Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. marec 2021

Slovo kňaza

Kto je Ježišova manželka?

Otázky, ktoré zaznievajú pri Jakubovej studni, neslobodno nechať nezodpovedané.

Kto je Ježišova manželka?

Ježiš so Samaritánkou pri Jakubovej studni – maľba v dominikánskom konvente Santa Sabina v Ríme. Foto: Flickr.com/Lawrence OP (CC licencia)

Počas putovania krajinou, ktorú označujeme slovným spojením Svätá zem, je možné navštíviť miesta, ktoré poznáme z textov Svätého písma. Pri čítaní evanjelií sa iste mnohí vo svojej fantázii snažíme predstaviť si, ako by asi tieto miesta mohli vyzerať. Pre väčšinu pútnikov je preto veľkým zážitkom konfrontovať tieto svoju predstavy s realitou, ktorú môžu počas púte vidieť na vlastné oči.

Jordán nevyzerá ako rieka, lež ako potok, Golgota nie je kopec, skôr akýsi kameň, no a na púšti je podozrivo málo piesku. Putovanie do Svätej zeme nás tak môže naučiť aj to, že naše predstavy nie vždy triafajú do reality. Bolo by preto nemúdre ich nad ňu povyšovať. Vo všetkých oblastiach nášho života.

Pri svojej ostatnej púti do Svätej zeme som mal možnosť navštíviť jedno miesto, ktoré nie je na zvyčajnej trase. Bola to pre nás a nehanbím si priznať sa, že aj pre mňa osobitne, veľká milosť. Historicky sa táto oblasť nazýva Samária a dnes sa nachádza v palestínskom vnútrozemí. Jedna dôležitá udalosť, ktorá sa tam odohrala, je spájaná so štvrtou kapitolou Evanjelia podľa Jána. V texte evanjelia čítame, že Ježiš cez Samáriu prejsť musel, teda že táto jeho cesta mala nejaký dôležitý účel. Nuž a nebolo to nič menšie ako Ježišova túžba stretnúť svoju nevernú manželku a obnoviť s ňou vzťah.

S úsmevom si spomínam, ako som pred pár rokmi v jeden piatkový večer na začiatku kázne povedal niečo v tom duchu, že milí bratia a sestry, najbližšiu hodinu si nič neplánujte, ideme si niečo povedať o stretnutí Ježiša so Samaritánkou. Dodnes mi moji priatelia pripomínajú asi najdlhšiu kázeň, akú si kedy museli vypočuť. Samozrejme, len tí, ktorí počas nej nezaspali.

Som presvedčený, že stretnutie Ježiša so Samaritánkou je azda jeden z najkrajších textov Svätého písma, ktorý otvára viacero dôležitých tém. Nemám dnes v úmysle písať tu obsiahlu exegézu nedeľného evanjelia, rád by som upriamil pozornosť len na jeho niť: manželský vzťah Ježiša a Samaritánky.

Božie slovo definuje vzťah medzi Bohom a jeho ľudom ako vzťah založený na zmluve, konkrétne práve na zmluve manželskej. Táto zmluva sa v dejinách postupne zdokonaľovala, tak ako sa postupne vyvíjal tento manželský vzťah Boha a jeho ľudu. A veru, bolo to búrlivé manželstvo a stále takým je. Boh v tomto manželstve ostáva vždy verný, kým jeho ľud sa často dopúšťal nevery.

Áno, ľud sa dopúšťal manželskej nevery voči Bohu, cudzoložstva vo vlastnom význame tohto slova. Sväté písmo spomína mnohé epizódy, keď ľud kráčal za rukou zhotovenými modlami, imputovanými cudzími bohmi, upieral svoj zrak na výšiny, prinášal obety cudzím božstvám, vkladal dôveru do niečoho, čo je „nie-Boh“. Lenže takéto nesprávne počínanie, takéto cudzoložstvá, to nie je len história zaznamenaná v Biblii, to je aj náš každodenný život, naše modly, naše výšiny, naši „nie-Boh-ovia“.  

