Minulé leto, keď Hans Küng bol už veľmi slabý, pápež František mu poslal prostredníctvom kardinála Waltera Kaspera pozdrav a požehnanie. „Hans mal z toho veľkú radosť, bolo to pre neho dôležité,“ povedal Kasper a priblížil: „Pápež ma poveril, aby som mu ‚v kresťanskom spoločenstve‘ odovzdal jeho pozdrav a požehnanie.“ Küng sa cítil „v mieri s cirkvou i Františkom“, bol to „istý druh zmierenia,“ konštatoval kardinál.

Hansovi Küngovi, ktorému Vatikán v roku 1979 odobral cirkevné povolenie na vyučovanie katolíckej teológie, kardinál Kasper vzdal hold slovami, že ako teológ jazykom zrozumiteľným pre všetkých „pomohol mnohým nájsť vieru alebo zostať v cirkvi“.

Kasper sa s Küngom poznal od konca 50. rokov a v 60. rokoch bol jeho vedeckým asistentom v Tübingene. „Mali sme rozdielne stanoviská, ale vždy sme zostali v kontakte,“ uviedol nemecký teológ a neskorší predseda Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov o svojom bývalom akademickom učiteľovi.

Kardinál Kasper označil Künga za „tvrdého kritika, občas aj nespravodlivého“. Avšak Küng zostal „v hĺbke svojho srdca vždy mužom cirkvi a v cirkvi“. Nikdy nemal v úmysle vystúpiť z cirkvi. „Jeho zámerom bolo robiť maximum pre cirkev zvnútra. Vždy sa cítil ako kresťan a katolík,“ povedal Kasper.

Na adresu požiadavky o formálnu rehabilitáciu Künga Kasper povedal: „Nemá to žiaden zmysel. Keď človek zomrie, nerobí sa žiadny proces, čaká nás iný súd.“

Kto bol Hans Küng?

Na túto otázku existuje veľa odpovedí: najčítanejší nemecky hovoriaci katolícky teológ popri Josephovi Ratzingerovi; tübingenský profesor teológie, ktorému bola odobratá kánonická misia; jedna z významných teologických hláv Druhého vatikánskeho koncilu; jeden zo zakladateľov teologického časopisu Concilium; zakladateľ nadácie Svetový étos (Stiftung Weltethos).

Tým všetkým bol rodený Švajčiar Hans Küng, ktorý skonal vo veku 93 rokov pokojne v spánku vo svojom dome v Tübingene. V očiach verejnosti bol však celé desaťročia predovšetkým jedno: kritik cirkvi par excellence. No sám sa netajil tým, že ho v skutočnosti zarmucuje, keď je „neustále titulovaný ako kritik cirkvi alebo pápeža“.

Tento Švajčiar, ktorý v rokoch 1960 až 1996 vyučoval v Tübingene, podstatne ovplyvnil Katolícku cirkev. Knihy tohto profesora fundamentálnej teológie sa stali bestsellermi. Boli preložené do viac ako 30 jazykov. Počas uplynulých 30 rokov sa venoval najmä dialógu medzi svetovými náboženstvami, predovšetkým v rámci projektu Svetový étos.

Založenie príslušného inštitútu na Tübingenskej univerzite v roku 2011 vnímal ako uznanie tejto práce. „V neposlednom rade preto, lebo moje roky sú zrátané, a ja by som chcel, aby sa po mojej smrti pokračovalo v mojom životnom diele,“ povedal vtedy Küng. Za týmto projektom stojí presvedčenie, že bez mieru medzi náboženstvami nemôže byť ani mier medzi štátmi.

V roku 1990 Küng publikoval knihu Projekt Svetový étos, v ktorej v nadväznosti na filozofiu Immanuela Kanta skúmal otázku hodnotového postoja, ktorý spája všetkých ľudí a všetky náboženstvá.

Bol laureátom mnohých vyznamenaní vrátane viac ako desiatky čestných doktorátov. V roku 2015 začalo renomované nemecké vydavateľstvo Herder vydávať do 48 zväzkov zozbierané Küngove spisy.

Posledné veľké verejné vystúpenie mal Hans Küng na jar 2018. Nadácia Svetový étos a Tübingenská univerzita usporiadali k jeho 90. narodeninám vedecké sympózium, na ktoré prišli mnohí Küngovi teologickí žiaci a zbilancovali jeho prácu.

Nemecká biskupská konferencia ocenila zosnulého Künga ako „uznávaného a chrabrého bádateľa“. Vo svojom kňazskom i vedeckom pôsobení sa Küng usiloval o to, „aby posolstvo evanjelia bolo zrozumiteľné a malo miesto v živote veriacich“, povedal biskup Georg Bätzing.

