Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. marec 2021

K veci

Apologetika v „dobe rušenia“

Veriť v Boha a jeho Syna Ježiša Krista je stále rozumné. Aj v súčasnej dobe kultúry rušenia (cancel culture).

Apologetika v „dobe rušenia“

Najlepší spôsob zdieľania sa o viere je osobný. Ilustračné FOTO – Pixabay.com

Kardinál Avery Dulles, jeden z veľkých amerických teológov 20. storočia, uverejnil v roku 2004 výzvu k znovuzrodeniu apologetiky, ktorá bola predchodcom jeho dôležitej knihy A History of Apologetics (Dejiny apologetiky). Špecifické formy apologetiky (čo je v katolicizme teologický terminus technicus) sa síce v priebehu stáročí menili, no jej cieľ bol stále rovnaký: presvedčiť neveriacich, že je rozumné veriť v Boha a v jeho Syna Ježiša Krista.

Vzhľadom na stále väčší skepticizmus a sekularizmus Dulles navrhoval, aby súčasná apologetika dávala prednosť osobnému svedectvu apologétu pred obsahom jeho argumentov. Toto svedectvo, pokračuje Dulles, najlepšie podporuje personalistická filozofia, ktorú vyložil pápež sv. Ján Pavol II. Keď sa apologéti sústredia „na túžby ľudského srdca po spoločenstve s Bohom“, dokážu účinnejšie presviedčať „čitateľov, ktorí trpia anonymitou súčasného kolektivizmu či izoláciou súčasného individualizmu“.

Od tých čias internet poskytol možnosti pre taký rozmach apologetiky, aký si Dulles pravdepodobne nedokázal ani len predstaviť. A potvrdzuje, že v nihilistickej dobe predstavuje Dullesova preferencia osobného svedectva pred filozofickou argumentáciou správny prístup. Internet ponúka v jedinom okamihu nielen celú katolícku tradíciu a každý filozofický argument, aký sa kedy vytasil na obranu viery, ale jeho všadeprítomné videá a sociálne médiá umožňujú apologétom svedčiť ako ľudské bytosti pri osobnom stretnutí, ktoré Dulles správne považoval za podstatné.

Podľa tohto názoru je apologetika úspešná vtedy, keď sa medzi apologétom a jeho partnerom v rozhovore vytvorí dôvera, pričom tento partner prijíma svedectvo iba vtedy, keď začne veriť apologétovi ako osobe. Konvertiti často spomínajú meno apologétu, ktorý im pomohol pri obrátení, ešte skôr než uvedú špecifické argumenty. Naopak, „odmietnutie posolstva znamená odopretie dôvery svedkovi“, napísal Dulles. Uvážme len, akú škodu dokáže narobiť konvertitom či potenciálnym konvertitom, ktorí sa ešte len začínajú prikláňať k viere, keď sa nejaký internetový apologéta ukáže ako podvodník. (Pár takýchto smutných príkladov sme už mali.)

Internet však má aj tienistú stránku, ktorá bola za tých niekoľko pár rokov pre apologetiku svedectva nebezpečnou výzvou: rozdrobovanie do skupín a „rušenie“ kohokoľvek, kto sa opováži prestúpiť pravidlá vládnucej skupiny.

Často ešte predtým, než si partner v rozhovore pustí nejaký podcast či video, chce vedieť, k akému kmeňu apologéta patrí. Ak podporil nesprávneho kandidáta, objavil sa na nesprávnom kanáli či napísal pre nesprávnu platformu, automaticky sa odmieta.

V tomto prostredí je stále ťažšie vytvárať osobný vzťah založený na dôvere, ktorý si úspešná apologetika vyžaduje: partner v rozhovore nechce počúvať a apologéta má stále väčšie zábrany pokračovať vo svojej životodarnej práci zo strachu, že bude za svoje výroky „zrušený“.

Ako by mali apologéti postupovať v tomto prostredí?

