, rad apoštolov s Pantokratorom, rad sviatkov s Poslednou večerou... 


...hlavný rad s Bohorodičkou, cárskymi dverami a Ježišom Kristom a spodný rad s biblickými výjavmi. Foto – Andrej Lojan


Naopak, ikonostas v Korejovciach je atypický, poskladaný z iných ikonostasov a pre malosť priestoru neúplný. Foto – Imrich Gazda

Ikonostas v Korejovciach je nezvyčajný tým, že je poskladaný z rôznych iných ikonostasov, pričom väčšina pochádza zo zaniknutej drevenej cerkvi v Krajnej Bystrej, kde sa nachádza súčasné sídlo farnosti. Okrem spomenutých obcí do nej patria ešte aj Vyšný a Nižný Komárnik, kam sa vyberieme neskôr. 

„V medzivojnovom období si veriaci v Krajnej Bystrej postavili murovaný chrám. Keď potom prišla druhá svetová vojna a muži odišli na front, ženám nemal kto rúbať drevo, a tak postupne cerkev rozobrali a drevo z nej použili ako palivo. Ikonostas, ktorý pochádzal z druhej polovice 18. storočia, v torzovitom stave našli až v roku 1987,“ opisuje prekvapivé historické udalosti náš sprievodca.

Z objaveného ikonostasu sa v Korejovciach nachádza aj ikona svätého Michala archanjela, ktorému bol zasvätený drevený a je aj súčasný murovaný chrám v Krajnej Bystrej. Umiestnená je tam, kde by sa správne mal nachádzať svätý Mikuláš. A zasa tam, kde by sa mala nachádzať ikona patrónky chrámu, je ikona svätého Onufrija, taktiež z objaveného ikonostasu.               

„Zaujímavosťou je, že dnešná murovaná cerkev v Krajnej Bystrej sa veľmi podobá na chrám, ktorý je na ikone staršieho dáta za svätým Onufrijom. Či je to len náhoda alebo či sa stavitelia inšpirovali týmto zobrazením, je pre mňa záhadou,“ začudovane hovorí otec Pavol.

Keďže chrám v Korejovciach je maličký, vzorový ikonostas by sa doňho ani náhodou nezmestil – nielen na výšku, ale ani na šírku. Preto v hlavnom rade chýba vyobrazenie Ježiša Krista napravo od cárskych dverí a z vrchných radov sa v ňom nachádza len rad apoštolov. Rad sviatkov je umiestnený po bočných stenách lode, ostatné chýbajú úplne. 

V niektorých chrámoch boli hlavné sviatky v ikonostase uchytené tak, že v deň, keď sa slávil ten sviatok, dala sa jeho ikona vybrať a umiestniť na stolík v strede medzi lavicami, kde sa zvyčajne nachádza ikona kríža alebo Bohorodičky. Každý prichádzajúci si tak hneď po vstupe mohol uvedomiť, aký je dnes sviatok, a uctiť si ikonu bozkom.


Po drevených chrámoch nás sprevádzali otec Pavol Burda, správca farnosti Krajná Bystrá...

Inzercia


...a otec Ján Zubko, správca farnosti Uličské Krivé. Foto – Imrich Gazda, Andrej Lojan

Aj trojica dvier v ikonostase odkazuje na Svätú Trojicu. Dvojicou diakonských dvier prechádzajú nielen diakoni, ale aj ostatní posluhujúci a cerkevnik (kostolník), keďže svätyňa zároveň slúži ako sakristia. Dôvod je prozaický – pribudovaný priestor pre sakristiu by narúšal trojdielne členenie chrámu.

Stredné dvere sú vyhradené len biskupovi a kňazovi. A prečo sa nazývajú cárske? Tak ako všetko vo východnom obrade aj toto pomenovanie má historický i symbolický, duchovný význam.

„Matkou všetkých východných chrámov bola v prvom tisícročí Hagia Sofia. Keďže cisár, ktorý sídlil v Carihrade, bol považovaný nielen za politického, ale aj duchovného vodcu Byzantskej ríše, mohol strednými dverami prechádzať aj on. Odtiaľ názov cárske dvere. Ale aj dnes nimi prechádza cár, Ježiš Kristus, pod spôsobom chleba a vína, ale aj v knihe evanjelií a v požehnaní, ktoré kňaz udeľuje práve z cárskych dverí,“ pokračuje vo výklade otec Pavol. 

