Svet kresťanstva Koronakríza Duchovný život 07. marec 2021

Diakon a primár na ARO Dar celibátu viem v čase pandémie doceniť ešte viac

Pavol Rábara
Pavol Rábara

Rozhovor s trvalým diakonom a lekárom Štefanom Paľúchom o jeho covid pacientoch, celibáte aj o zatvorených kostoloch.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Dar celibátu viem v čase pandémie doceniť ešte viac

Rozhovor s trvalým diakonom a lekárom Štefanom Paľúchom o jeho covid pacientoch, celibáte aj o zatvorených kostoloch.

Štefan Paľúch je primárom oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny v nemocnici v Žiari nad Hronom. Zároveň je trvalým diakonom a žije v celibáte.

V rozhovore opisuje aktuálnu situáciu na svojom oddelení, vysvetľuje, v čom robia ľudia s príznakmi covidu chybu. Rozpráva aj o tom, prečo si zvolil povolanie lekára v kombinácii so službou diakona a kedy ho mrzí, že nie je kňazom.

Ako vás vlastne oslovovať – pán doktor alebo dôstojný pán?

V práci som väčšinou pán doktor alebo primár, na fare a cirkevnom živote dôstojný pán alebo otec Štefan, ale ja si na oslovenie nepotrpím, som proste Štefan. No stáva sa, že aj v kostole som pre niektorých doktor. (Úsmev.)

Doktor duší, to vlastne aj sedí.

Áno, dá sa povedať, že liečim telo, ale tak trochu aj dušu.

V žiarskej nemocnici pracujete 27 rokov, zažili ste za ten čas niečo podobné, ako sa deje teraz?

Do našej nemocnice som nastúpil po skončení vysokej školy v roku 1994, za tie roky sme prešli všelijakými situáciami, lebo sme síce malá, okresná nemocnica, ale v našej spádovej oblasti žije okolo stotisíc obyvateľov. Nemocnice v Banskej Štiavnici, Kremnici i Novej Bani sa postupne zrušili. Ale takú ťažkú situáciu, ako máme teraz, sme nikdy nezažili.

Ako to u vás vyzerá? Koľko máte lôžok s ventiláciou?

Na našom oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny je päť lôžok s ventiláciou, kde máme len covid pozitívnych pacientov. V posledných týždňoch sú tieto lôžka plne obsadené. Napríklad dnes som prekladal pacienta na internú JIS-ku, lebo už bol v zlepšenom stave a nevyžadoval umelú ventiláciu pľúc, ale okamžite sme na jeho miesto brali pacienta, ktorý bol už hraničný.

„Príbuzní volajú ráno aj večer, stále sa pýtajú, plačú vám do telefónu. Toto sme tu nikdy nemali.“Zdieľať

Na chirurgickej JIS-ke, ktorá teraz supluje tzv. zelené ARO, teda ARO bez covidových pacientov, sú ďalšie štyri ventilátory. Na internej JIS-ke, ktorá je akýmsi prechodom medzi covid oddelením a naším oddelením, sa nachádza päť postelí a na všetkých sú tiež ventilátory, ale neinvazívne. Laicky povedané, slúžia pre ľahšie stavy, ako sú u nás. Čo sa týka umelej ventilácie pľúc, tak máme spolu deväť ventilátorov a tie sú stále obsadené.

Koľko covid pacientov máte aktuálne v nemocnici?

Celkovo máme reprofilizovaných viac ako 50 lôžok.

To sa nemusí javiť ako hrozné číslo, ale keďže ste malá nemocnica, je to asi vážne.

Presne tak. Aj keby sme chceli, tak z priestorového aj epidemiologického hľadiska sa u nás už nič nedá urobiť. Musíte mať prosto aj lôžka pre neurologických pacientov, internistických a podobne. Už nevieme rozšíriť kapacity. Mali sme však pracovné stretnutia s Rooseveltovou nemocnicou v Banskej Bystrici a oni ešte majú priestory na to, aby reprofilizovali lôžka.

