Budú francúzske prezidentské voľby 2022 déjà vu tých, ktoré prebehli v roku 2017?
Budú francúzske prezidentské voľby 2022 déjà vu tých, ktoré prebehli v roku 2017?
Do francúzskych prezidentských volieb zostáva necelý rok. Prvé mená adeptov na najvyšší francúzsky úrad sa už začínajú objavovať.
Čo sa týka oficiálnych kandidátov, ide o známe mená, ktoré za sebou väčšinou majú už niekoľkonásobnú kandidatúru. Pokiaľ nedôjde k nejakému zásadnému prekvapeniu, očakáva sa opakovanie duelu z predchádzajúcich volieb medzi súčasným prezidentom Emmanuelom Macronom (43 rokov) a Marine Le Penovou (53 rokov).
Do volieb je stále ďaleko a môže sa stať ešte všeličo, ako nedávno pripomenul Philippe de Villiers, neúspešný kandidát vo voľbách v rokoch 1995 a 2007. Philippe de Villiers patrí k zástupcom konzervatívneho prúdu vo francúzskom intelektuálnom priestore. Sám svoju kandidatúru zatiaľ odmieta, ale jeho nedávna kniha Deň potom, ktorá sa okamžite stala bestsellerom, ukazuje, že tieto francúzske voľby budú pravdepodobne jedinečné.
Ako už titul knihy napovedá, v hre je obnova krajiny po covide. Súčasná francúzska vláda sa celkom zdiskreditovala v priebehu krízy.
Macron, aby zabránil celonárodným protestom a búrkam, našiel obetného baránka v podobe bývalého premiéra Philippa Eduarda. Nový premiér Castex však hrá pre Emmanuela Macrona úplne rovnakú rolu, teda človeka, ktorý berie zodpovednosť len za neúspechy.
Táto stratégia má za cieľ jedinú vec, a to ochranu mediálneho obrazu Macrona, ktorý sa chystá kandidovať v nasledujúcich voľbách. Vo Francúzsku sa veľmi často hovorí o tom, že vláda využíva sanitárne obmedzenia, hlavne aby zabránila veľkým demonštráciám a aj pre jednoduchšiu kontrolu nespokojného obyvateľstva.
Hlavným motívom knihy Philippa de Villiersa je smerovanie Francúzska po koronavíruse. Zásadnou otázkou bude, či sa Francúzsko vydá po ceste globalizmu, načrtnutej v knihe The Great Reset od Klausa Schwaba, alebo či bude hľadať vlastnú národnú identitu. Hlavnou témou nasledujúcich volieb by mal byť súboj medzi novou formou zeleného globálneho socializmu a „starým svetom“, a to všetko vo veľmi ťažkom geopolitickom prostredí.
Francúzsko čakajú nové výzvy a prekážky, ktoré si budú možno vyžadovať nielen zmeny v spoločnosti, ale i zmenu samotného myslenia. Pri pohľade na súčasných prezidentských kandidátov dôjdeme k zisteniu, že sú to skoro tí istí ako pred piatimi rokmi.
Problém francúzskych volieb by sa dal zhrnúť takto: nový svet a starí kandidáti.
Najväčšou výzvou pre budúceho francúzskeho prezidenta bude dodať nádej svojim voličom a presvedčiť ich, že vie, ako vyviesť krajinu z krízy. Teda že má dobré a účinné riešenia tak v oblasti domácich, ako aj zahraničných politík a že sa dokáže do budúcnosti pozerať s dôverou.
Počas posledných volieb sa vsadilo na heslo byť antisystémový. Toto heslo dávalo ľuďom nádej, že sa niečo zmení. To niečo však nikdy nebolo presne definované a hovorilo sa len o tom, že tá zmena bude radikálna. Všetci kandidáti, vrátane Macrona, sa snažili svojim voličom dokázať, že nie sú spojení s tým, čo sa nazýva „systém“.
No aj keď vyhral antisystémový kandidát, vo francúzskej spoločnosti a v jej nastavení sa nič zásadné nezmenilo.
Naopak, kríza okolo covidu-19 ukázala, ako hlboko je súčasný systém nefunkčný. Prídavné meno „antisystemový“ nebude fungovať v nasledujúcich voľbách. Bude preto potrebné nájsť iné heslo.
Mediálna verejnosť zatiaľ príliš neverí, že by Emmanuel Macron zložil zbrane ešte pred bojom, teda že by nekandidoval a nasledoval tak príklad svojho predchodcu Françoisa Hollanda. Ani sám Macron si tým nie je úplne istý. V rozhovore pre internetové médium Blast nevylúčil možnosť, že pre covid-19 bude musieť urobiť také nepopulárne opatrenia, že mu to znemožní kandidovať. Také tvrdenia sú pre Macrona úplne typické. Odmieta akúkoľvek zodpovednosť za riešenie krízy, lebo pokiaľ jeho misia bude neúspešná, nebude to jeho vinou, ale chybou nepriaznivých podmienok, situácie a ostatných.
Túto charakteristiku Macronovej povahy ťažko znášajú aj skalní priaznivci jeho hnutia. Hnutie Vpred (En marche) je jedným veľkým sklamaním. V roku 2017 chcel Macron vybudovať stranu, ktorá privedie do politiky ľudí zo širokej verejnosti a občianskej spoločnosti. Lenže stranu ovládli skúsení aparátnici. Vďaka dostatočne veľkému zastúpeniu vo francúzskom parlamente ani odpadlíci neohrozili väčšinu. Macron tak mohol veľmi pevne vládnuť.