Predseda Nemeckej biskupskej konferencie osobitne vyzdvihol Küngovo nasadenie za „žitý ekumenizmus a medzináboženský dialóg“. Aj keď dochádzalo k napätiam a konfliktom medzi týmto teológom a oficiálnou cirkvou, „ďakujem mu v tejto hodine rozlúčky výslovne za jeho dlhoročnú angažovanosť ako katolíckeho teológa v sprostredkúvaní evanjelia“, dodal Bätzing.

Konflikt s Vatikánom

Stojí za to prečítať si aspoň hrubý náčrt konfliktu medzi Küngom a Vatikánom, ktorý publikoval nemecký novinár Thomas Jansen, pretože teologické otázky, o ktoré vtedy išlo, zostali aktuálne dodnes.

Už ako mladý teológ sa Küng javil podozrivým vo vatikánskych kruhoch. Jeho dizertačná práca, publikovaná v roku 1957, mu vyniesla prvý záznam v hereziologickej kartotéke Svätého ofícia, predchodcu dnešnej Kongregácie pre náuku viery. Táto kartička mala protokolárne číslo 399/57/i.

Foto – Profimedia/AFP/Joel Saget

Hans Küng preukázal svojou dizertačnou prácou priekopnícku službu ekumenizmu. Odhalil, že reformačná doktrína o ospravedlnení, ako ju zastupoval teológ Karl Barth, nie je protikladom k správne pochopenej katolíckej náuke. V tom období to bolo senzačné zistenie. Až o 42 rokov neskôr Vatikán a Svetový luteránsky zväz v Spoločnom vyhlásení k učeniu o ospravedlnení potvrdili, že rozdiely v náuke o ospravedlnení nie sú prekážkou pre zjednotenie cirkví.

V 60. rokoch sa Küng ocitol v hľadáčiku Vatikánu svojimi knihami Cirkev a Štruktúry cirkvi, pretože v nich požadoval viac kolegiálne a demokratické riadiace štruktúry. Pri hodnotení napätí medzi Küngom a príslušnými cirkevnými autoritami je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že Küng vyrastal v spoločenskom prostredí rozvinutých demokratických modelov. Bol zvyknutý, že dialóg funguje obojstranne a dokonale.  

Neomylný?

V roku 1970 vyšla vo švajčiarskom vydavateľstve Benziger kniha s veľkým purpurovým otáznikom na čiernom pozadí a so slovom Neomylný. V tejto publikácii Küng spochybnil neomylnosť pápeža, ako ju sto rokov predtým definoval Prvý vatikánsky koncil a potvrdil Druhý vatikánsky koncil, ale aj neomylnosť Učiteľského úradu cirkvi v širšom zmysle.

Küng argumentoval tým, že takúto neomylnosť nemožno vyvodiť ani z Biblie, ani z Tradície. Okrem toho poukázal na pápežské rozhodnutia počas cirkevných dejín, ktoré neboli vždy objektívnou priamočiarou pravdou.

Aktuálnym príkladom bola pre Künga encyklika Pavla VI. Humanae vitae s jej zákazom umelej antikoncepcie. Podľa Künga sa dá povedať, že cirkev ako celok pevne zotrváva v pravde, no jednotlivé pápežské rozhodnutia sa môžu neskôr ukázať ako nie celkom objektívne správne.

Viacerí teológovia i biskupi boli v tom období nešťastní z rímskej interpretácie definície neomylnosti, no až Küng našiel odvahu otvoriť túto tému nanovo.

Následne Kongregácia pre náuku viery otvorila ďalší proces a v roku 1975 Künga verejne pokarhala. Nezvyčajné však bolo, že tento proces a aj proces začatý v roku 1968 boli nečakane rýchlo ukončené a Küng nebol nútený odvolať svoje tvrdenia ani nestratil povolenie vyučovať katolícku teológiu.

Táto mierna reakcia Vatikánu sa často pripisuje kardinálovi Juliusovi Döpfnerovi, ktorý sa priatelil s Küngom a v zákulisí sa zjavne zasadzoval za tübingenského teológa.

V roku 1974 vo svojom najznámejšom diele Byť kresťanom Küng spomenutú kritiku síce nezopakoval, no aj toto dielo vzbudilo otázky, pretože Küng sa v ňom pri popise Ježiša Krista dôsledne vyhýbal titulu „Boží Syn“ a namiesto toho ho označoval ako „zástupcu Boha“.

V pozadí bolo Küngovo presvedčenie, že dnešní kresťania sotva ešte chápu pojmy gréckej metafyziky, že tieto pojmy nepatria k podstate kresťanstva a preto ich možno nahradiť inými opismi. V knihe Küng veľmi silno zdôraznil ľudskú stránku Ježiša. To mu vynieslo obvinenie, že spochybňuje Ježišovo božstvo.

