Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
22. november 2020

Pohľad zvonka

Kráľ nepotrebuje byť populista

Najlepší vládca je ten, ktorý nehľadí na svoje pohodlie, lajky či komentáre. Takýmto vládcom je Boh.

Kráľ nepotrebuje byť populista

Ilustračné foto: TASR – Michal Svítok

Dobrovoľne sa hneď v úvode priznám, že nepatrím medzi tých, ktorí bez váhania považujú demokraciu za najlepší spôsob spravovania vecí verejných. Nie že by som bol proti demokracii ako takej, je to vo svojej podstate pekná idea. Len teda popri jej trochu zidealizovaných výhodách sa nehanbím vnímať aj jej zjavné nedostatky.

Azda najhorší vedľajší efekt praktického prevedenia demokracie je sklon k populizmu, ktorý ju nevyhnutne deformuje a veľmi jej škodí. Medzi politikmi sa vždy nájde nemálo takých, ktorí nad dobro spoločnosti, ktorej by mali slúžiť, povýšia svoje osobné túžby, nehľadiac pritom na okolnosti či následky. A to ich cieľom ani nemusí byť samotná výkonná moc, často im stačí udržať si dobré čísla v prieskumoch verejnej mienky či v počte lajkov a komentárov na sociálnych sieťach. 

Často sa stretávam s protiargumentom, že aj monarchia má svoje prirodzené nevýhody a história i súčasnosť nám ponúka veľa takýchto príkladov. Debata sa zvyčajne končí pri otázke: A čo s vládcom, ktorý je krutý alebo dokonca blázon a nie je možné ho vymeniť tak, ako sa to dá v demokratických voľbách? Vychádzať do ulíc je nadlho a nemusí to priniesť želaný efekt. Ale rýchle stredoveké metódy riešenia tohto problému by som neodporúčal aplikovať...

Tak či onak, v demokracii či monarchii, je prirodzené, že tí, ktorí nás spravujú, respektíve nad nami vládnu, sú v skutočnosti len jedni z nás. Bez ohľadu na to, či si ich vyberieme vo voľbách, alebo sa do svojho úradu narodia. Zvolený politik či zrodený kráľ, obaja sú len ľudia. Len škoda, ako rýchlo vedia zabudnúť na to, že obyčajní. 

A tak mi z toho vychádza, že akokoľvek nadobudnutá pozemská moc má svoje limity a jej praktický výkon svoje dobré stránky i nedostatky. Ak platí, že žiadna pozemská autorita nie je dokonalá, potom do nej nemožno vkladať všetky svoje nádeje a očakávania. Niektoré možno, ale nie všetky. Aj to veľmi triezvo a s predpokladom sklamania, ktorý je výbornou prevenciou voči neskoršiemu hnevu a frustrácii. 

Prečo sa vôbec nad tým zamýšľam práve dnes? Súvisí to so slávnosťou Krista Kráľa, ktorá pripadá vždy na poslednú nedeľu v liturgickom roku, ktorá nás v úvodnej modlitbe svätej omše pozýva „podrobiť sa Božej moci a bez prestania ho oslavovať“. 

V živote sa každý z nás voľky-nevoľky podriaďuje celému radu zákonov, noriem a pravidiel, ktorých pôvodcom je nejaká konkrétna ľudská moc. Niektoré z nich máme potrebu lepšie vysvetliť, iné túžime vylepšiť a ďalšie by sme najradšej zrušili. Azda práve v tomto roku si viac ako kedykoľvek predtým uvedomujeme ťarchu tohto jarma. A do toho všetkého teraz príde výzva podrobiť sa moci Boha. Čím viac si uvedomujeme, že v Božej vôli má pôvod aj každá ľudská moc, tým menej táto výzva lahodí našim ušiam. Až máme tendenciu zvolať: OK, Bože, ale čo keby si nás toho nášho premiéra zbaviť ráčil?!