Cieľ apologetiky sa za tie roky nezmenil a nezmenili sa ani vlastnosti ideálneho apologétu: musí byť svätý, pokorný a musí mať skutočnú vieru v Ježiša Krista. Tieto vlastnosti presahujú hranice času a kultúry, lebo privádzali k obráteniu v každej dobe a na každom kontinente.

Apologétmi par excellence sú mučeníci. Najhlbšou kázňou je svedectvo ich krvi, ktorú vyliali pre Krista. A odvahu položiť život majú iba preto, lebo v hojnosti dostali milosť svätosti, pokory a viery.

Je iróniou, že najvyššou formou apologetiky je smrť mučeníkov, lebo z ľudského hľadiska ich vražda ukazuje, že ich apologetický podnik bol neúspešný – ich posolstvo sa odmietlo a spolu s ním aj posol. Určití ľudia odmietajú apologétom uveriť, a preto ich eliminujú. No ich eliminácia ostatným dokazuje, že títo svätí apologéti sú najdôveryhodnejšími svedkami.

Inzercia

Dnes je novou hrozbou pre evanjelizátorov „rušenie“. „Biele mučeníctvo“ apologétov na internete sa deje nebadane a môže splynúť s množstvom iných „rušení“, ktoré nemajú nič spoločné s náboženstvom. Na verejnosti sa nič nehovorí o tom, ako zrušený apologéta znáša svoj osud v súkromí svojho domova, a tak sa svedectvo jeho svätosti, pokory a viery takmer nedá vidieť.

Internetový apologéta sa preto musí modliť za tú istú odvahu, akú mali mučeníci z radov misionárov, keď si uvedomí, že sa možno nesnaží o mučeníctvo, ale to môže byť súčasťou prozreteľnostného Božieho plánu.

Inak však, ak chcú internetoví apologéti získať dôveru potenciálnych konvertitov, môžu nasledovať príklad veľkých apologétov-misionárov, ktorí tu boli pred nimi: naučiť sa jazyk cieľového publika a nájsť si spôsob, ako byť s ľuďmi.

Dnešní ľudia „bez vyznania“ a ateisti nebudú voči apologétom o nič menej nedôverčiví, ako boli Angličania voči Augustínovi, Nemci voči Bonifácovi, pôvodní Američania voči Joguesovi a Číňania voči Riccimu. Misionári, ktorí urobili najväčší dojem, si získali dôveru ľudí tak, že sa spolu s nimi angažovali vo svetských záležitostiach.

V internetovej dobe už apologéti nebudú s ľuďmi spoločne orať polia, ale môžu premostiť vzdialenosť medzi obrazovkami tak, že si nájdu čas a budú partnerov v rozhovore oslovovať osobne cez email alebo cez iný prostriedok individuálnej korešpondencie, prípadne budú usilovne pracovať na farských podujatiach či pri verejnoprospešných prácach doma medzi svojimi ľuďmi.

V našej dobe nie je apologetika pre slabé povahy. To však nebola nikdy. Dnešní apologéti musia byť opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice, aj keď možno pracujú cez iné médium než ich predchodcovia. No ciele a charakterové vlastnosti, ktoré vedú k úspechu, zostávajú tie isté.

Mnohí sa dnes trasú pri pomyslení, že budú „zrušení“ za to, že si myslia nesprávnu vec alebo jej veria. Keď však budú niekoľkí apologéti ochotní byť zrnom, ktoré padne do zeme, možno to bude dostatočným svedectvom, ktorého ovocím bude nová žatva veriacich.

David G. Bonagura, Jr., vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media).

Pôvodný článok: Apologetics in the Age of Cancellation. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Vrátia sa katolíci na omšu?

Vrátia sa katolíci na omšu?

Zdá sa, že sme sa dostali za vrchol pandémie a ľudia začínajú rozmýšľať nad „znovuotvorením“ spoločnosti. To je, samozrejme, veľmi vítané, no mali by sme sa poriadne – a úprimne – zamyslieť nad tým, čo si od nás bude vyžadovať „znovuotvorenie“ Cirkvi.