Zákaz vyučovať

Spolu s opätovným spochybnením neomylnosti v ďalších publikáciách a s jeho vyjadreniami k Eucharistii a k panenskému pôrodu Márie to viedlo v roku 1979 k rozhodnutiu odobrať Küngovi súhlas na vyučovanie katolíckej teológie. Verejná kritika zo strany katolíckych teológov voči postupu Ríma sa vyskytla len v ojedinelých prípadoch.

Jedným z nich bol vtedajší freiburgský profesor dogmatiky Karl Lehmann, ktorý hovoril o „čiernom dni“ pre teológiu. Dodnes počuť tézu, že k tejto eskalácii medzi Vatikánom a Küngom by možno nebolo došlo, keby nebol kardinál Döpfner zomrel v roku 1976 a Pavol VI. by bol vládol dlhšie. To však zostáva špekuláciou.

Foto – Wikimedia

Küngov život sa po rímskom disciplinárnom opatrení výrazne nezmenil. Zostal tým, čím bol: katolíckym kňazom a profesorom bez cirkevného povolenia na vyučovanie katolíckej teológie. Vždy sa považoval za „lojálneho teológa“, hoci s týmto sebahodnotením nie všetci cirkevní predstavitelia súhlasili.

Aj po odobratí súhlasu na vyučovanie katolíckej teológie Küng tvrdo kritizoval dobový stav cirkvi, či už išlo o neomylnosť, celibát, alebo kňazstvo žien: švajčiarsky teológ sa nikdy nevzdal nádeje, že veci v cirkvi sa môžu vyvinúť podľa jeho vízie.

Hans Küng a Benedikt XVI.

Mimoriadne sebavedomému Küngovi so zjavnou túžbou po slobode veľmi záležalo na cirkevnom uznaní svojho pôsobenia. To zaiste vysvetľuje, prečo krátko po zvolení svojho bývalého tübingenského profesorského kolegu Josepha Ratzingera za pápeža požiadal o rozhovor. Ak už táto požiadavka bola pozoruhodná, ešte viac to platilo o prísľube Benedikta XVI., ktorý Künga prijal v septembri 2005 na štvorhodinový rozhovor v pápežskom letnom sídle Castel Gandolfo.

Práve ten Ratzinger, ktorého kritici prezývali „pancierový kardinál“, si dovolil stretnúť sa s teológom, ktorému jeho predchodca Ján Pavol II. odobral povolenie na vyučovanie katolíckej teológie. Rozprávali sa o medzináboženskom dialógu a o vzťahu medzi vierou a vedou, ako to možno vyvodiť z vatikánskej správy o stretnutí, ktorú podľa Küngových slov napísal osobne Benedikt XVI.

To, či Küng a Ratzinger hovorili aj o kontroverziách z minulosti, zostáva špekuláciou. Verejnosť interpretovala samotné stretnutie ako istý druh rehabilitácie Künga.

Po odobratí súhlasu na vyučovanie katolíckej teológie dostal Küng od Katolíckej teologickej fakulty nezávislý Inštitút pre ekumenickú teológiu na Tübingenskej univerzite. Vo svojej novej úlohe sa venoval dialógu medzi náboženstvami a s týmto cieľom založil nadáciu Svetový étos.

Küng považuje za základ tohto étosu zlaté pravidlo: „Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.“ Svoju myšlienku propagoval so značnou odozvou u štátnikov, náboženských vodcov a podnikateľov. Pri tejto činnosti ťažil z toho, čo mu veľmi pomohlo už ako teológovi: Küng vedel vysvetliť zložité náboženské a teologické otázky všeobecne zrozumiteľným jazykom aj neodborníkom a ľuďom mimo cirkvi.

Neformálne rehabilitovaný?

Napriek sľubnému stretnutiu na začiatku pontifikátu Benedikta XVI. v nasledujúcich rokoch Küng nešetril kritikou na adresu svojho bývalého tübingenského profesorského kolegu. S pápežstvom sa zmieril zjavne až prostredníctvom Františka.

Prvému latinskoamerickému pápežovi krátko po zvolení Küng napísal list a dostal na svoju veľkú radosť ako odpoveď „rukou napísaný bratský list“. Na základe tejto korešpondencie sa Küng na konci svojho života považoval za „kvázi neformálne“ rehabilitovaného, ako sám povedal. Verejná rehabilitácia Rímom pre neho „nie je až taká dôležitá“. Ide hlavne o to, aby došlo k posunu vpred pre ľudí a pre cirkev.

Viac zadosťučinenia ako priateľský list z Kongregácie pre náuky viery Küngovi spôsobovali pravdepodobne scény ako tá, ktorá sa odohrala v kenskom hlavnom meste Nairobi 26. novembra 2015: v tento deň prijal pápeža Františka najvyšší predstaviteľ moslimov v Keni – s citátom Künga: „Bez dialógu medzi náboženstvami nebude ani mier medzi náboženstvami.“