Komplikované je prevážať pacientov, ktorí sú už pripojení na ventilácii. Nemusia ten prevoz zvládnuť. Ako to riešite vy?

Transport takýchto pacientov je a priori vysoko rizikový, pretože sú veľmi nestabilní, čo sa týka krvného obehu – a to nehovorím o pľúcach, ktoré sú ťažko postihnuté. Zhruba pred mesiacom som zažil situáciu, že sme mali voľné lôžko, tak k nám prekladali pacientku z Piešťan. Tvrdili, že potrebujú uvoľniť jedno lôžko, zrejme tam bol niekto v horšom stave. Lenže ako nám ju preložili zo sanitky na posteľ, zastal jej krvný obeh a ona nám tu zomrela. Preto sa týmto transportom vyhýbame a pokiaľ sa dá, snažíme sa pacientov zvládať v našej nemocnici.

Ale prichádzajú vám z iných nemocníc žiadosti, aby ste prijali pacientov, či nie?

Áno, aj dnes ráno (štvrtok) nám volali z operačného strediska z Bratislavy, že hľadajú lôžko pre iných pacientov, ale nevieme prijať ďalších. Neviem, či sú transporty pacientov ešte aktuálnou témou. Kolega sa snažil včera z internej JIS-ky preložiť pacienta. Bol predpoklad, že sa mu stav bude zhoršovať a my sme boli ešte plní, tak kolega obvolal asi 15 nemocníc a nikde mu pacienta neprijali. Dnes sme ho teda prijímali na naše oddelenie.

Bola chyba prekladať spomínanú pacientku z Piešťan?

Neviem to posúdiť, nebol som tam. Navyše, primárka mi povedala, že ju prekladala ako najlepšie zastabilizovanú pacientku a aj tak zomrela. Pritom bola pôvodne z Považskej Bystrice, čiže keď som volal jej manželovi, ten skoro odpadol, že čo jeho manželka – navyše mŕtva – robí v Žiari nad Hronom?

Komunikovať s príbuznými je v týchto časoch neskutočne náročné. Často hovoríme, že sme veľmi unavení fyzicky, ale poviem vám úprimne, že možno ešte viac psychicky. Staráte sa o pacientov dva aj tri týždne a nakoniec nám aj tak mnohí zomrú. A potom komunikovať s príbuznými, ktorí volajú ráno aj večer, lebo nie sú dovolené návštevy a stále sa pýtajú, plačú vám do telefónu. Toto sme tu naozaj nikdy za posledných 27 rokov nemali.

Foto: archív Štefana Paľúcha.

Čo sa týka nových pacientov, prichádza ich viac v tejto fáze pandémie v horšom stave?

Nemyslím si, že možno hovoriť o nejakom posune. Či už to bolo pred dvomi mesiacmi alebo aj teraz, platí, že sa snažia byť doma dovtedy, kým sa dá. Väčšina sa lieči na základe konzultácie s obvodným lekárom alebo si hľadajú svoje cestičky, lebo vedia, aká je v nemocniciach situácia a každý normálny človek sa nemocnici snaží vyhnúť.

Lenže keď je niekto doma sedem či desať dní vo vysokých teplotách a až potom si volá záchranku, tak sem prichádza často vo vážnom až kritickom stave. A už vyčerpal svoje rezervy. S týmto sa však stretávame od začiatku pandémie. Netvrdím, samozrejme, že keď má človek prvý deň teplotu, tak má utekať do nemocnice.

Kedy treba volať sanitku?

Keď má niekto covid a teplotu povedzme okolo 39 stupňov, tak antibiotiká sú opodstatnené, ale ich účinok nastupuje v priebehu 48 až 72 hodín. Možno štyri až päť dní považujem za hranicu. Ale ak niekto s antibiotikami má po päťdňovej kúre stále vysoké teploty, čakať ďalej je z môjho pohľadu už dosť zlé a nezodpovedné.