Kým väčšina jeho informácií nás nadchýna, v jednom bode dochádza ku sklamaniu. Aj keď kostol v Korejovciach pochádza z druhej polovice 18. storočia, z pôvodnej drevenej konštrukcie ostali len dva trámy v lodi, na jednom z nich je vyryté datovanie 1764 a jeden v konštrukcii strechy nad babincom. Všetko ostatné bolo nahradené novým drevom počas rozsiahlej rekonštrukcie v roku 2000.

Počas nej v stene svätyne našli robotníci časovú schránku. „V sklenenej fľaši sa nachádzal dokument z roku postavenia chrámu, ktorý obsahoval mená všetkých miestnych gazdov, zmienku o úrode, ako aj ďalšie informácie. Dokument bol archivovaný a nahradený novým, v ktorom sa píše o začiatku nového milénia a ďalších veciach, ktoré by raz mohli byť zaujímavé pre budúce generácie,“ hovorí správca farnosti, podľa ktorého bola komplexná oprava chrámu nevyhnutná, keďže bol vážne poškodený ešte z čias prechodu frontu na konci druhej svetovej vojny.

Na jednom z vymenených trámov dokonca našli vyryté číslo leteckého pluku Luftwaffe, keďže za dedinou vtedy spadlo nemecké lietadlo a jeho posádka sa niekoľko dní ukrývala práve v cerkvi.

Taký ako tu inde nestojí

Cestou z Korejoviec do Nižného Komárnika míňame odbočku do Krajnej Bystrej, rodiska Vasiľa Biľaka. Dedinka sa v posledných rokoch teší mediálnej pozornosti vďaka pamätníku, ktorý mu odhalili komunisti a ktorý bol medzičasom niekoľkokrát poškodený. Zmizla busta aj pamätná tabuľa, ostal len prázdny podstavec s nastriekaným nápisom Sviňa.

V Krajnej Bystrej sídli okrem gréckokatolíckeho duchovného správcu aj pravoslávny. Chrám tam však nemá, k pravosláviu sa hlási len niekoľko obyvateľov, čo platí aj o Nižnom a Vyšnom Komárniku. Pravoslávne liturgie tak chodí slúžiť do Krajného Čierneho a Vagrinca. Kým v iných častiach Slovenska sa medzi sebou miešajú väčšinoví rímskokatolíci s evanjelikmi či kalvínmi, severovýchod krajiny ponúka gréckokatolícko-pravoslávny mix. Doslova.

Až do roku 1646 boli pritom ich dejiny spoločné. V tom čase však 63 pravoslávnych kňazov v kaplnke zámku Drugetovcov v Užhorode podpísalo dokument o obnovení plného cirkevného spoločenstva s Rímom. Z takzvanej Užhorodskej únie sa postupne vyvinula Gréckokatolícka cirkev. Východní kresťania sa tak na území dnešného Slovenska začali deliť na pravoslávnych a gréckokatolíkov. Mimochodom, dokument o vzniku Užhorodskej únie sa podarilo objaviť až v roku 2016.

Podobne komplikovaným bolo dianie o tristo rokov neskôr. V roku 1950 komunistický režim zrušil Gréckokatolícku cirkev, jej chrámy, fary a ostatné majetky pripadli Pravoslávnej cirkvi. Časť gréckokatolíkov prešla na Pravoslávie, časť do Rímskokatolíckej cirkvi – kým iní tak urobili len formálne, no vnútri si stále uchovávali svoju duchovnú identitu.

Po opätovnej legalizácii pôsobenia Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 a jej formálnom obnovení po páde komunistického režimu nastalo bolestné domáhanie sa, vracanie i bránenie budov a majetkov. Rozhodnúť sa, akou cestou ísť ďalej, sa museli kňazi, veriaci aj farnosti.

Dozvuky týchto pohybov a pnutí cítiť podľa Pavla Burdu dodnes. „Ani nie tak medzi obyčajnými ľuďmi, skôr medzi duchovenstvom. Ale záleží od prípadu k prípadu. Sú miesta, kde gréckokatolícki a pravoslávni kňazi vychádzajú kolegiálne až priateľsky, no sú aj opačné prípady.“


Chrám svätého Michala archanjela v Ruskom Potoku (okres Snina) je jedným z mála drevených chrámov patriacich Pravoslávnej cirkvi. Foto – Andrej Lojan

Z auta vystupujeme pri Chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky v Nižnom Komárniku. Teda presnejšie – pod chrámom. Aj tento stojí na kopci obklopený cintorínom a susediaci so samostatnou zvonicou. No tu sa podobnosť s korejovským chrámom končí. Hoci majú rovnaké patrocínium, stavba v Nižnom Komárniku je diametrálne odlišná. Pôsobí monumentálne, prepracovane, uhladene.

