Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
20. september 2020

Prijímanie na ruku

Eucharistia v časoch Covid-u

Výsada dotýkať sa Pánovho tela sa v tomto čase obmedzení dostala každému. Ako s ňou naložiť?

Eucharistia v časoch Covid-u

Ilustračné foto – TASR/František Iván

Pred troma rokmi bola v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku obnovená prax podávania Eucharistie deťom. Umožňuje to fakt, že v plnej miere ešte neužívajú rozum. Rozumový súhlas v dobrovoľnej situácii sa považuje za nevyhnutný pre spáchanie ťažkého hriechu. Deti nie sú schopné spáchať ťažký hriech, lebo sa preň nemôžu úplne jasne rozhodnúť. A jedine ťažký hriech vylučuje pokrsteného z možnosti prijímania.  

Ako obvykle v dejinách Cirkvi, aj pri zavedení tejto praxe nastali rozličné rozpory. Jedni si boli istí, že je to krok správnym smerom, najmä keď videli takéto podávanie Eucharistie v iných cirkvách či iných krajinách.

Ďalší (zrejme posmelení racionalitou postmoderny) zaujali opačný postoj: Deťom nedávajme Eucharistiu, veď je to skoro až zbytočne. Ak dieťa nerozozná dobro od zla, určite nespozná ani Kristovo telo a krv, ak je pod inými spôsobmi než akékoľvek iné telo. Skôr mu bude pripomínať nejaké jedlo.

Samozvaní strážcovia detského zdravia hromžili nad matériou (víno) a množstvom alkoholu v nej. No a, samozrejme, našli sa aj ľahostajní, ktorí deti ku Eucharistii svojím vlastným vzorom ani neprivádzali.

Kristus medzi nami a v nás

Otázka spôsobu podávania Eucharistie sa opätovne otvorila v čase šírenia nákazy Covid-19. Načas ju zatienil zákaz verejného slávenia bohoslužieb, znova vstúpila do debaty medzi katolíkmi po obnove verejných bohoslužieb v máji tohto roku. Kňazi medzitým slúžili v prázdnych chrámoch (a ak to hrúbka múrov dovoľovala, prenášali ich do online priestoru). K Eucharistii sa takmer nedalo dostať.

Aktuálne nariadenie hovorí o podávaní Eucharistie na ruku. Argumentom proti takémuto podávaniu je možné znesvätenie Eucharistie. Argumentom za je zas snaha zabrániť šíreniu vírusu. Na ktorej strane stojí čitateľ, neviem. Azda mu pomôže úvaha nad podstatou Eucharistie.

Vezmite a jedzte, toto je moje telo, toto je moja krv Novej zmluvy,“ hovorí kňaz v osobe Krista, pričom ukazuje na chlieb a víno. Mocou Svätého Ducha sa deje premena, ktorá sa dá vidieť len očami viery. Zmena podstaty pri zachovaní akcidentov (príznakov).

Viditeľne sa neudeje nič. Až na eucharistické zázraky si chlieb aj víno zachovávajú svoj vzhľad. Mení sa však ich najhlbšia podstata. Z chleba zmizne jeho „chlebovitosť“ – to, čo robí chlieb chlebom – a vstúpi doň podstata Krista. Katolíci veria, že je to skutočné Telo Božieho Syna a Jeho Krv. Zmena podstaty pri zachovaní vonkajších znakov je tak ťažko uchopiteľná skutočnosť, že ju kresťanský Východ nazýva Božskou Eucharistiou.

Už na počiatku kresťanského života je človek postavený pred voľbu. Dala by sa zhmotniť do otázky: „Veríš tomu, čo sme ti zvestovali?“ Preto je jednou z častí kresťanskej iniciácie (krstu) vyznanie viery.

Pedagóg cirkevných dejín na Katolíckej univerzite v Ružomberku nám spomínal problémy, ktorým čelili prví kresťania. Stačilo, že na verejnosti hovorili cirkevnou terminológiou, a poľahky sa stali objektom výsmechu či dokonca obáv Rimanov i ich inakosti (stránili sa mäsa z chrámov ich bohov, v nedeľu sa stretávali na nových rituáloch, vytvárali manželské zväzky v rámci komunity).

Strach z toho, že bohovia Ríma prestanú chrániť mesto, eskaloval po jednom z požiarov. Z tejto katastrofy boli obvinení stúpenci Krista. Ak sa napríklad na trhovisku spýtal predavač „Prídeš v nedeľu na lámanie chleba?“ zákazníka, ktorý mal na krku zavesený šperk v tvare ryby, on odpovedal: „Jasné, veď otec biskup hovoril, že príde apoštol.“ A dodal: „Chcel by som vziať aj ženu – ona je tiež sestra,“ dodal a zaplatil. Kým predavač hľadal drobné, aby mu vydal, stačilo spomenúť, že sestra ešte nikdy nejedla (neprijímala) Telo nášho Pána, Syna Božieho a už boli kresťania vinní z kombinácie krvismilstva a kanibalizmu.

Zdá sa, že neveriaci Rimania vnímali Eucharistiu reálnejšie ako poniektorí dnešní kresťania. Prijímanie Kristovho Tela a Krvi nám dovoľuje zažívať rovnaké spoločenstvo s Kristom, aké mali učeníci a apoštoli počas jeho života. Počuli a videli ho, mohli sa ho dotknúť, pýtali sa ho... skrátka, žili v jednote s ním.