Nehovoriac, že ak niekomu začnú problémy s dýchaním, treba volať hneď. Niekto môže mať problémy od začiatku, napríklad astmatik. Preto pri akomkoľvek pocite ťažkého dýchania treba okamžite volať záchranku.

Ľudia si škodia tým, že čakajú dlho doma. Mali sme pacientky, ktorým namerali doma saturáciu kyslíka na úrovni 60 a 50 percent – doslova sa dusili. Iste, môže dôjsť k zhoršeniu aj náhle. Ale zväčša, keď sa pacientov pýtame, priznajú: už dva i tri dni sa mi zle dýchalo.

Ľudia žijú v nastavení, že ak pôjdu do nemocnice, už sa odtiaľ nevrátia.

Nesmú to brať tak, že dostanem sa na ARO, idem na umelé pľúca a zomriem. To určite nie. Len doba zotavovania sa je pri ťažkých stavoch veľmi dlhá, po 14 dňoch spravíme týmto pacientom tracheostómiu. Na druhej strane, tracheostómia má výhodu, že ich môžete vyviesť z umelého spánku. Teraz tu mám dvoch pacientov, ktorí sú pri vedomí, komunikujú s nami, najedia sa. Je to v niečom aj úžasný pohľad – má v krku dierku, je napojený na umelé pľúca, no v ruke drží chlieb a naje sa. My ich – obrazne povedané – učíme dýchať a postupne sa snažíme odpájať od umelých pľúc. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Niekoho odpojíte a je to v poriadku, iného musíte nanovo napájať.

Zažili ste aj prípady, ktoré by ste mohli označiť za zázrak?

Určite, veľmi povzbudivý bol príbeh jednej z našich prvých pacientiek. Má 84 rokov, čo je za normálnych okolností vek na neprežitie. V tejto ťažkej situácii, keď sa musíte rozhodovať, koho napojíte na prístroj a koho nie, a pri takomto veku sa z toho dostala a odišla domov „po svojich“. Každý reaguje inak a nikto vám nevysvetlí, prečo 84-ročná pacientka prežije a 50-ročný nie.  

Ako je to s vekovým zložením pacientov? Niektoré nemocnice hlásia vyšší počet mladších pacientov.

Najmladší pacient, ktorého máme momentálne na oddelení, má 38 rokov. Mali sme aj 32-ročného, ktorý sa vyliečil. Vek pacientov sa začína posúvať, okolo 50-ky je to už bežné.

„Ak niekto s antibiotikami má po päťdňovej kúre stále vysoké teploty, čakať ďalej je z môjho pohľadu nezodpovedné.“Zdieľať

Ako vidíte ďalší vývoj vo vašej nemocnici? Objavili sa úvahy, že by bola celá červená, teda covidová.

My len dúfame, že sa počty pacientov budú znižovať. Za posledné obdobie som si všimol, že na covid oddelení nastal určitý pokles. Stále to nie je ideálne, ale leží tam o niečo menej pacientov. Na intenzívnych oddeleniach máme plný stav, ale to je tým, že pacienti sú u nás dva aj tri týždne, takže aj keď sa situácia začne zlepšovať, my budeme stále dobiehať to, čo bolo predtým.

Verím však, že ľudia sa trochu spamätajú a aj pod vplyvom prísnych opatrení, ktoré začali platiť v marci, a aj vďaka zvyšujúcemu sa počtu zaočkovaných ľudí, by sa situácia mohla dostávať do lepšieho stavu. Verím, že niekedy okolo leta možno aj do normálu.

Hovoríte, že ľudia by sa mali spamätať. Ako na vás vplýva správanie ľudí?

Situácia je veľmi dramatická, čo si mnoho ľudí stále neuvedomuje. Majú pocit, že my to nafukujeme a zveličujeme. Dokonca mi jeden minule písal, že si to vymýšľame, aby sme dostali nejaké príplatky od ministerstva a podobné nezmysly. Keď sa denno-denne pozeráte na ľudí, ktorí sa vám dusia pred očami, a čítate takéto veci, potom si kladiete otázku, či sú ľudia ešte normálni?