„Boh má na prvom mieste spoločné dobro ľudstva, ktoré stvoril, a silnú túžbu spasiť každého z nás. Aký to veľký rozdiel oproti každému, kto neváha tárať a sľubovať, len aby si získal našu priazeň a hlas.“ Zdieľať

V tomto roku ťažkých skúšok sa ukazuje, že mnohí máme aj kvôli našim politikom strach zo straty životných istôt. Nielen tých, ktoré nám majú zabezpečiť politici, ale najmä tých, ktoré si svojím úsilím sami postupne budujeme. Vybudovať si svoje istoty, svoj pevný dom, to je prirodzenou túžbou a cieľom každého človeka. Keď sa nám však náš dom rúca, keď strácame pevnú pôdu pod nohami, vtedy prichádza strach. A populistickí politici milujú náš strach, lebo vedia, že strach vypína naše kritické myslenie. 

Boh nás však chce slobodných od strachu. Jeden z pojmov, ktorý nádherne vystihuje základ kvalitného vzťahu človeka s Bohom, je bázeň. Bázeň nie je strach! Boha sa nemáme báť, nemáme pred Ním utekať. Biblický pojem „bázeň Božia“ nie je nič iné, ako odovzdanie všetkého do Božích rúk. Prvýkrát sa v Biblii spomína v súvislosti s klimaxom príbehu o obetovaní Izáka. Abrahám nasledujúc Božie prísľuby, vložil všetky istoty do svojho „jediného milovaného syna Izáka“, a preto je podrobený poslednej skúške: pevný základ svojho domu má obetovať jedinému pravému Bohu. 

Inzercia

Zriecť sa všetkého, lebo je to Božia vôľa, to je absolútna sloboda, podrobenie sa Božej moci, Božej vláde nad celým naším životom. Je to úplné oslobodene sa od akéhokoľvek strachu a hlboké uvedomenie si, že len v Bohu je naša istota. 

Boh je kráľ, ktorý chce, aby sme mu s bázňou odovzdali všetko. Nielen niečo, ale všetko. Nielen keď strácame pôdu pod nohami, keď sa nám rúca dom, keď prichádzame o životné istoty, keď sa nám pokazili rodinné či priateľské vzťahy, keď už nevieme ako ďalej či dokonca, keď už ani ďalej ísť nechceme... Práve takéto „podrobenie sa Božej moci“ prináša do nášho života oslobodzujúci pokoj a pripomína základnú pravdu: Všetko je presne tak, ako má byť, vždy! 

A ak je všetko, ako má byť, potom nie je nič, čo by nám mohlo brániť „Boha oslavovať“. Každý deň nášho života. 

Príbeh o (ne)obetovaní Izáka bol v plnosti času zavŕšený ešte dokonalejšou obetou. V prefácii o Kristovi Kráľovi čítame, že to bol napokon sám Boh, ktorý svojho vlastného jediného milovaného „Syna, nášho Pána Ježiša Krista, pomazal olejom veleby za večného kňaza a kráľa všetkých svetov, aby na oltári kríža obetoval sám seba ako zmiernu obetu bez poškvrny.“

Najlepší vládca je ten, ktorý nehľadí na svoje pohodlie, na svoje šťastie, na svoje lajky či komentáre. Takýmto vládcom je Boh. Na prvom mieste má vždy spoločné dobro ľudstva, ktoré stvoril, a silnú túžbu spasiť každého z nás. Aký to veľký rozdiel oproti každému, kto neváha tárať a sľubovať, len aby si získal našu priazeň a hlas. 

Kristus, ktorého si ctíme ako Kráľa, nestaval okolo seba kulisy, nepotreboval kričať, robiť okolo seba rozruch a definitívne mu nešlo o popularitu. Na konci svojho pozemského života o sebe a svojom kráľovstve hovorí v rozhovore s Pilátom: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 35 – 37).

Kristovi vždy išlo a ide o pravdu. Ba čo viac: Kristus je Pravda. Pravda, ktorá oslobodzuje každého človeka, ktorý ho prijme ako Kráľa a v dôverujúcej bázni sa mu celkom odovzdá. Nezáleží na tom kto, kedy, ako a koľkokrát nás sklamal. Záleží na tom, aby sme si uvedomili a následne sami sebe odpustili niečo veľmi dôležité: každému nášmu sklamaniu zákonite predchádzalo naše vlastné neprimerané očakávanie. Inými slovami: príliš veľa nádeje, ktorú sme vložili do príliš slabých rúk. 

Dnes sme pozvaní k novému rozhodnutiu: v hlbokej bázni vložiť do rúk Krista Kráľa všetko! 

Odporúčame