Nečudo, ide o jediný drevený gréckokatolícky chrám na Slovensku, ktorý bol postavený podľa projektu architekta. Volodymyr Sičynskyj (1894 – 1962) bol znalcom a milovníkom ľudového sakrálneho staviteľstva. Chodil po Podkarpatskej Rusi, obdivoval drevené kostolíky, zbieral v nich inšpiráciu. Takto sa ocitol aj v Nižnom Komárniku, kde počas prvej svetovej vojny zanikol pôvodný drevený chrám a tak si veriaci svojpomocne postavili nový. Zobrazenie jedného aj druhého si obzeráme vo vitríne pri vstupe do chrámu. Laicky povedané, povojnový chrám sa zvonku podobal skôr na šopu ako na sakrálnu budovu.

Zrejme čosi podobné si povedal aj architekt Sičynskyj, ktorý miestnemu farárovi ponúkol, že naprojektuje nový kostol. Miestni majstri potom len zadivene pozerali na mohutné osemuholníkové veže v projekte, aké dovtedy nevideli. Sičynskyj totiž chrám navrhol v bojkovskom štýle, v ktorom boli stavané chrámy na Zakarpatí. A to je druhý dôvod, prečo je chrám v Nižnom Komárniku jedinečný. V rovnakom štýle síce naprojektoval aj Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach, ktorý je dnes už bazilikou, ale ten je murovaný.

A čo sa stalo s pôvodným dreveným chrámom v Nižnom Komárniku? Miestni sa zachovali prezieravejšie ako ich súverci z Krajnej Bystrej – drevo nespálili, ale postavili z neho zvonicu, ktorá slúži dodnes.

Posviacka nového chrámu bola veľkou udalosťou – v roku 1938 ju vykonal biskup Pavol Peter Gojdič, ktorý prišiel do Nižného Komárnika z Prešova autom. Čosi také mnohí obyvatelia vtedy videli po prvýkrát. Aj tento moment zachytáva fotografia vo vitríne.

Volodymyr Sičynskyj však svoje dielo nikdy nevidel. Posviacky sa z neznámych dôvodov nezúčastnil, zakrátko prišli vojnové roky, počas ktorých prominentného architekta zadržiavalo a mučilo Gestapo. Po vojne emigroval do Spojených štátov, kde v roku 1962 zomrel. Medzitým však naprojektoval ďalšie byzantské chrámy, niektoré v USA, Kanade, ale aj v Brazílii.

„Tento Boží chrám bol vybudovaný v roku 1938 podľa projektu architekta Volodymyra Sičynského obetami obyvateľov Nižného Komárnika,“ píše sa v rusínčine na klenbe chrámovej lode. Pred dvoma rokmi si nápis prečítal aj architektov vnuk, ktorý žije na Floride, a do Nižného Komárnika sa prišiel pozrieť na majstrovské dielo svojho deda.


Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Nižnom Komárniku je jediným dreveným chrámom na Slovensku postaveným v bojkovskom štýle. Foto – Imrich Gazda

Pri vstupe do chrámu sa míňame so skupinkou turistov. Otec Pavol si v rusínčine vymení pár slov s cerkevničkou, ktorá im prišla odomknúť a pustiť audiosprievodcu. Takto to chodí vo väčšine tunajších drevených kostolov – keďže ide o národné kultúrne pamiatky, z ktorých niektoré sú zapísané aj do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, zároveň však veľká časť z nich stále slúži na bohoslužobné účely, bývajú zamknuté. Pri vchode sa však nachádza minimálne jedno telefónne číslo na osobu, zväčša cerkevnika, ktorý býva nablízku a v priebehu niekoľkých minút vie chrám sprístupniť. 

Pohľad návštevníka chrámu upútajú dve veci – na horizontálnej úrovni ikonostas s mohutným krížom, vo vertikálnej úrovni otvorený priestor osemuholníkových veží. „Kým šestka je číslo ľudskosti a sedmička plnosti, osmička je číslom večnosti. Aj preto nekonečno vyjadrujeme ležiacou osmičkou. Osem býva aj hlavných stĺpov v ikonostase, rovnako kňaz počas incenzu s kadidelnicou kráča takým spôsobom, že vytvára osmičku,“ berie si opäť slovo kňaz, ktorý nás uvádza do ďalších tajomstiev symboliky východného obradu.