Čo to s vami robí?

Rozčuľovať sa nemá zmysel, lebo tým človek škodí sebe. Je mi skôr smutno. Vidím na ulici hlúčik piatich ľudí, stoja v kruhu, nikto nemá rúško na tvári, rozprávajú sa, prskajú na seba.

Mamičky s kočíkmi, tri vedľa seba bez rúška. Potom počujete o tom, že niekto si spraví rodinnú žúrku, iný ide tajne do podniku, to sú pre mňa nepochopiteľné veci.

Sám sa pýtam, prečo to ľudia robia, či sú z celej pandémie naozaj tak unavení alebo niečo iné. Skôr si však myslím, že je to prejav totálneho egoizmu až arogancie. Lebo keď mu nezáleží na ňom samom, prečo ohrozuje ešte aj druhých?

Diakon Štefan Paľúch po krstnom obrade. Foto: archív Š.P.

Keď sa rodilo vaše lekárske povolanie, asi ste si nepredstavovali, že raz budete v takejto situácii.

To som si nepredstavoval ani počas rokov v nemocnici. Dokonca ani pred pár mesiacmi. Ešte v marci, keď bola prvá vlna a videl som zábery z Talianska, som si vravel, že hádam sa tohto u nás nedožijeme. Prešlo pár mesiacov a je to tu.

Máte pokušenie hľadať vinníka?

Snažím sa nikoho neobviňovať, každý človek má v sebe kus dobra, len niekedy je pomýlený. Neobviňujem vládu ani politikov, lebo robia, čo môžu, a my sme radi, že máme pomôcky a lieky. Za túto situáciu sú zodpovední práve nezodpovední ľudia. Plus istá časť nezodpovedných politikov, všetci vieme, o koho ide. Tí, čo podporovali ľudí ísť demonštrovať a behali po námestia a vykrikovali „rúška dole“. Títo ľudia prispeli výrazne k tomu, že sme tam, kde sme.

V iných rozhovoroch ste sa vyjadrili, že celibát vnímate ako dar, ktorý vám umožňuje slúžiť. Teraz aj v pandémii to pociťujete ešte intenzívnejšie?

Určite. Bez toho, aby som zo seba robil mučeníka, môžem povedať, že vyčerpanosť je ozaj veľká. Z nemocnice si idem niečo nakúpiť, potom do kostola – lebo ako duchovní máme privátne bohoslužby – a potom domov. Som taký unavený, že si neviem predstaviť, že by som sa ešte venoval manželke a deťom. Hoci v mojom veku by to mohli byť hádam aj vnúčence. (Úsmev.) Takže dar celibátu viem ešte viac doceniť.

Na druhej strane tí, čo žijú sami, v lockdowne pociťujú samotu intenzívnejšie. Zrejme sa viete vcítiť do ich kože.

Pravdaže a veľmi dobre. Kto žije v celibáte, ľahšie potom znáša tieto veci. Pre tých, ktorí sa teraz pre epidémiu dostali do „celibátu“ či samoty, je dôležité zachovať si nejakú mieru komunikácie, zavolať niekomu, porozprávať sa.

Napríklad moja mamina žije sama, lebo ocino už zomrel. Cez týždeň je sama, ale vždy na víkend sa snažíme niekto k nej prísť. Ja som po covide a dvoch dávkach očkovania v pohode, ale súrodenci, keď k nej idú na „víkendovú službu“, tak sa predtým pretestujú.

Nemyslím si totiž, že máme človeka nechať napospas osudu. Pekne to povedal profesor Krčméry, že ochránime možno starých ľudí pred covidom, ale zomrú na samotu a opustenosť. Samozrejme, nikdy by som neodsúhlasil to, že sa zíde celá rodina, urobia si párty, bez testov a rúšok. Je v tom dôležité nájsť zdravú mieru.

