Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
01. jún 2021

Krajina nomádov

Starnúca žena žije v dodávke a je na ceste, aj tej spirituálnej

Kiná sú otvorené. A možno v nich vidieť aj Oscarmi ovenčenú Krajinu nomádov čínskej režisérky Chloé Zhao.

Starnúca žena žije v dodávke a je na ceste, aj tej spirituálnej

Nomadland (Krajina nomádov, 2020) pôvodom čínskej režisérky Chloé Zhao. FOTO TASR/AP

Najprv dojmy z kina. Na oscarový film sa patrí ísť do veľkolepého priestoru s pohodlnými kreslami, hrubým kobercom, tam, kde to vonia pukancami a kolou. Išla som do multikina v obchodnom centre.

Aj pár minút pred predstavením sa priestor javil tak, akoby ešte kiná nefungovali. Žiadni ľudia, pokladňa zatvorená, len jedno mladé dievča si čosi čítalo pri pulte s občerstvením. Predalo mi lístok, zapísalo si môj mail a ponúklo pukance. Zatvárilo sa sklamane, keď som odmietla. Možno zvažovalo, či dnes vôbec dačo z toho čerstvo pripraveného popcornu predá.

Ale kiná sa otvorili, veria v návrat diváka a na programe majú aj dielo, ktoré členovia americkej akadémie označili za najlepší film roka.

V kine sme naň boli štyria.

Možno pandémia naozaj odučila ľudí chodiť do kina, možno je tu ešte strach, či sa človek nenakazí, a možno za to môže aj samotný film.

Už len promovať ho je dosť ťažké. Iste, dá sa použiť argumentácia Oscarmi, teda pripomenúť divákovi, že Krajina nomádov dostala Oscara za najlepší film roka, za najlepšiu réžiu a za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe, skvelú Frances McDormand (áno, to je tá z Farga či z filmu Tri billboardy kúsok za Ebbingom).

Ale diváka treba opatrne upozorniť aj na to, že je to skôr film pre ľudí obľubujúcich pomalé hĺbavé filmy, ktoré zväčša premietajú filmové kluby či artové televízne kanály.

Dlho sme mali očakávania, že Oscarom ovenčený najlepší film roka bude trhákom pre väčšinové publikum. Zdieľať

Pred časom som písala na Postoji o dánskom filme Chľast, ktorý dostal tiež tohto roku Oscara, a to ako najlepší cudzojazyčný film. Už to bol prudko klubový film a niektorí čitatelia sa v diskusii priznali, že ho neboli schopní dopozerať. Nuž a to bol oproti Krajine nomádov ešte akčný a dosť zábavný film.

Dlho sme mali očakávania, že Oscarom ovenčený najlepší film roka je trhákom pre väčšinové publikum. Zvyčajne veľkolepá melodráma, pri ktorej oko nezostane suché. Ako klasický príklad sa spomína Titanic...

Môj kolega Lukáš Krivošík to pomenoval po udeľovaní Oscarov takto: „Ak chcú byť Oscary artovým ocenením pre úzky segment divákov, sú na správnej ceste. Akurát sa všetkou tou snahou o inklúziu napokon prestáva cítiť reprezentovaný filmový záujem väčšinového diváka.“

Takže pre istotu upozorňujem, že toto je naozaj film pre diváka, ktorý má rád pomalé filmy, kde sa naoko nič veľké nedeje. Nie je tu žiadne miesto na ilúzie a nie je to ani oddychový film k popcornu. Najmä keď vidíte, ako hlavná hrdinka umýva ovracané záchody alebo sama sa v dodávke trápi na umelohmotnom sude s hnačkou.

Promotext ku Krajine nomádov takto pripravuje diváka na to, čo ho čaká: „Príbeh ženy, ktorá sa po strate všetkých životných istôt vydáva na cestu americkým západom a hľadá svoju identitu a život ako moderný kočovník.“ Žena menom Fern sa po ekonomickom a sociálnom kolapse banského mesta v rurálnej a izolovanej časti Nevady rozhodne radikálne zmeniť svoj rozpadajúci sa život, ktorý sa ocitol v slepej uličke. „Zakúpi si starú rozpadajúcu dodávku, ktorú si prerobí na karavan, a vydáva sa na spirituálnu cestu, hľadajúc život mimo konvenčnej spoločnosti ako jej moderný kočovník.“

V podstate je to dobrý opis toho, čo sa vo filme deje. Žena, ktorá už má pocit, že vlastne všetko podstatné prežila, už ani nič veľké od života nečaká a musí nájsť spôsob, ako ešte žiť ďalej, čo pre ňu ešte má zmysel a čo už nie. Nie je to ešte žena vo vysokej starobe, je to šesťdesiatnička v dobrej kondícii, uvládze ešte aj ťažkú prácu v skladoch Amazonu či pri zbere repy. A pracovať aj musí, je to žena z tej nie celkom dobre viditeľnej, no jednoznačne chudobnej vrstvy Ameriky.

 

Príbeh stojí na reportážnej knihe Jessicy Bruder, ktorá si všimla zaujímavý jav: zánik mestečka Empire v Nevade. Mesto leží v nehostinnej odľahlej oblasti, nie je to tu veľmi malebné, pustatina s drsným podnebím, v pozadí hory, ale hlavná dominanta je zaprášená fabrika. Vďaka nej to tu celé fungovalo a aj vzniklo, fabrika na sadru s názvom US Gypsum Corporation.

Bolo to typické „company town“, teda mesto, kde prakticky všetky obchody, domy, služby vlastní hlavný zamestnávateľ mesta. Na prilepšenie vybuduje pre svojich ľudí aj kino či verejný bazén. U nás tento fenomén poznáme z Baťových mestečiek, ale aj zo zaniknutých gemerských banských obcí, ako je Železník. Keď ťažba alebo fabrika skončí, mesto v nehostinnom kraji s drsným počasím stráca zväčša dôvod existovať.

Americké mestečko Empire existovalo 63 rokov, konkrétne v rokoch 1948 – 2011. Keď fabrika skončila, väčšina ľudí odišla a z miesta sa stalo mesto duchov. Fabrika, domy, obchody – to všetko ostalo, ale prázdne, bez života. Niet dôvodu na tomto mieste zostávať, práca tu nie je, komunita ľudí sa rozpadla, ostali iba spomienky.

To je námet na dobrý film aj oveľa akčnejšieho druhu. No čínska režisérka sa od zániku „company town“ iba odrazila, podstata je v samotnej Fern, v živote, aký má za sebou, a v predstave, čo ešte v živote hľadá. Ale nebude to romantické, skôr naturalisticky drsné, aby to sedelo svojráznej herečke Frances McDormand.

Inzercia

Keď mestečko totálne zrušili a stalo sa mestom duchov, ostali jej len spomienky. Zdieľať

Fern prežila veľmi bežný život. Mala dobrého muža, žiadne deti, škaredý fabrický dom na konci mestečka, žiadnu záhradku, len výhľad na pustatinu a hory črtajúce sa v diaľke. No pre Fern a jej muža to bol dobrý život, dobré manželstvo, dobrá práca, dobrý domov, dobrý výhľad. Je spokojná, je aj vďačná.

Keď muž ochorel, Fern ho doopatrovala a zotrvala v mestečku, kým ešte fungovalo. Keď ho zrušili, teda konkrétne zrušili aj jeho ZIP code (PSČ), ostali len spomienky, prenajatá garáž s vecami z vyprataného domu, dodávka a otázka, čo ďalej.

Viacero recenzentov chcelo film jasne zaradiť: dráma s kritickým podtónom, tvrdý dokufilm, klasický americký on the road film, sociálny film o outsideroch bez domova, prírodno-ezoterický či spirituálny film... No čínska režisérka to namiešala tak, že nič z toho celkom nesedí. Ale zo všetkého tam je kúsok.