Dostávame sa aj k tomu, prečo sú nielen tieto dva chrámy, ale aj množstvo iných zasvätené práve Ochrane alebo ináč povedané Pokrovu Presvätej Bohorodičky. „Je to jeden z najobľúbenejších sviatkov v Gréckokatolíckej aj Pravoslávnej cirkvi. Slávi sa 1. októbra a na naše územie ho priniesli ešte svätí Cyril a Metod. Pripomína nám udalosť z 10. storočia, keď Carihrad obliehali moslimskí Saracéni a ľud sa modlil v chráme, v ktorom bol podľa tradície uchovávaný plášť, teda pokrov Bohorodičky. Medzi modliacimi sa bol aj svätý Andrej Jurodivý, ktorý zrazu uvidel, ako cárskymi dverami vstupuje samotná Bohorodička a pokrovom zakrýva prítomných aj celé mesto, ktoré tak zachránila pred nepriateľskými vojskami,“ vysvetľuje kňaz a dodáva, že kým rímskokatolícky liturgický rok je kristocentrický, gréckokatolícky je viac orientovaný na Božiu Matku.

Z praktických dôvodov ani ikonostas v Nižnom Komárniku nespĺňa všetky predpísané kritériá. „Počas druhej svetovej vojny bol interiér novopostaveného chrámu úplne zničený. Nemci si v ňom spravili guľometné hniezdo, keďže odtiaľ mali ideálny pohľad na cestu od Dukly. Veriaci síce neskôr chrám opravili, ale peniaze na nový ikonostas im už nezostali. V minulosti si ale ľudia viac pomáhali, a tak im ikonostas zo svojho chrámu darovali Trebišovčania,“ hovorí Pavol Burda.

Keďže bol dovezený ikonostas privysoký, napriek tomu, že v ňom chýbal rad sviatkov, museli z neho vypustiť ešte jeden rad – voľba padla na rad prorokov. To však neznamená, že v chráme chýbajú. Boli síce z ikonostasu vymontovaní, ale veriaci sa vynašli a pripevnili ich na spodnú časť kupoly po stranách kríža. Ani ten sa nezmestil vo vzpriamenej polohe, takže je upevnený takým spôsobom, že sa predkláňa smerom do lode. „Ale nebojte sa, je dobre prichytený, nespadne,“ usmieva sa kňaz.

A nám, poučeným a inšpirovaným nevyčerpateľným množstvom symboliky východného obradu, znenazdajky napadá nezamýšľaný odkaz nakloneného kríža: veriaci si tu aspoň môžu stále nanovo uvedomovať, že Ukrižovaný sa neustále skláňa k nám hriešnikom. 

Mystérium patrí k viere

Pri návšteve Prešova sa oplatí nahliadnuť do priestorov Múzea rusínskej kultúry, ktoré patrí pod Slovenské národné múzeum. Aj keď sídli v nie práve najprívetivejších priestoroch niekdajších kasární kúsok od autobusovej a železničnej stanice smerom do centra mesta, narazíte tam na o to prívetivejší personál.

A takisto na malú, ale o to zaujímavejšiu výstavu o dejinách Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

„Uvidíme, čo prinesie blížiace sa sčítanie obyvateľstva. Vnútorne som optimistka, ale keď sa na situáciu Rusínov pozriem realisticky, obávam sa, že onedlho z nás bude skanzen. Mladí už nepoznajú náš jazyk ani históriu. Je to smutné, lebo vymiera ďalšia duchovná vetva z ľudského stromu,“ rozhovorí sa kurátorka Daniela Kapráľová, pôvodom pravoslávna Rusínka zo Stakčína (okres Snina).

Zanietená fotografka a autorka básnickej prvotiny Srna v neraji v minulosti pracovala aj vo Vihorlatskom múzeu v Humennom a v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach. Rozprávame sa o (polo)mŕtvych rusínskych dedinách, z ktorých síce miestni odchádzajú, ale prichádzajú do nich turisti a chatári, čím sa výrazne mení kolorit tunajšej krajiny.   

„Stále cítiť pnutia, mnohé ostalo nevypovedané,“ hodnotí kurátorka Kapráľová vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym obyvateľstvom. „Pravoslávie na Slovensku v minulosti prežilo zdola. Ale aj dnes, hoci má samostatnosť a vybudované štruktúry, na rozdiel od iných autokefálnych cirkví je v spoločnosti menšinovým náboženstvom,“ uvažuje energická dáma, ktorá s fotoaparátom v ruke ponavštevovala pravoslávne chrámy a kláštory v Rumunsku, Srbsku aj na Ukrajine.