„Ľudia dnes nechcú počkať, obetovať sa a obmedzovať, a preto je situácia stále taká zlá. Ja vravím, robme dobre a bude dobre.“Zdieľať

Chceli ste byť skôr lekárom ako duchovným?

Ako štvorročný som doma povedal, že budem doktor. Naši skoro odpadli, nikto v rodine nebol takto orientovaný. Počas gymnaziálnych štúdií, keď som začal viac duchovne žiť v rámci podzemnej cirkvi, som začal uvažovať aj o duchovnom povolaní. Priťahovalo ma, no mal som pocit, že nie som na to dostatočne dozretý. V tom čase mi prišlo divné žiť sám, nemať ženu a deti. Tak som išiel na medicínu, začal som pracovať, urobil som si prvú atestáciu a okolo 30. roku života prišiel u mňa zlom, a povedal som si: buď-alebo. A vtedy som sa definitívne rozhodol, že chcem ísť duchovnou cestou.

Prečo to rozhodnutie prišlo až neskôr?

Vo mne išlo o proces dozrievania. Možno som človek, čo ide – ako sa hovorí – na istotu, hoci viem, že istotu nemáme nikdy. Nie som z tých, čo riskujú a skúšajú veci s tým, že uvidia, ako bude. Tak som si vravel, že radšej neskôr, lebo vidím, koľko kňazov to nezvládne. Počas medicínskej praxe som začal študovať teológiu a chodiť do seminára na tzv. formačné pobyty. V roku 2004 ma vtedajší biskup Rudolf Baláž vysvätil za diakona.

Dnes je veľa veriacich, ktorí chcú zostať slobodní, aby sa venovali nejakej službe, majú teda podobný postoj ako vy, ale nejdú do vysvätenia. Vy ste to vyslovene takto chceli?

Laik, aj keď žije v nejakom zasvätenom spôsobe života, nemôže rozvíjať duchovnú službu v takom rozsahu, ako ju rozvíja napríklad diakon. Ten robí všetko okrem slúženia omše a spovedania. Čiže krstíte, sobášite, pochovávate, kážete.

Som pritom stále otvorený aj druhému stupňu svätenia – ­kňazstvu. Dokonca po tom aj normálne túžim. Tým, že žijem v celibáte, nemám žiadne prekážky. Diakoni môžu byť aj ženatí, ale musia sa oženiť pred vysviackou.

Prečo teda nie ste kňazom?

Zo strany predstavených bola podmienka, že ak by som chcel byť kňazom, medicína by musela ísť bokom. Na Slovensku to máme zatiaľ takto nastavené a rešpektujem to. Hoci napríklad v Rakúsku je bežný súbeh jednej aj druhej služby, vo Viedni je napríklad lekár, riaditeľ nemocnice a kňaz. Ale mne to aktuálne nevadí, beriem to ako Božiu vôľu.

Páči sa mi, že môžem byť nápomocný aj tam, aj tam. Ako povedal v seriáli Nemocnica na okraji mesta doktor Štrosmajer: medicína je hrdá dáma, ktorá keď si vás raz chytí, už vás nepustí. Je v tom kus pravdy, keď niekto robí medicínu z presvedčenia ako službu chorým, tak sa jej nevie vzdať. Tak to cítim.

Ľudia si môžu pomyslieť, že je to aj preto, že máte dva úväzky.

Nemám s biskupským úradom pracovno-právny vzťah, takže nedostávam od cirkvi žiadny plat. Neprijal som ho ani vtedy, keď som bol osem rokov riaditeľom diecéznej charity a štyri roky som viedol Dom Božieho milosrdenstva.

Nemrzí vás niekedy, že nemôžete svojich pacientov vyspovedať?

Teraz ste trafili klinec po hlavičke, veľmi ma to mrzí. Je to aj praktická vec, nemusel by som volať kňaza, naháňať ho k pacientom.

Dá sa vám v nemocnici sústrediť na modlitbu?