V texte evanjelia sa Ježiš pýta Samaritánky, kto jej nosí vodu. Nezabúdajme, že sa jej v tej chvíli nepýta nič iné ako to, kto je jej „bál“. Hebrejské slovo „bál“ má niekoľko významov: pán, vlastník, majster, manžel, milovaný a je tiež označením konkrétneho pohanského boha, ktorý mal na starosti zabezpečenie vody. Mimochodom, spomeňme si v tejto súvislosti na súboj medzi prorokom Eliášom a pohanskými kňazmi na vrchu Karmel. O čo išlo? Predsa o to, kto dáva ľudu vodu: Pán alebo Bál. Súboj pravdaže vyhral Eliáš, lebo Pán, Boh, vypočul jeho modlitbu, prijal jeho obetu a začalo pršať.

Vráťme sa však z Karmelu do Sycharu, k Jakubovej studni, teda k zdroju vody. Ak by sme tam dnes hľadali kamennú studňu niekde za mestom, možno by sme nejakú aj našli. Nami hľadaná Jakubova studňa sa však nachádza v uliciach dnešného palestínskeho mesta Nablus, v jeho východnej časti. Nachádza sa v areáli ortodoxného kláštora, ktorý je od ulice oddelený vysokým múrom. Cestou k nej vstupujeme do chrámu vyzdobeného viacerými umeleckými vyobrazeniami rozhovoru Ježiša a Samaritánky. K samotnej studni zostupujeme do jeho podzemnej časti. Jednoduchá kamenná studňa s jednoduchým kovovým mechanizmom na čerpanie vody. Pre mňa osobne jeden z najhlbších zážitkov celej púte.

Inzercia

Jakubova studňa. Foto: R. Šaškovič.

Nejde ani tak o tú samotnú studňu, ktorá na pohľad pôsobí celkom obyčajne. Ide o tú udalosť, ktorú dodnes sprítomňuje. Tak ako vtedy tej Samaritánke aj dnes sa pri tejto studni vnímavému pútnikovi Ježiš prihovára rovnakou otázkou: Kto ti nosí vodu?

Akurát že dnešnému človeku tú otázku prispôsobuje tak, aby mohol pochopiť jej zmysel: Komu vo svojom živote najviac dôveruješ? Kto je tvojím pánom? Kto ťa vlastní, komu slúžiš? Na koho sa najviac spoliehaš? Koho najviac miluješ? Kto je tvoj manžel, ktorému máš zachovať vernosť?

To, čo platilo a stále platí pre vyvolený ľud, to platí aj pre nás, kresťanov. Nehovorí sa azda o Cirkvi, že je Kristova nevesta? Myslí sa to nielen v kolektívnom význame, ale aj jednotlivo. Každý kresťan má mať s Ježišom hlboký intímny vzťah. Taký vzťah, ktorý je podobný manželstvu.

Je to manželský vzťah založený na jednote a nerozlučiteľnosti, ktorá vyplýva z nášho krstu a realizuje sa každodennou komunikáciu v modlitbe. Neustále spojenie s Bohom, vedomie jeho prítomnosti, prežívanie jeho blízkosti, počúvanie toho, čo nám hovorí. Bez modlitby, bez komunikácie, bez vnímania blízkosti Boha by sme sa mohli stratiť v temnom lese či utopiť v hlbinách mora. Ak sa ho však budeme pevne držať, nikto a nič nás od neho nebude môcť odlúčiť.

Je to manželský vzťah založený na prokreácii, na našom každodennom úsilí pomocou Božej milosti posväcovať a zdokonaľovať seba i druhých. Objavovať Boží obraz v nás a dávať mu tú správnu dynamiku. Budovať Božie kráľovstvo v prostredí, v ktorom sa nachádzame. Kresťan musí byť prokreatívny, tvorivý. Ježiš od nás očakáva lásku, čiže aktivitu, konanie konkrétnych dobrých skutkov.

Samaritánka je teda skutočnou Ježišovou milovanou manželkou. A rovnako tak každý jeden z nás. Keď si ona túto skutočnosť uvedomila, naplnila ju radosť, ktorú sa ponáhľala zdieľať so všetkými, ktorých sa dovtedy bála. Lebo láska premáha strach.

Odporúčame