Pokiaľ by Macron vyhral prezidentské voľby, musel by potvrdiť svoje víťazstvo v nasledujúcich parlamentných voľbách. Kvalita kandidátov by však bola ešte horšia než pred piatimi rokmi. No nepredbiehajme.
Macron odjakživa patrí k zástancom Európskej únie. Stačí pripomenúť jeho prejav na akademickej pôde Sorbonny, kde vytýčil za svoj cieľ európsky federalizmus. Ten sa však nekoná, ba práve naopak. Kríza koronavírusu ukázala, že európska solidarita nefunguje dokonale. Jediným pozitívnym bodom bola záchrana eura Európskou centrálnou bankou, ktorá zabránila tomu, že zdravotná kríza neprerástla okamžite do krízy ekonomickej.
Európska únia si požičala spoločne na obnovu po koronavíruse 750 miliárd eur. Snaha o spoločný európsky dlh bola dlhodobo prítomná v Macronovom programe. No pri rozdeľovaní tejto pomoci si Európska únia kladie podmienky.
V zákulisí sa hovorí, že aby Francúzsko dosiahlo na časť peňazí, bude musieť reformovať svoj systém podpory v nezamestnanosti. Ten je aj na európske pomery veľmi štedrý. Podpora v nezamestnanosti sa tam môže vyplácať až dva roky.
Pokiaľ sa vo Francúzsku začne masívne prepúšťať a Macron bude musieť zároveň reformovať systém podpory, môžeme sa dočkať razantného pokračovania hnutia žltých viest. Práve masívne protesty a zásahy proti nim by Macrona pripravili o možnosť obhajovať mandát.
Pokiaľ by nemal šancu prebojovať sa do druhého kola prezidentských volieb, pravdepodobne by sa rozhodol nekandidovať.
Zatiaľ čo všetci ostatní kandidáti premýšľajú hlavne nad taktikou prvého kola, bolo by veľkým prekvapením, keby tento kandidát nevyzval Le Penovú v druhom kole. Le Penová by mohla vyhrať s istým náskokom už prvé kolo. No málokto jej dáva šancu v druhom kole. Už dopredu sa budú stavať zátarasy proti fašizmu a populizmu, aby všetci „slušní“ ľudia boli proti nej. Preto Le Penová pripravuje stratégiu najmä na druhé kolo prezidentských volieb. Ide jej o to, aby sa zbavila nálepky extrémistky.
Po neúspešnej kandidatúre v roku 2017 sa Le Penová zbavila svojho druhého muža Floriana Philippota. Tento mladý absolvent prestížnej úradníckej školy ENA mal Le Penovej získať voličov, ktorých okrem tradičných tém zaujímali aj tie ekonomické a sociálne. Philippot bol hlavným mozgom programu, ktorý chcel získať pre Francúzsko predovšetkým ekonomickú suverenitu a uchrániť sociálny systém. Nato, aby sa tento program mohol realizovať, bolo nutné vystúpiť z Európskej únie a opustiť jednotnú menu euro.
Le Penová neúspech v druhom kole pričítala práve radikálnosti ekonomického programu. Predovšetkým staršia francúzska populácia mala strach, že opustenie eura by malo veľký vplyv na kúpnu silu dôchodkov.
Preto teraz Le Penová vsadila na mladíka Jordana Bardellu (25 rokov), ktorý je v súčasnosti dvojkou Národného zhromaždenia a europoslancom. Strana sa tak vrátila k svojim klasickým témam, ako je bezpečnosť, boj s islamom, problém s predmestiami a podobne. Program sa stal menej euroskeptickým a Le Penová už ani nevyžaduje vystúpenie z EÚ, tým menej opustenie eura.
Lenže obyčajné zameranie na bezpečnosť sa Le Penovej môže vypomstiť. Napríklad súčasný Macronov minister vnútra Gérald Darmanina má prakticky rovnakú rétoriku ako Le Penová.
Okrem extrémne ľavicových prúdov už dnes nikto nechce masívnu migráciu do Francúzska.
Najväčším problémom zvolenia Le Penovej je ona sama. Na jednej strane je stále vnímaná ako niekto, kto ťaží z rodinnej firmy, no potom existujú aj objektívne obavy, či sa jej osobnosť hodí na prezidentský úrad.
Le Penová totiž veľmi často pôsobí ako „teta“. Mohla by byť veľmi dobrou profesionálnou mamou, ale ťažko modernou političkou.
Druhý otáznik sa vznáša nad jej politickým a strategickým uvažovaním. Zatiaľ čo jej otec pre politiku žil a mal veľký kultúrny prehľad, o jeho dcére už sa to povedať nedá. To sa prejavilo aj pri televíznej debate počas druhého kola posledných prezidentských volieb. Macron veľmi prešibane rozšíril, že ak Le Penová bude mať urážlivé výroky, on odíde zo štúdia.
Le Penová sa teda pripravovala na to, ako bude sama v štúdiu po tom, čo Macron odíde. To sa však nekonalo. Macron prišiel do televízneho štúdia a nedal nepripravenej Le Penovej šancu. Táto spomienka jej nesmierne škodí.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že myšlienky a program Národného zhromaždenia majú vo verejnosti väčšiu podporu než samotná Marine Le Penová. Veľmi lákavá by bola napríklad myšlienka prevziať jej program a vyhrať voľby pod inou značkou. Veľmi často sa hovorí o novinárovi Ericovi Zemmourovi.
Aj keď Le Penová nevyhrá, otázka bezpečnosti bude jedným z najdôležitejších tém volieb. Súboj je zatiaľ otvorený.
Voľbami môže zamiešať ešte nejaký iný kandidát, ktorý by sa dostal do druhého kola.