Modlím sa denne, tak často ako sa len dá, aj počas služby v nemocnici. Osobitne v kostole a doma, ale strelné modlitby ma sprevádzajú počas celého dňa, najmä ak sa niečo komplikuje, pokiaľ sa niečo nedarí, prípadne ak pacient zomiera alebo zomrie. Bez modlitieb by som to nedal.

Ako diakon v kostole kážete, zvyknete kázať aj na oddelení?

(Smiech.) Nie, ale som k dispozícii, keď sa chcú ľudia poradiť alebo len porozprávať. Tým, že ma mnohí poznajú, tak sa stáva, že som pri pôrode alebo cisárskom reze, a hneď sa dohodneme, že im dieťatko aj pokrstím.

Otec Štefan Paľúch v máji 2020. Foto: archív Š.P.

Medzi veriacimi sú takí, ktorí ťažko znášajú zákaz verejných bohoslužieb a dožadujú sa otvárania kostolov. Iní sú zase opatrnejší a karhajú tých prvých. Vy sa kam radíte?

Ako duchovnému mi, samozrejme, veriaci v kostole chýbajú. Na druhej strane aj z odborného hľadiska musím povedať, že by to bolo zatiaľ veľké riziko. Treba sa v tomto podriadiť a nerobiť zo seba hrdinov. Samozrejme, že keď to bude čo len trochu možné, tak by malo dôjsť k otvoreniu aspoň v nejakej obmedzenej forme. Treba to priniesť ako obetu a namiesto reptania či nadávania povzbudzujem ľudí, aby sa modlili, nech sa pandémia čím skôr skončí a môžeme sa vrátiť do kostolov.

Okrem toho, aj náš kostol je otvorený na súkromnú modlitbu. Veriaci môžu adorovať, pomodliť sa a individuálne sa dá dohodnúť aj spoveď.

Čiže v tejto situácii by ste nešli ani do veľmi opatrného režimu v kostole?

Zatiaľ nie, a keďže covidom sú najviac postihnuté staršie vekové kategórie a vieme, že do kostola chodia cez týždeň najmä starší ľudia, tak by som za to nebol. Nemyslím si, že to niekto z vládnych predstaviteľov robí preto, aby potrestal veriacich. Navyše, mnohí z nich sa netaja tým, že sú veriaci.

Mal som covid, bol som zavretý desať dní a poviem vám pravdu, že som ten čas prežil tak duchovne, akoby som bol na duchovných cvičeniach. Zrazu máte viac času na modlitbu, pozriete si svätú omšu, prečítate si niečo. Moderný človek chce všetko a chce to hneď. Nikto dnes nechce počkať, obetovať sa a obmedzovať, a preto je situácia stále taká zlá. Ja vravím, robme dobre a bude dobre. Ak rozdávam okolo seba dobro, všetko okolo mňa sa bude zlepšovať.

Čo vás tieto dni najviac trápi?

Keď vám odchádzajú ľudia, to je najťažšie. Kolegyňa, o tri roky staršia, s ktorou som pracoval celý život, minulý týždeň zomrela. To sú najbolestnejšie chvíle. Ako veriaci vieme, že je to len do času, že príde chvíľa, keď sa všetci stretneme, ale ľudsky je vám to strašne ľúto.

Ako lekári síce máme so smrťou kontakt celý život, ale vždy stratu človeka prežívate bolestne, ako keby to bolo prvýkrát. Je to podobné, ako keď sa radujete z narodenia nového človeka – vždy sa radujete nanovo, ako keby to bolo prvý raz.

Nemôžete to, samozrejme, prežívať tak, ako keď zomrie niekto z vlastnej rodiny, to by sa potom nedalo dlhodobo pracovať. Ale pacienta máte medzi sebou, ste pri ňom deň-noc, spoznáte jeho rodinu, príbuzných a dostane sa tak do vášho života. A keď zomrie, chýba vám. Na to sa nedá zvyknúť.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0