„Keby ste navštívili srbské monastiere roztratené v horských oblastiach, kde život plynie svojím tempom, a dívali by ste sa na starobylé ikony, počúvali liturgické spevy a vdychovali vôňu kadidla, zacítili by ste také duchovné vibrácie, že až. Jednoducho, mystérium patrí k viere,“ hovorí so zápalom v hlase. 

Podarilo sa jej vybaviť si pobyt aj v ženskom monastieri na Svätej hore Grabarka, čo je najvýznamnejšie pútnické miesto pravoslávnych kresťanov v Poľsku. Chcela tam pochopiť, a zároveň nafotiť, čo vedie mladé ženy k tomu, že sa rozhodnú vstúpiť do kláštora. „Bývala som tam s nimi, nakladala uhorky, ale z fotenia napokon nič nebolo. Až časom som pochopila, že som tam mala byť nie kvôli foteniu, ale kvôli môjmu duchovnému rastu a nájdeniu pokory.“


Kustódka Radka Demjanová a kurátorka Daniela Kapráľová (vpravo).

Dôkazom, že s budúcnosťou Rusínov to napokon nemusí byť až také zlé, je nielen rusínsky spevák Štefan Štec, ale aj mladá kustódka Múzea rusínskej kultúry Radka Demjanová, Rusínka-gréckokatolíčka z obce Zbojné (okres Medzilaborce).   

Vypočítava, že na Slovensku v súčasnosti stojí okolo 50 drevených chrámov. Aj keď najznámejšie a najpočetnejšie sú cerkvi východného obradu, najstaršími sú drevené rímskokatolícke kostoly z prvej polovice 15. storočia, napríklad v Tvrdošíne, Rudne (dnes už stojí v Múzeu slovenskej dediny v Martine) či Hervartove (okres Bardejov).

Zabudnúť netreba ani na evanjelické artikulárne kostoly z konca 17. a začiatku 18. storočia. Najznámejšie stoja v Kežmarku, Hronseku (okres Banská Bystrica) či vo Svätom Kríži (okres Liptovský Mikuláš). Navyše, kedysi na našom území stáli aj drevené synagógy, no tie sa, žiaľ, nezachovali.

V roku 2008 bolo do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO zapísaných osem drevených chrámov, ktoré reprezentovali tri konfesie: rímskokatolícku (Tvrdošín, Hervartov), evanjelickú (Kežmarok, Hronsek, Leštiny) a gréckokatolícku (Ladomirová, Bodružal, Ruská Bystrá).

Pozornému oku neunikne, že medzi nimi chýba aspoň jeden z piatich drevených pravoslávnych chrámov, ktoré stoja v Ruskom Potoku, Krajnom Čiernom, Medveďom, Varadke a Hutke. Najpôvodnejšiu atmosféru si zachoval prvý menovaný, ostatné už pokrýva plechová strecha.

Ďalšiu skupinu chrámov tvoria tie, ktoré boli zo svojho prirodzeného prostredia prenesené do skanzenov v Bardejovských Kúpeľoch, Svidníku, Humennom, Starej Ľubovni, ale aj do Hradca Králové (cerkev z Malej Poľany). Iné navždy zanikli v dôsledku dvoch svetových vojen, ale aj nekvalitnej elektrifikácie.

Kustódka Demjanová nám ďalej vysvetľuje, že rovnako ako sa Rusíni delia na menšie skupiny Lemkov (slovensko-ukrajinsko-poľské pohraničie), Bojkov (poľsko-ukrajinské pohraničie) a Huculov (ukrajinsko-rumunské pohraničie), rovnako sa delí aj ich sakrálna architektúra.

Zjednodušene povedané, až na cerkev v Nižnom Komárniku postavenú v bojkovskom štýle, sú ostatné drevené chrámy východného obradu na Slovensku v lemkovskom štýle. Chrámy huculského typu, ktoré majú pôdorys v tvare kríža, tak u nás vôbec nenájdeme. 

„Architektúra i výzdoba našich cerkví môže niekomu pripadať ako naivistické umenie. Ale keď sa zadívate hlbšie, objavíte nádherne kompozične a harmonicky vytvorené diela, nie vznešené, ale ľudové umenie, ktoré sa na nič nehrá, je zrastené so životom miestnych ľudí, cítiť z neho všetky tie obety, slzy a modlitby,“ hodnotí s rukou na srdci kurátorka Daniela Kapráľová.

 

Odporúčame

)