Slávnostne za stolom

Spoločné stolovanie je vecou jednoty a dôvery. Ešte aj v cudzom prostredí si za stôl sadáme až potom, keď sa so spolustolujúcimi aspoň trochu zoznámime. Kto bol na svadbe sestrenice zo štvrtého pokolenia alebo na krstinách potomka kamaráta z detstva, vie, o čom hovorím. Je príjemné sedieť pri stole s priateľmi. Veď len uvážte, koľko všelijakých vladárov prišlo o život nesprávnym výberom spolustolujúcich. Stačila chvíľa nepozornosti a zapredaný čašník, žiarlivý sok... no, skrátka, kvapka jedu v pohári s muštom.

Jesť môžeme bezpečne len s tými, s ktorými sme v jednote a dôverujeme im. Ozaj, počuli ste, že Hitler mal ochutnávačky práve pre prípad atentátu?

Inzercia

Vladyka Cyril Vasiľ počas nedávnej homílie v Klokočove pripomenul aj ďalší dôležitý rozmer Eucharistie – slávnostnosť:

„Predstavte si, že by vám i celej vašej rodine niekto s nasadením svojho života zachránil život. Keby ste mu chceli poďakovať a on by prijal vaše pozvanie, predpokladám, že by ste ho asi neprijali v montérkach a asi by ste neponúkli na plastovom tanieriku nejaký pár suchárov a párok s horčicou a neodovzdali mu medailu vystrihnutú z výkresu vymaľovanú farbičkami, ale pripravili by ste mu štedrú hostinu, s tým najlepším, čo by ste podľa svojich možností mohli ponúknuť, ako prejav svojej úcty a vďačnosti.

A na čosi podobné nás upomína aj liturgia, Eucharistia – vďakyvzdanie za najvyšší dar života, za najvyššiu obetu, pri ktorej Boh obetoval svojho jednorodeného syna na záchranu celého sveta. Preto sú tu zlaté čaše, sviece, krásne rúcha, zborový harmonický spev, kadidlo, procesie. Nie kvôli kňazom či biskupom ani nie na teatrálne ohurovanie účastníkov liturgie, ale ako vonkajší ľudský spôsob čo najhlbšieho vyjadrenia úcty Bohu. Iste, tento rozmer je možné správne pochopiť len z perspektívy viery, a preto ho nechápe každý...“

Z úvahy o Eucharistii sa nám teda vynárajú kľúčové aspekty: fyzická prítomnosť Krista medzi nami a v nás; znak jednoty s Cirkvou, slávnostnosť a to všetko pod jedinou podmienkou viery.

Postoj srdca

Vráťme sa na začiatok úvahy: v súčasnosti kvôli epidemiologickým nariadeniam platí, že Eucharistiu prijímame od kňaza na ruku. Podľa môjho názoru tento spôsob nenarúša žiaden z kľúčových aspektov Eucharistie. Fyzická prítomnosť Ježiša Krista sa nijako neumenšuje tým, že ho dostanem na ruku.

Pár dní pred svojou diakonskou vysviackou som sa začal tešiť aj na to, že Eucharistiu budem prijímať do rúk. Táto výsada patrí u gréckokatolíkov výhradne kňazom. Pánovo telo, ktoré prijmem, bude spočívať na mojej dlani. Kdesi som čítal o komentári Jána Zlatoústeho, ktorý sa prihovára prijímajúcim veriacim asi v nasledujúcom zmysle: „Boží synu! Teraz sa stávaš Božím trónom. Tvoje ruky sú jeho podnožkou, a tak uvažuj, aký trón Pánovi zo svojich dlaní pripravíš.“ 

Všimli ste si, že hovorí o prijímajúcich veriacich? Áno, výsada dotýkať sa Pánovho tela sa v tomto čase obmedzení dostala každému.

Znakom jednoty okrem nadväzovania na stáročnú tradíciu (prijímať Eucharistiu na ruku) je aj poslušnosť. Nariadenie biskupa je pre nás záväzné. Nemusíme veriť v neomylnosť biskupov, máme však veriť v neomylnosť poslušnosti.

Slávnostnosť iste nie je umenšená podávaním na ruku. V liturgickom slávení sa okrem nosenia rúšok nezmenilo nič, kňaz sa k Eucharistii naďalej správa rovnako, akoby to bol Kristus sám. Ide však o to, akú úctu vzdávam ja ako veriaci. Úcta vychádzajúca z viditeľného slávenia (obrady, kadidlo, rúcha, spev) je pozvaním naladiť do slávnostného postoja moje srdce. 

Viera so sebou prináša aj istotu slobody; tak ako aj v prípade podávania Eucharistie deťom, nik nenúti veriacich prijímať. Ak sa bojím zneuctenia Eucharistie: kvôli špinavej dlani, pre možnosť, že mi Eucharistia vypadne, alebo ju moje dieťa vypľuje, ruku vystierať nemusím a dieťa na prijímanie neprivediem. V takýchto prípadoch mi Cirkev dáva bohatstvo Kristovej milosti v duchovnom svätom prijímaní, pre ktoré stačí úmysel srdca. Pristupovanie k Eucharistii je naše právo.

Pre vytvorenie názoru na spôsob podávania Eucharistie možno postačí spomenúť si na čas zákazu konania verejných bohoslužieb. Nútený niekoľkotýždňový eucharistický pôst nás azda dobre duchovne aj ľudsky pripravil na to, aby sme božským pokladom nemrhali. A to len preto, že sa nám teraz dáva inak, ako sme boli zvyknutí.

Aby sme opäť viac rozumeli slovám, ktoré nám zaznievajú z liturgie tesne po prijímaní: „Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru, klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo Ona nás spasila.“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame