Odpočúvanie európskych politikov, nová vláda v Izraeli a dánsky zákon, ktorý žiadateľov o azyl odsunie mimo Európy.
Odpočúvanie európskych politikov, nová vláda v Izraeli a dánsky zákon, ktorý žiadateľov o azyl odsunie mimo Európy.
Prinášame komentovaný prehľad svetových správ z tohto týždňa. Jeho autormi sú Christian Heitmann (o odpočúvaní európskych politikov), Jozef Majchrák (o rodiacej sa novej vláde v Izraeli) a Lukáš Krivošík (o dánskom zákone, ktorý žiadateľov o azyl odsunie mimo Európy).
Pred ôsmimi rokmi odhalil vtedajší spolupracovník americkej Národnej bezpečnostnej agentúry NSA Edward Snowden, že USA a Spojené kráľovstvo pod rúškom boja proti terorizmu odpočúvali veľkú časť celosvetovej komunikácie.
Zo spoločných rešerší dánskych, švédskych, nemeckých a francúzskych médií teraz vyplynulo, že Američanom pri špionáži pomáhalo Dánsko.
Dánska spravodajská služba FE mala Američanom sprístupniť tajné odposluchové centrum Sandagergårdan v blízkosti Kodane. Terčom odposluchov sa pritom nestali len potenciálni teroristi, ale aj vedúci politici Nemecka, Francúzska, Nórska či Švédska. Dánska vláda sa od konania svojej tajnej služby dištancovala.
Paríž na informácie o role Dánska reagoval promptne. Štátny tajomník pre európske záležitosti Clément Beaune vyhlásil, že obvinenia voči Dánsku sú „extrémne vážne“, a pohrozil, že ak sa preukážu ako pravdivé, bude to mať pre spoluprácu „následky“.
Oproti tomu sú reakcie z Berlína tichšie. „Spolková vláda vzala správu na vedomie,“ reagoval hovorca spolkovej vlády Steffen Seibert. K spravodajským otázkam podľa neho nemecká vláda „vo všeobecnosti nezastáva verejne pozíciu“ a podotkol, že to nemá súvis s tým, či je „vecná skutočnosť správna alebo nie“.
Až po tom, čo francúzsky prezident Emanuel Macron nazval odposluchy medzi spojencami „neprijateľnými“, zaujala pozíciu aj Angela Merkelová. Pripojila sa k názoru Emanuela Macrona a podotkla, že naďalej platí jej postoj z roku 2013: „Špehovanie medzi priateľmi – to nejde.“
Vláda v Berlíne v prípade novej špionážnej aféry našľapuje veľmi potichu a má dobré dôvody. V roku 2015 sa totiž vynorili informácie, podľa ktorých Američania pri odpočúvaní Francúzov aj Európskej komisie spolupracovali práve s nemeckou spravodajskou službou BND.
Zatiaľ nevedno, či dánska vláda počas odposluchov vedela, na čo Američania odposluchové centrum využívajú. Informovaná mala byť najneskôr od roku 2015, keď vznikla utajená Dunhammerova správa, ktorá vyšetrovala spoluprácu dánskych spravodajských služieb s Američanmi.
No nie je nepravdepodobné, že spravodajské služby konali bez vedomia politikov. V roku 2020 Dánskom otriasol špionážny škandál po tom, čo sa verejnosť dozvedela o tom, že FE odpočúval aj vlastnú, dánsku vládu. Mnohí vedúci zamestnanci dánskej spravodajskej služby museli službu opustiť, bývalý šéf FE Thomas Ahrenkiel prišiel o očakávanú pozíciu veľvyslanca v Berlíne.
Jeden z odpočúvaných, nemecký politik Peer Steinbrück, považuje odpočúvanie za škandalózne. „Pochopte ma správne: Som presvedčený, že západné demokracie tiež potrebujú funkčné a schopné spravodajské služby, pretože sme dosť dobre informovaní o ruských, čínskych a severokórejských spravodajských aktivitách. V tejto súvislosti nemusím nevyhnutne nič namietať proti činnosti spravodajských služieb západných krajín, ale to, že sa obracajú proti sebe, to je absurdné.“
Všetko nasvedčuje tomu, že izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý je na tomto poste už dvanásť rokov, utrpí politickú porážku.
Líder opozície Jair Lapid tesne pred uplynutím stanovenej lehoty oznámil, že má v parlamente dostatočnú kontrolu, aby zostavil vládnu koalíciu. Tá by mala byť pestrá a pozostávať až z ôsmich strán, ideovo sa hlásiacich k celej škále politického spektra. Po prvýkrát bude v dejinách Izraela súčasťou vlády aj strana, ktorá zastupuje Izraelských Arabov – Zjednotená arabská kandidátka.
Šéfom vlády by mal byť najskôr Lapidov koaličný partner, líder radikálnej pravicovej strany Jamina Naftali Bennett. V roku 2023 ho vystrieda centrista Lapid zo strany Ješ Atid. Ten bude dovtedy ministrom zahraničných vecí.
Netanjahu sa dá označiť za politický úkaz. Premiérom bol nepretržite od roku 2009, pričom tento post predtým zastával aj v rokoch 1996 až 1999. V medziobdobí medzi pôsobením v úrade premiéra ešte stihol byť ministrom zahraničných vecí aj financií. V ostatných rokoch Netanjahu čelil viacerým obvineniam z korupcie aj súdnym procesom. Stále si však udržiaval vysokú popularitu, možno aj preto, že veľa Izraelcov si iného premiéra ani nepamätalo. Určite k tomu však prispela aj relatívna stabilita počas jeho éry a zlepšujúca sa ekonomická kondícia Izraela.
Vo vzťahu k Palestíncom razil Netanjahu tvrdú líniu a mierový proces počas jeho vládnutia de facto zamrzol. Čo však bolo v súlade s pozíciou väčšiny izraelskej pravice. Jeho dôraz na bezpečnosť krajiny súvisel aj s tým, že sám sa aktívne zúčastnil na bojoch o Golanské výšiny. Ovplyvnila ho tiež smrť jeho brata, ktorý v roku 1976 zahynul počas operácie na záchranu izraelských rukojemníkov v Ugande.
Bolo by však chybou Netanjahua úplne politicky odpisovať. Ako upozorňuje Reuters, jeho tábor sa v najbližších dňoch bude ešte určite pokúšať vznikajúcu vládnu koalíciu pripraviť o tesnú parlamentnú väčšinu. Napríklad tým, že jej odláka niektorých poslancov.
Ťažké srdce má Netanjahu najmä na Nafftaliho Benneta. Tento politik a bohatý podnikateľ, ktorý je len krôčik od toho, aby ho vystriedal v kresle premiéra, bol členom viacerých jeho vlád. Bennetova strana síce získala v ostatných voľbách len sedem kresiel v parlamente, stala sa však jazýčkom na váhach. Bennet sa nakoniec rozhodol preskočiť do tábora Netanjahuových oponentov.
Ak nová koalícia získa dôveru parlamentu a zostaví vládu, bude to celkom zaujímavá situácia. Pôjde o politicky veľmi širokospektrálnu vládu, ktorej aktéri budú musieť urobiť veľa kompromisov. Na jej čele sa však v ocitne politik, ktorý je v mnohých témach ešte radikálnejší ako Netanjahu. Bennnet je zástancom libertariánskej ekonomickej politiky a v minulosti sa stal známy aj ostrými protipalestínskymi postojmi. Jeho strana napríklad žiada, aby Izrael anektoval časť Západného brehu Jordánu, teda územie, ktoré oficiálne spravuje Palestínska samospráva.
Hoci v EÚ majú povesť hlavných odporcov imigrácie krajiny V4, tvrdý postoj v tejto otázke majú aj niektoré západoeurópske krajiny. Napríklad Dánsko.
To vo štvrtok schválilo zákon, ktorý umožňuje spracovávať žiadosti azylantov mimo Európy. Inak povedané, Dánsko môže žiadateľov o azyl presunúť z domácej pôdy do centier v inej partnerskej krajine, až kým ich prípad nebude vybavený.
„Ak požiadate o azyl v Dánsku, viete, že vás pošlú späť do mimoeurópskej krajiny, a preto dúfame, ľudia sa prestanú uchádzať o azyl v Dánsku,“ cituje britský denník Guardian dánskeho predstaviteľa tamojšej vládnucej sociálnej demokracie Rasmusa Stoklunda.
Takouto mimoeurópskou krajinou, kde budú azylanti umiestnení, kým budú ich žiadosti vyhodnotené, by mohla byť Rwanda. Už prinajmenšom mesiac je známe, že Dánsko s ňou vyjednáva.
Kodaň však kvôli tomu čelí kritike od ľudskoprávnych mimovládok, z Európskej komisie i od vysokého komisára Spojených národov pre utečencov. Existuje obava, že ak bude dánsky projekt s faktickým odsúvaním utečencov do tretích krajín úspešný, za vzor si ho vezmú aj ďalšie členské štáty Európskej únie.
Dôležité je však zopakovať, že cieľom sociálnodemokratickej vlády v Kodani nie je nevyhnutne posielať migrantov z rozvojových krajín do iných rozvojových krajín. Jej cieľom je predovšetkým odradiť týmto opatrením migrantov, aby si ako miesto pre azyl vyberali Dánsko.