Áno, je tam aj sociálny motív dôchodcov, ktorí musia pracovať, lebo ich trápi generačná chudoba. Nie je to hlavný motív filmu, on tu iba zaznie, ale nie od zatrpknutých či zlomených ľudí. Naopak, tí ľudia to hovoria pokojne, vyrovnane, že takto to v Amerike prosto je. Možno si dobrovoľne nevybrali život v karavane či dodávke, ale prispôsobili sa a vedia z neho vyťažiť to lepšie. Napríklad láskavú podporu a spolupatričnosť komunity rovnako žijúcich ľudí.

A necítia sa ako obete nespravodlivého sociálneho systému. Ako niekto povie na stretnutí týchto novodobých kočovníkov – hlásia sa k tradícii prvých osídlovateľov Ameriky, ktorí sa odvážne vydali z východu na západ. Novodobí kočovníci putujú za prácou, za teplejším počasím alebo na stretnutie s priateľmi v dodávkach, kde zdieľajú nielen to, ako prakticky fungovať, ale aj hlbšie veci.

Režisérka a producentka čínskeho pôvodu Chloé Zhao pózuje so soškou Oscara. FOTO TASR/AP

Je to primárne film o ľuďoch bez domova, ktorí sa presúvajú z miesta na miesto podľa toho, kde nájdu prácu, a prebývajú v kempoch na okraji mesta? Áno, aj o tom to je, ale napríklad Fern sa necíti ako homeless, ona je houseless. A nie je to ani zúfalo osamelá žena. Strechu nad hlavou aj láskavé prijatie jej ponúka sestra a potom aj nový priateľ a celá jeho rodina.

Fern si zvolí život v dodávke. No ako hovorí sestra, vždy bola trochu výstredná.

Čínska režisérka to všetko mieša tak zvláštne, od záberov robotníkov v mohutných skladoch Amazonu cez výpovede skutočných houseless ľudí až po romantické ohníky v kempových táboroch alebo dlhé zábery na Ferninu spokojnú tvár v dodávke či jej postavu túžiacu splynúť s krajinou.

Režisérka rýchlo zoberie sentimentálnym dušiam nádej, že predsa len bude zamilovaný happy end. Zdieľať

A dokonca režisérka rozvinie aj opatrnú love story. Vo veľmi neromantických kulisách, ale už sa chytáte. Už máte pocit, aha, tak o tomto je vlastne ten film. Že aj starnúca žena a starnúci muž, ktorí už nič od života nečakajú, sa môžu ešte zamilovať a začať nanovo, dokonca sa im núka aj romantické bývanie v blízkosti milých ľudí.

Ale všetko je inak, režisérka prudko, ale dosť logicky utne túto líniu. A zoberie sentimentálnym dušiam nádej, že predsa len bude zamilovaný happy end. Ale to by sa k tomuto filmu fakt nehodilo. Fern prežila pekné manželstvo, v tomto smere je nasýtená a chce žiť so spomienkami na svojho muža. Sústreďuje sa na iné veci. Možno istý druh pokoja, ľudskej blízkosti, pochopenia a aj spirituality, ktorá neurazí žiadneho diváka.

Film nechcel ukázať to, že Amerika je tvrdá surová krajina s nemilými ľuďmi, kde sú tí chudobní, starí, bez domova na okraji spoločnosti. Ani to, že starnúca žena, ktorá už ani nedbá o svoju krásu a ani netúži po novej láske, je stratený prípad. Nie je to ani o nových začiatkoch, ani o radikálnej zmene života.

Fern je vďačná za život, aký bol, aký je.

A teraz je na ceste, ako my všetci. Možno trochu banálne, ale veď nevadí.

Ak teda od Oscarmi ovenčeného filmu nečakáte niečo iné.

 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame